Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)PL. ÚS 87/2011
PDF · 190.04 KB
No categories available
PL. ÚS 87/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 9. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. T. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Š. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietanej neústavnosti a nezákonnosti volieb primátora
mesta Komárno konaných 27. novembra 2010, za účasti MUDr. A. M., K., zastúpeného
advokátkou JUDr. A. K., B., a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 8. decembra 2010 doručená sťažnosť
MUDr. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal neústavnosť a nezákonnosť volieb
primátora mesta Komárno (ďalej len „primátor mesta“) konaných 27. novembra 2010
z dôvodu porušenia čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 30
ods. 2, 11 a 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“, alebo
„volebný zákon“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ kandidoval
vo voľbách na primátora mesta spolu s ďalšími dvoma kandidátmi. Za primátora mesta bol
zvolený MUDr. A. M., ktorý získal 5492 hlasov (40,30 %), druhý v poradí bol L. S.
s počtom hlasov 4265 (31,29 %) a posledným umiestneným bol sťažovateľ, ktorý získal
3846 platných hlasov (28,22 %). Rozdiel dosiahnutých platných hlasov medzi sťažovateľom
a zvoleným primátorom mesta, proti ktorému sťažnosť smeruje, predstavuje 1646 hlasov
(12,07 %).
3. Sťažovateľ je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti, pretože vo voľbách získal
viac ako 10 % hlasov voličov (3846 hlasov z celkového počtu voličov 13627). Zápisnicu
mestskej volebnej komisie o výsledku volieb v meste do mestského zastupiteľstva
a primátora mesta podpísal bez pripomienok predseda komisie a piati jej členovia; len jeden
člen ju odmietol podpísať s odôvodnením, že „paralelné sčítanie hlasov v okrskoch
nesedelo“.
4. V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ poukazoval na to, že
a) v období pred tzv. volebným moratóriom 24. novembra 2010 neznáma osoba
z telefónneho čísla... v poobedňajších hodinách zavolala viacerým osobám – obyvateľom
mesta a oznámila im nepravdivú informáciu, že sťažovateľ sa v r. 2006 stal primátorom
mesta podvodom, a preto ich vyzvala, aby ho nevolili, čo malo negatívny vplyv na
rozhodovanie a hlasovanie občanov,
b) v období tzv. volebného moratória 25. novembra 2010 neznáme osoby na
viacerých miestach v Komárne (najmä vo volebnom obvode č. 3 a 4) nalepili na vchodové
dvere obytných domov plagáty (samolepky), na ktorých bola podobizeň sťažovateľa ako
kúzelníka so sloganom v maďarskom jazyku „Pozor, podvádzam“,
c) od 24. novembra 2010 sa v meste distribuoval predčasne vydaný miestny
týždenník D., v ktorom sa jednak šírili proti nemu znevažujúce a nepravdivé informácie
a jednak sa propagoval L. S.– ďalší kandidát na primátora,
d) v mestskej časti N. boli 26. novembra 2010 do poštových schránok doručené listy
vyzývajúce jej obyvateľov, aby volili zmenu za prísľub poskytnutia výherných lotérií,
k rozdávaniu ktorých však potom už nedošlo, a že
e) v denníku N. 24. novembra 2010 a v denníku S. 25. novembra 2010 boli
uverejnené články negatívne naladené proti vtedajšiemu vedeniu mesta pre účely nekalého
ovplyvňovania výsledkov volieb do samosprávnych orgánov mesta Komárno.
5. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že počas volieb
primátora mesta došlo k zníženiu jeho vážnosti a akceptovateľnosti u bežného voliča, a to
nezákonne a protiústavne vedenou negatívnou kampaňou, preto navrhoval, aby ústavný súd
vyhlásil voľby primátora mesta za neplatné alebo aby zrušil ich výsledok.
6. Ústavný súd predmetnú sťažnosť zaslal na vyjadrenie účastníkovi konania
MUDr. A. M., ktorý bol zvolený za primátora mesta.
