Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 94/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., Česká republika, zastúpenej advokátkou JUDr. I.

R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16.

decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2011 faxom a 1. marca 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. J. G., Česká republika (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.

46 ods. 4 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Dňa 12. 11. 2003 podala matka sťažovateľky, M. G., na Okresný súd v Prešove

návrh na začatie konania o neplatnosť darovacej zmluvy proti MUDr. M. G.. Toto konanie

sa viedlo na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. .

Okresný súd v Prešove vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 11. 2007.

Proti tomuto rozsudku podala matka sťažovateľky, žalobkyňa, odvolanie dňa 04. 01.

2008.

Odvolacie konanie sa viedlo na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. .

Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania zomrela, a to dňa 07. 03. 2008.

Krajský súd v Košiciach sťažovateľku výzvou zo dňa 04. 04. 2008 ako dedičku po

žalobkyni vyzval, aby oznámila krajskému súdu, či vstupuje do práv a povinností na miesto

žalobkyne a či trvá na podanom odvolaní.

Sťažovateľka listom zo dňa 18. 04. 2008 požiadala krajský súd o predĺženie

poskytnutej lehoty na vyjadrenie sa, či do práv a povinností žalobkyne vstupuje.

Listom zo dňa 09. 06. 2008 sťažovateľka krajský súd požiadala o vyjadrenie sa k jej

žiadosti zo dňa 18. 4. 2008.

Listom zo dňa 14. 06. 2008 sťažovateľka krajský súd opätovne požiadala o

stanovisko vo veci jej žiadosti zo dňa 18. 04. 2008.

Listom zo dňa 30. 06. 2008 sťažovateľka krajskému súdu oznámila, že vzhľadom na

to, že nedostala jeho vyjadrenie k jej žiadosti zo dňa 18. 04. 2008, žiada o ďalšie predĺženie

lehoty vo veci vyjadrenia sa, či vstupuje do práv a povinností žalobkyne...

Krajský súd v Prešove dňa 18. 06. 2008 vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

, v ktorom sťažovateľku označil ako žalobkyňu, potvrdil rozsudok Okresného

súdu Prešov a zaviazal ju zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podala sťažovateľka prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne dovolanie.

Uznesením sp. zn. zo dňa 16. 12. 2010 odporca (najvyšší súd, pozn.)

rozhodol tak, že dovolanie zamieta (z príloh sťažnosti vyplýva, že dovolanie sťažovateľky

bolo najvyšším súdom odmietnuté, a nie zamietnuté, pozn.) a sťažovateľku zaviazal

povinnosťou zaplatiť trovy dovolacieho konania...

podľa názoru sťažovateľky… rozhodnutím odporcu – uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 7. 2009 došlo k porušeniu jej práva

na prístup k súdu zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru, a k porušeniu jej práva

domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 SR v

spojení s ods. 4 citovaného článku ...

V danom prípade Krajský súd v Prešove konal so sťažovateľkou ako s účastníčkou

konania na strane navrhovateľa bez jej súhlasu so vstupom do konania a vstupom do práv

a povinností na strane navrhovateľa, po smrti pôvodnej navrhovateľky, matky sťažovateľky.

Povinnosťou Krajského súdu v Prešove bolo skúmať, či sťažovateľka, chce v konaní

na strane navrhovateľky pokračovať, či chce vstúpiť do jej práv a povinností, aby právne

účinky s podaným návrhom pôvodnej navrhovateľky, zostali zachované...

Zo všetkých listov sťažovateľky adresovaných Krajskému súdu v Prešove je zrejmé,

že ani v jednom z nich neprejavila svoju vôľu vstúpiť do práv a povinností namiesto

navrhovateľky ani neprejavila vôľu trvať na podanom odvolaní...

Z obsahu listu z 18. 4. 2008 odvolací súd vyvodil, že žalobkyňa trvá na podanom

odvolaní v celom rozsahu...

Nie je zrejmé, v ktorej časti listu sťažovateľka výslovne alebo iným spôsobom

nevzbudzujúcim pochybnosti prejavila, že vstupuje do práv a povinností na miesto

žalobkyne a trvá na podanom odvolaní...

