Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 89/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H..., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J.

H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -26 z 29. apríla 2010, č. k.

-40 z 30. novembra 2010, č. k. -27 z 8. júna 2010 a č. k.

-43 z 25. novembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -26 z 29. apríla 2010, č. k. -40

z 30. novembra 2010, č. k. -27 z 8. júna 2010 a č. k. -43

z 25. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých 9. februára 2005 a 30. apríla 2003 poskytla fyzickým osobám úvery

v sume 13 999,86 Sk (464,71 €) a 30 000,08 Sk (995,82 €), ktoré jej spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní uhrádzať v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod

sp. zn. ), resp. v dvadsiatich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod

sp. zn. ).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve

po sebe idúce splátky, boli 2. júla 2005 (vec vedená pod sp. zn. ) a 8. júla

2003 (vec vedená pod sp. zn. ) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré

podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Sťažovateľka vo vzťahu k prvému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. )

podala 17. októbra 2005 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)

21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala

sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd „ex officio“

uznesením č. k. -16 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

bez toho, aby rozhodol o navrhovanej zmene súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -26 z 29. apríla 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne. Následne okresný súd

uznesením č. k. -30 z 26. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. Krajský

súd ako súd odvolací uznesením č. k. -40 z 30. novembra 2010 uznesenie

okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka vo vzťahu k druhému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. )

podala 13. februára 2004 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora, na čo okresný

súd „ex officio“ uznesením č. k. -19 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú (o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol). Proti rozhodnutiu

okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -27 z 8. júna 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne. Okresný súd následne

uznesením č. k. -33 z 27. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. O odvolaní

proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podala sťažovateľka 28. septembra

2010, rozhodol krajský súd uznesením č. k. -43 z 25. novembra 2010 tak,

že ho potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka sa v sťažnostiach najskôr venuje judikatúre ústavného súdu vo väzbe

na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)

a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania

o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako

nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie, keďže

návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok

na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali

dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú

a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu

oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto

vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“

„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré

vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola

účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod

dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má

autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a

záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa

nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo

existencia nároku by mohla byť spochybnená.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd po ich prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ako aj totožnosť právneho zástupcu,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uzneseniami

krajského súdu č. k. -26 z 29. apríla 2010 a č. k. -27

z 8. júna 2010

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané

porušenie základného práva.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté

uznesenie krajského súdu č. k. -26 z 29. apríla 2010 nadobudlo

právoplatnosť 4. júna 2010 a napadnuté uznesenie č. k. -27 z 8. júna 2010

nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2010.

Lehota na podanie sťažnosti podľa ustanovená v

začína plynúť dňom, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie,

ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie práva, t. j. v prípade prvého

z namietaných uznesení začala plynúť 4. júna 2010 a v prípade druhého uznesenia 28. júna

2010. Predmetné sťažnosti boli podané na poštovú prepravu 24. februára 2011, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej pre tento druh

konania pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala

vyslovenia svojich práv označenými uzneseniami krajského súdu, pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako podané oneskorene.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uzneseniami krajského súdu č. k. -40 z 30. novembra 2010 a č. k.

-43 z 25. novembra 2010

Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov

o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe notárskych

zápisníc, pretože tieto nie sú spôsobilým exekučným titulom. Podstatou sťažností je

v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil jej

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

otázke nastolenej sťažnosťami, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného

konania o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola exekúcia zastavená

(potom, ako bola osobitnými uzneseniami vyhlásená za neprípustnú), mal právomoc

preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace

doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia

účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je

spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V daných veciach ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnuté

uznesenia krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovali do jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutých uzneseniach považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia

účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, porušenie ktorých

sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami

poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. m. m. , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uzneseniami krajského súdu č. k. -40 z 30. novembra 2010

a č. k. -43 z 25. novembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. , ,

, ). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastaveniami

exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe

zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté

a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskych

zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňových súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011