7. Primátor mesta vo svojom vyjadrení z 5. januára 2011 nepovažoval sťažnosť
sťažovateľa za dôvodnú a navrhol ju zamietnuť (odmietnuť). K jednotlivým argumentom
obsiahnutým v sťažnosti uviedol, že
a) skutočnosti tvrdené sťažovateľom v období pred a počas volebnej kampane sú
bežné, a tak všeobecné a subjektívne, že ich nie je možné objektívne preukázať ani pri
ďalšom dokazovaní,
b) sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že plagáty (samolepky)
boli nalepené v čase volebného moratória (mohli byť aj skôr), a nie každý volič im
v maďarčine rozumel, či si ich vôbec prečítal, takže ani nemohli ovplyvniť hlasovanie
a výsledok volieb primátora,
c) výzva, aby sťažovateľ nekandidoval vo voľbách, bola v novinách D. uverejnená
ešte pred volebným moratóriom (24. novembra 2010) a pod ňu sa podpísali ôsmi významní
obyvatelia Komárna,
d) samotný sťažovateľ napokon potvrdil, že ku kupovaniu hlasov nedošlo, a že
e) označené celoštátne vydávané periodiká len odhaľovali negatívne praktiky
v činnosti niektorých orgánov mesta v čase pred voľbami, na ktoré ich upozorňovali
občania mesta, takže v rámci ich práva na informácie boli správne zverejnené.
Podľa jeho názoru markantný rozdiel 1646 platných hlasov v neprospech sťažovateľa
dal jasne najavo vôľu voličov pre zmenu primátora mesta, preto, aj keby došlo k určitému
porušeniu volebných predpisov, toto samo osebe ani vo vzájomných súvislostiach nebolo
spôsobilé ovplyvniť súťaž politických kandidátov a konečnú voľbu primátora v meste
Komárno.
8. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu zvoleného primátora mesta
z 18. februára 2011 v podstatnom uviedol, že primátor iba bagatelizoval jeho tvrdenia
a okolnosti týkajúce sa prípravy a priebehu volieb do samosprávy mesta Komárno, preto
trval na svojej sťažnosti vyhlásiť voľby primátora za neplatné, a to aj napriek značnému
rozdielu v počte získaných hlasov jednotlivými kandidátmi; naostatok sťažovateľ navrhol,
aby si ústavný súd z vlastnej iniciatívy zadovážil zápisnice z jednotlivých volebných
komisií a údaje o počte hovorov uvedených v bode 4a a prekontroloval ich z hľadiska
zákonnosti.
9. Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti
volieb... do orgánov územnej samosprávy.
Podľa čl. 69 ods. 3 ústavy starostu obce volia obyvatelia obce, ktorí majú na jej
území trvalý pobyt, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným
hlasovaním na štvorročné obdobie.
10. Z citovaných článkov ústavy vyplýva, že podobne ako sú zdrojom štátnej moci
občania (čl. 2 ods. 1 ústavy), obdobne zdrojom moci orgánov obecnej samosprávy sú
obyvatelia obce. Obyvatelia obce ustanovujú túto obecnú samosprávnu moc
prostredníctvom slobodných a demokratických volieb. Voľby sú teda prostriedkom
pravidelného obnovovania verejnej moci občanmi, resp. obyvateľmi obce. Tomuto
zodpovedá i zákonná úprava volebného súdnictva, pre ktoré platí „vyvrátiteľná domnienka“,
podľa ktorej volebný výsledok zodpovedá vôli voličov. Predložiť dôkazy na vyvrátenie tejto
domnienky je povinnosťou toho, kto volebné pochybenie namieta.
11. Zmyslom a účelom ochrany ústavnosti vo volebných veciach je ochrana práv
zaručených v čl. 30 ústavy, t. j. aktívneho a pasívneho volebného práva. Všeobecné volebné
právo, ktoré je v tomto článku zaručené, znamená právo všetkých občanov,
resp. obyvateľov obcí v danom štáte, ktorí dosiahli istú vekovú hranicu, jednak svojím
hlasom spolurozhodovať pri tvorbe orgánov samosprávy (aktívne volebné právo) a jednak
uchádzať sa o zvolenie do orgánov samosprávy (pasívne volebné právo). Rovnosť
volebného práva znamená zaručenie toho, aby každý z voličov i kandidátov mal rovnaké
postavenie.
12. Podstatou zákonnosti volieb do orgánov samosprávy obcí je zase uskutočnenie
volieb v súlade so všetkými právnymi predpismi so silou zákona, ktoré sa týkajú volieb
do orgánov samosprávy obcí (mutatis mutandis PL. ÚS 34/99). Zistená nezákonnosť volieb
do orgánov samosprávy obcí musí byť v príčinnej súvislosti s takým následkom porušenia
práv, ktoré je v konečnom dôsledku porušením ústavného volebného práva a jeho princípov
(mutatis mutandis PL. ÚS 21/94).
13. Základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon
politických práv, je čl. 31 ústavy. Podľa tohto ustanovenia zákonná úprava všetkých
politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať
slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl,
nachádzajúca výraz predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania
demokratického štátu (PL. ÚS 19/98). Právomoc ústavného súdu zrušiť výsledok volieb
alebo vyhlásiť voľby za neplatné podľa § 63 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sa uplatní len vtedy, ak k porušeniu zákona dôjde spôsobom
ovplyvňujúcim slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Na uplatnenie
tohto oprávnenia ústavného súdu sa však vyžaduje hrubé alebo závažné porušenie, prípadne
opätovné porušenie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb, ktoré je v príčinnej
súvislosti s ovplyvnením celkového volebného výsledku. Z toho treba vyvodiť, že
rozhodnutie voličov ako suveréna môže ústavný súd zrušiť (zmeniť) len vo výnimočných
prípadoch, keď chyby volebného procesu spôsobili alebo mohli preukázateľne spôsobiť, že
by voliči rozhodli inak a bol by zvolený iný kandidát. Podstatné však je, že zrušenie volieb
nemožno brať ako trest pre voličov či zvoleného kandidáta za porušenie volebných
predpisov, ale ako prostriedok na zaistenie legitimity zvoleného orgánu (PL. ÚS 74/2011).
Vyhlásenie volieb za neplatné, resp. zrušenie ich výsledku z dôvodu nepatrného porušenia
ustanovení zákona o voľbách totiž vytvára možnosti pre vedomú manipuláciu s voľbami
(obdobne PL. ÚS 19/94).
14. S ohľadom na uvedené zásady a kritériá ústavný súd v okolnostiach danej veci
posúdil, či sťažovateľom tvrdené skutočnosti jednotlivo a v ich súhrne boli preukázané
a zároveň (kumulatívne) boli takým závažným porušením volebných predpisov, ktoré by
viedlo k nepochybnému záveru o skreslení celého volebného výsledku voľby primátora
mesta tak, že by bol iný výsledok volieb než skutočne dosiahnutý.
15. Za zásah do základného práva slobodne voliť treba považovať aj neprípustné
ovplyvňovanie voličov, ku ktorému dochádza v čase predvolebnej kampane a volebného
moratória.
Podľa § 30 ods. 2 volebného zákona kampaň sa začína sedemnásť dní a končí sa
štyridsaťosem hodín pred začiatkom volieb. Vedenie kampane mimo určeného času je
zakázané.
Podľa § 30 ods. 11 volebného zákona v čase štyridsaťosem hodín pred začatím volieb
a počas volieb je zakázané v budovách, kde sídlia okrskové volebné komisie, a v ich
bezprostrednom okolí, zverejňovať informácie o politických stranách a nezávislých
kandidátoch v ich prospech alebo v ich neprospech, a to slovom, písmom, zvukom alebo
obrazom.
Účelom volebného moratória je podľa ústavného súdu v zásade relatívne upokojenie
vyhrotenej atmosféry pred voľbami a zabránenie šíreniu zvlášť takých náhlych informácií
o kandidátoch, na ktoré už nemožno riadne reagovať v kampani. S tým súvisí aj zákaz
šírenia týchto informácií v bezprostrednej blízkosti volebných miestností, kde už je volič
bezprostredne pred samotnou voľbou a uvažuje nad kandidátom, ktorého si vyberie.
O slobodné voľby ide vtedy, ak je právne garantovaný a prakticky realizovaný
princíp politickej plurality, keď na voličov nie je vytvorený žiadny nátlak, nútiaci ich
za hlasovanie pre niektorého z kandidátov, a nie je ani odrádzajúci od hlasovania pre
niektorého z kandidátov, keď voliči majú možnosť prístupu k relevantným informáciám
a sú tak dané základné predpoklady na ich kvalifikované volebné rozhodovanie. Voliči
musia mať slobodu už pri vytváraní svojich postojov nezávisle, bez použitia násilia
či hrozby násilia, donútenia, navádzania či manipulatívneho ovplyvňovania akéhokoľvek
druhu (PL. ÚS 90/07).