Je zrejmé, že v uvedenom liste zo dňa 18. 4. 2008 sťažovateľka Krajskému súdu

v Prešove oznámila pocity beznádeje svojej matky a jej citové rozpoloženie pred smrťou po

tak dlho trvajúcom konaní. V liste však nemožno nájsť prejav vôle sťažovateľky – súhlasu

s tým, že vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a trvá na podanom odvolaní.

Postup Krajského súdu v Prešove, ktorý z obsahu listu, v ktorom sťažovateľka

opísala, že jej matka zomierala s bolesťou v duši, krivdou a pocitom nespravodlivosti

a poverila sťažovateľku v jej mene bojovať za spravodlivosť vyvodil, že tá trvá na podanom

odvolaní je výsostne absurdný, popierajúci výkladové pravidlo prejavu vôle podľa

ustanovenia .

V prípade ak nebolo Krajskému súdu v Prešove jasné a určité, napriek tomu, že

sťažovateľka na vyjadrenie sa, či do konania vstupuje, požiadala o predĺženie lehoty, teda

vôľu vstúpiť do konania nevyjadrila, povinnosťou krajského súdu bolo postupovať v prípade

sťažovateľky napriek tomu, že nikdy nebola účastníčkou konania, použitím analógie legis

podľa ustanovenia , podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu

uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil

alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení

uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Zároveň pokiaľ by sťažovateľka svoje podanie neopravila, bolo povinnosťou

krajského súdu na podanie sťažovateľky neprizerať, teda prizerať tak, ako keby ho

neurobila, čím súhlas daný nebol, opätovne s použitím analogie legis aplikovaným ods. 2

prvou vetou – ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo

nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie,

ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že do konania na strane žalobcu môže

vstúpiť účastník, len po vyslovení súhlasu, pretože nikto sa proti svojej vôli nemôže stať

žalobcom.

V prípade sťažovateľky, ak sa tá chcela domáhať svojho práva zákonom

ustanoveným postupom bol nevyhnutným jej súhlas so vstupom do práv a povinností a na

strane pôvodnej navrhovateľky, vzhľadom na to, že takýto postup ustanovuje občiansky

súdny poriadok. Možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súde je právom a možnosťou, nemožno uplatnenie tohto práva vynucovať, tak ako to svojím

postupom v prípade sťažovateľky urobil Krajský súd v Prešove...

Postupom krajského súdu sa sťažovateľka napriek absencii jej súhlasu, proti svojej

vôli účastníčkou konania na strane žalobcu stala.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

dovolanie, ktoré odôvodnila vyššie uvedenými skutočnosťami.

Dovolaním zo dňa 05. 08. 2008 sťažovateľka žiadala, aby dovolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu a uložil odporcovi uhradiť jej trovy

dovolacieho konania, a to v súlade s podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odporcu vyplýva, že „o prípad neexistencie

návrhu na začatie konania, ale ide len vtedy, ak chýba návrh (žaloba) ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom konaní (odlišnom od konaní uvádzaných v § 81

ods. 1 ) nejde o prípad, že by súd vec prejednal a meritórne rozhodol, hoci nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania (žaloba).

Pokiaľ odvolací súd prejednal vec v odvolacom konaní v rozsahu vymedzenom

odvolaním podaným pôvodnou žalobkyňou M. G., nemal tento postup odvolacieho súdu za

následok procesnú vadu v zmysle

Dovolací súd záverom dodáva, že samotné posúdenie, či tvrdené právo (povinnosť)

prešlo v danej veci na žalobkyňu, sa týka už právneho posúdenia veci samej a nemôže byť

predmetom konania pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.“

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že vyvodené právne

závery odporcu v citovanom uznesení sú zjavne arbitrárne a majú za následok porušenie

práv sťažovateľky zakotvených i dohovorom...

Podľa názoru sťažovateľky je nesporné, že vzhľadom na to, že neprejavila vôľu

vstúpiť do práv a povinností namiesto žalobkyne, ani neprejavila vôľu trvať na podanom

odvolaní, potom nebol založený procesný vzťah medzi ňou a ostatnými účastníkmi konania.

