Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 106/2011
PDF · 187.2 KB
No categories available
III. ÚS 106/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 342/2010
z 1. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 342/2010 z 1. decembra 2010.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 12. júla 2007 poskytla dlžníkovi L. V. úver v sume 464,71 €, ktorý bol
povinný vrátiť v desiatich mesačných splátkach. Keďže dlžník splátky neuhradil, bolo
začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B..
Rozhodcovský súd vydal 29. apríla 2008 rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol
právoplatnosť 19. mája 2008.
Dňa 3. septembra 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica a následne
súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Brezno (ďalej len
„okresný súd“) 17. októbra 2008 začal exekútor nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er/873/2008 zo 16. septembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 342/2010
z 1. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
V ďalšom sťažovateľka podrobne interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že podľa jej názoru napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal („neposkytli priestor
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“),
bolo porušené jej základné právo „na spravodlivý proces“ vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj „právo pokojne užívať svoj majetok“ zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa sťažovateľky „okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný
titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd
vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie
sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru
nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie...
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní...
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.
V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd uznesením
sp. zn. 15 CoE 342/2010 z 1. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového
súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, porušil jej právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a zastavení exekučného konania s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Krajský súd v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne vzhľadom na skutočnosť, že
po jeho preskúmaní dospel k záveru o správnej aplikácii ustanovení § 57 ods. 2 a 3
Exekučného poriadku, ako aj § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj iných
súvisiacich zákonov (napr. Občianskeho zákonníka). Okresný súd podľa názoru krajského
súdu správne aplikoval aj § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu
zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona
o rozhodcovskom konaní [t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v § 40
písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pozn.]. V okolnostiach posudzovaného
prípadu okresný súd podľa zistenia krajského súdu postupoval správne, ak preskúmaval
rozhodcovské rozhodnutia ako exekučné tituly, a to aj z hľadiska toho, či takýmto
rozhodnutím bolo priznané dovolené právo, prípadne či priznané právo neodporuje dobrým
mravom.
Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 342/2010 z 1. decembra
2010 tiež „okresný súd správne posúdil aj neprimeranosť dohodnutej výšky úrokov 0,25%
denne, čo pri prepočte predstavuje 91,25% ročne. Výšku úrokov nemožno podriadiť len
dohode účastníkov zmluvy o úvere bez toho, aby nepodliehala žiadnemu obmedzeniu.
Neprimeranou je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru v čase jej zjednania, najmä s prihliadnutím na úrokové sadzby uplatňované bankami
za poskytnuté úvery. Vzhľadom k tomu, že ide o spotrebiteľský vzťah medzi oprávneným
a povinným, výšku úrokov je potrebné posudzovať ešte prísnejšie. Pokiaľ však absentuje aj
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, a teda nie je možné zistiť reálny úrok, výšku
poplatku za poskytnutie úveru a ďalšie poplatky spojené napr. so zaslaním upomienok, tento
nedostatok musí znášať oprávnený.“.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu krajský súd dospel v napadnutom uznesení
k záveru o nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovský súd neoddelil
v exekučnom titule neplatné plnenie od pohľadávky, a potvrdil tak správnosť rozhodnutí
prvostupňového okresného súdu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne akceptovateľným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto
sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a ústavný súd ju z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2011