16. Sťažnostné námietky týkajúce sa šírenia nepravdivých informácii či difamačných
tvrdení vo vzťahu k sťažovateľovi telefónom, lepením plagátov (samolepiek) a tlačou
(bod 4) boli podľa názoru ústavného súdu prostriedkami bežnej agitácie či volebného
materiálu, preto ich ani jednotlivo, ale ani v ich súhrne nemožno považovať za jav, ktorý by
sa vymykal z dovolených kritérií volebnej kampane a kvalifikoval za tak vážne porušenie
volebných predpisov, ktoré by jednak bolo natoľko v extrémnom a hrubom nesúlade
s princípmi demokratického a právneho štátu, že by samo osebe stačilo na zrušenie
výsledkov volieb primátora mesta, a jednak by reálne ovplyvnilo výsledok volieb primátora
mesta, a to vzhľadom na veľký rozdiel získaných hlasov zvoleným primátorom
a sťažovateľom (1646). Tieto bežné javy nemožno vykladať izolovane a posudzovať ich iba
z hľadiska súkromného práva a v ňom vytvorenej všeobecnej morálky vo vzťahu
k osobnostným právam sťažovateľa, ale z hľadiska verejného práva, lebo ide o ich použitie
v podmienkach volebnej kampane, ktorá nie je ničím iným, ako bojom o hlasy voličov; ich
prejavy možno síce regulovať, ale nemožno ich absolútne vylúčiť. Preto, aj keď treba robiť
rozdiel medzi prípustnou volebnou kampaňou a odsudzujúcim znevažovaním
protikandidáta, podstatou stále zostáva dôsledné rešpektovanie princípu slobodných volieb
v ich všeobecnosti, rovnosti a priamosti s tajným hlasovaním. Sloboda volieb totiž znamená
slobodu rozhodovania každého jednotlivého voliča. Táto je zachovaná, aj keď si volič
vypočuje o kandidátovi nepravdivé informácie sprostredkované telefónom, bilbordom,
miestnou či celoštátnou tlačou, lebo takémuto pôsobeniu sme počas volieb vystavení takmer
na každom kroku všetci. Akokoľvek by sme toto správanie strán vo volebnom procese
považovali za difamujúce, nevkusné či pravdu skresľujúce voči konkrétnym kandidátom,
ide jednak o jav v našich podmienkach za tak bežný, že sa posudzuje ako nepatrné
porušenie volebného zákona, nad ktorým sa už nikto z voličov nepozastavuje, a jednak
sloboda rozhodovania voliča tým nie je nijako ohrozovaná, lebo tento je už spravidla
dopredu rozhodnutý podľa svojich politických a osobnostných záujmov, či podľa
preferencií a profilu kandidáta, ktorého bude konkrétne voliť. V týchto prípadoch vždy ide
len o formu volebnej agitácie či volebnej kampane toho-ktorého kandidáta či politickej
strany alebo politického hnutia, ktorí sa zúčastňujú prípravy a priebehu volieb. Potom
domnienka sťažovateľa, že volebný výsledok volieb primátora mesta nezodpovedal
skutočnej vôli voličov, sa podľa názoru ústavného súdu pohybovala len v rovine indícií
a nedoložených špekulácií, na ktoré ústavný súd neprihliada. Jeho námietky v podstate mali
jednak spochybniť volebný výsledok, ktorý sa skončil v neprospech sťažovateľa, a jednak
mu mali dať novú šancu na opätovné uchádzanie sa o výkon funkcie primátora mesta, čo by
však bolo v rozpore so záujmom väčšiny slušných voličov a ich vôle prejavenej voľbou
a zároveň nerešpektovaním ústavného princípu ochrany rozhodnutia, ktoré vzišlo z vôle
väčšiny vyjadrenej slobodným rozhodovaním vo voľbách a rešpektovaním práva menšiny.
17. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že funkcia ústavného súdu v rámci
prieskumu ústavnosti a zákonnosti volieb nemôže byť vykladaná tak extenzívne, že by
v konečnom dôsledku jeho činnosť mala nahradzovať, prípadne doplňovať činnosť na to
povolaných volebných či iných orgánov, a to dokonca v tom smere, že iba na základe
špekulatívne formulovaných námietok bude ústavný súd podrobne rekonštruovať celý
volebný proces (PL. ÚS 3/2010). K uvedeným zaužívaným záverom ústavný súd
v neposlednom rade uvádza, že prezumpcia ústavnosti a zákonnosti volieb vyžaduje od
ústavného súdu okrem iného tiež rozumnú zdržanlivosť, ktorej opodstatnenosť/dôvodnosť
v danej veci (vzhľadom na kvalitu a rozsah sťažovateľom doteraz produkovaných dôkazov)
môže vyplývať napríklad zo snahy sťažovateľa pokračovať v politickom/volebnom zápase
aj v povolebnom období.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2011