Vzhľadom na uvedené nemôže byť označená ako žalobkyňa v predmetnom konaní,

zaviazaná akoukoľvek povinnosťou, keďže ona návrh v predmetnej veci nepodala a ani

neprejavila súhlas vstúpiť na miesto žalobkyne. Je teda nesporné, že rozhodnutie

odvolacieho súdu trpelo vadou podľa

Kľúčová argumentácia dovolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté

rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľky zjavne arbitrárna a z ústavného hľadiska

neakceptovateľná. Odporca nepreskúmal riadne dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu, nevysporiadal sa s tvrdenými dôvodmi dovolania a vec podľa názoru sťažovateľky

nesprávne právne posúdil...

Súhlas sťažovateľky je možné analogicky považovať za podanie návrhu, vzhľadom na

absenciu tohto súhlasu bolo v konaní rozhodnuté o neexistujúcom návrhu sťažovateľky. Je

nepochybné, že odporca musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Podanie akéhokoľvek

návrhu nemôže odôvodňovať existenciu podaného návrhu na začatie konania a následne

rozhodnutie vo veci...

Je nesporné, že krajský súd v súlade s ustanovením vyzval

sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí so vstupom do konania na miesto žalobkyne, aby

mohol v konaní pokračovať so sťažovateľkou ako nástupníckou pôvodnej žalobkyne.

Krajský súd však následne sám vyhodnotil list sťažovateľky tak, že táto so vstupom do

konania súhlasí a konal s ňou ako s nástupníckou pôvodnej žalobkyne, napriek tomu, že

súhlas s takýmto postupom zo strany sťažovateľky daný nebol.

Z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento sa stotožnil s postupom

krajského súdu pokiaľ ide o pokračovanie v konaní so sťažovateľkou vzhľadom na procesné

nástupníctvo na základe univerzálnej sukcesie. Je však potrebné zdôrazniť, že krajský súd

postupujúc v súlade s ustanovením sťažovateľku vyzval na vyjadrenie

súhlasu so vstupom do konania, z napadnutého rozhodnutia odporcu je však zrejmé, že

odporca uvedený zákonný postup opomína, čo viedlo k vyvodeniu zjavne nesprávneho

právneho záveru v napadnutom rozhodnutí.

Odporca tým, že v napadnutom uznesení vec posúdil tak, že nebola splnená zákonná

podmienka na vstup sťažovateľky do konania, vyhodnotil ju ako skutočnosť, ktorá sa týka už

právneho posúdenia veci samej a nemôže byť predmetom konania pri posudzovaní

prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, odňal sťažovateľke právo na to, aby

za splnenia podmienok prípustnosti dovolania bola jej vec predmetom meritórneho

rozhodnutia dovolacím súdom. Takto vyvodený právny záver odporcu je však zjavne

nesprávny, keďže skutočnosť, či bol splnený zákonný postup vstupu sťažovateľky do konania

je podstatnou a neoddeliteľnou skutočnosťou pri posúdení odôvodnenosti podaného

dovolania.

Podľa názoru sťažovateľky boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu krajského súdu, preto považuje rozhodnutie odporcu za nezákonné,

argumentáciu v ňom uvedenú za zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska

neakceptovateľnú.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 , bolo

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16. 12.

2010, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 16. 12. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených článkov a dohovoru

v nesprávnych právnych záveroch v uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. júna 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -321 zo 14. novembra 2007.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne posúdil danosť dovolacieho dôvodu

podľa (ďalej len „OSP“) v prípade

rozhodovania o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov

najvyššieho súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Najvyšší súd sa náležite vysporiadal s dovolacím dôvodom sťažovateľky, keď

uviedol: „So zreteľom na obsah dovolania žalobkyne dovolací súd sa osobitne zameral na

posúdenie, či v konaní na odvolacom súde nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. e/

Z obsahu spisu vyplýva, že právna predchodkyňa terajšej žalobkyne sa pôvodnou

žalobou z 12. novembra 2003 domáhala vrátenia daru od žalovaného a po pripustení zmeny

pôvodného petitu (vrátenia daru) určenia, že nehnuteľnosti patria v podiele ½-ice do

dedičstva po M. G., narodenom... a v podiele ½-ice do vlastníctva žalobkyne. Je nesporné,

že návrh na začatie konania (žalobu) pôvodná žalobkyňa podala. Po rozhodnutí súdu

prvého stupňa pôvodná žalobkyňa podala odvolanie a v priebehu odvolacieho konania pred

vyhlásením rozsudku pôvodná žalobkyňa M. G. dňa 7. marca 2008 zomrela. Keďže smrťou

žalobkyňa stratila spôsobilosť byť účastníčkou konania, odvolací súd po zistení dedičov po

tejto žalobkyni, ktorými sú jej deti, a to Ing. J. G. a žalovaný MUDr. M. G., pokračoval v

konaní s terajšou žalobkyňou, keďže tu došlo k procesnému nástupníctvu na základe

univerzálnej sukcesie. Nakoľko druhým právnym nástupcom je žalovaný, tento vzhľadom na

svoje procesné postavenie nemohol vystupovať na strane žalobkyne, odvolací súd

pokračoval v odvolacom konaní na strane žalobkyne s dovolateľkou.

V zmysle je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Toto ustanovenie dopadá na

prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z

procesných podmienok konania vyplývajúca z – nebol podaný (žiadny)

návrh na začatie konania (žaloba) vo veci neuvedenej v O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh (žaloba) ako

procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom konaní (odlišnom od konaní

uvádzaných v ) nejde o prípad, že by súd vec prejednal a meritórne

rozhodol, hoci nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania (žaloba).

Pokiaľ odvolací súd prejednať vec v odvolacom konaní v rozsahu vymedzenom

odvolaním podaným povodňou žalobkyňou M. G., nemal tento postup odvolacieho súdu za

následok procesnú vadu v zmysle

Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že, prípustnosť žalobkyňou podaného

dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu,

nemožno ž vyvodiť.

Dovolací súd záverom dodáva, že samotné posúdenie, či tvrdené právo (povinnosť)

prešlo v danej veci na žalobkyňu, sa týka už právneho posúdenia veci samej a nemôže byť

predmetom konania pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.“

Ústavný súd dodáva, že argumentácia sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť

správnosť záverov najvyššieho súdu. Samotná skutočnosť, že krajský súd v odvolacom

konaní po úmrtí pôvodnej žalobkyne vyzval sťažovateľku na oznámenie, či vstupuje do

práv a povinností na miesto pôvodnej žalobkyne a či trvá na odvolaní podanom pôvodnou

žalobkyňou proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -321 zo

14. novembra 2007, nemôže viesť k záveru, že v danom prípade nedošlo k univerzálnej

sukcesii sťažovateľky do práva a povinností pôvodnej žalobkyne v súdnom konaní. Preto,

ak krajský súd konal so sťažovateľkou ako žalobkyňou, nemohol vybočiť z medzí zákonnej

úpravy právneho nástupníctva v súdnom konaní, pretože sťažovateľka sa stala právnou

nástupkyňou pôvodnej žalobkyne v konaní nezávisle od jej súhlasu či nesúhlasu

s uvedeným. Záver krajského súdu o trvaní sťažovateľky na odvolaní (podanom jej právnou

predchodkyňou) okrem iného potvrdzuje aj absencia dispozičného úkonu sťažovateľky

s podaným odvolaním.

Nezávisle od uvedeného bola v danom prípade podstatnou otázka, či došlo

k procesnej vade konania podľa namietanej sťažovateľkou v jej

dovolaní, pričom v tomto smere sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje a argumentáciou

najvyššieho súdu.

zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru pritom

neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka

konania (napr. , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavných práv. Taktiež posudzované uznesenie

nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť sa s názorom

sťažovateľky o nesprávnom posúdení prípustnosti jej dovolania, pritom podľa názoru

ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľky

s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011