Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 89/2011
PDF · 306.54 KB
No categories available
IV. ÚS 89/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H..., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J.
H., vedené pod sp. zn. Rvp 470/2011 a sp. zn. Rvp 471/2011, vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010, č. k.
14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010, č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 a č. k.
15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 470/2011
a sp. zn. Rvp 471/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára
2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 470/2011 a sp. zn. Rvp 471/2011, ktorými namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010, č. k. 14 CoE/306/2010-40
z 30. novembra 2010, č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 a č. k. 15 CoE/347/2010-43
z 25. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých 9. februára 2005 a 30. apríla 2003 poskytla fyzickým osobám úvery
v sume 13 999,86 Sk (464,71 €) a 30 000,08 Sk (995,82 €), ktoré jej spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní uhrádzať v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 470/2011), resp. v dvadsiatich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 471/2011).
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve
po sebe idúce splátky, boli 2. júla 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 470/2011) a 8. júla
2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 471/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré
podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Sťažovateľka vo vzťahu k prvému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 470/2011)
podala 17. októbra 2005 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)
21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala
sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd „ex officio“
uznesením č. k. 11 Er 2180/2005-16 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
bez toho, aby rozhodol o navrhovanej zmene súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010 tak, že
potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne. Následne okresný súd
uznesením č. k. 11 Er 2180/2005-30 z 26. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. Krajský
súd ako súd odvolací uznesením č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010 uznesenie
okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka vo vzťahu k druhému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 471/2011)
podala 13. februára 2004 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného okresným súdom 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora, na čo okresný
súd „ex officio“ uznesením č. k. 11 Er 205/2004-19 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú (o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol). Proti rozhodnutiu
okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 tak, že
potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne. Okresný súd následne
uznesením č. k. 11 Er 205/2004-33 z 27. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. O odvolaní
proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podala sťažovateľka 28. septembra
2010, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010 tak,
že ho potvrdil ako vecne a právne správne.
Sťažovateľka sa v sťažnostiach najskôr venuje judikatúre ústavného súdu vo väzbe
na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako
nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie, keďže
návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok
na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali
dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä
zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy
v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú
a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu
oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto
vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“
„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré
vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola
účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod
dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má
autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a
záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa
nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo
existencia nároku by mohla byť spochybnená.»
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu
zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný
súd po ich prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva
„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 470/2011 a sp. zn. Rvp 471/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ako aj totožnosť právneho zástupcu,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uzneseniami
krajského súdu č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010 a č. k. 16 CoE/132/2010-27
z 8. júna 2010
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté
uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010 nadobudlo
právoplatnosť 4. júna 2010 a napadnuté uznesenie č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010
nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2010.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde začína plynúť dňom, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie,
ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie práva, t. j. v prípade prvého
z namietaných uznesení začala plynúť 4. júna 2010 a v prípade druhého uznesenia 28. júna
2010. Predmetné sťažnosti boli podané na poštovú prepravu 24. februára 2011, teda zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde pre tento druh
konania pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala
vyslovenia svojich práv označenými uzneseniami krajského súdu, pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako podané oneskorene.
3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010 a č. k.
15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010
Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov
o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe notárskych
zápisníc, pretože tieto nie sú spôsobilým exekučným titulom. Podstatou sťažností je
v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej
otázke nastolenej sťažnosťami, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného
konania o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola exekúcia zastavená
(potom, ako bola osobitnými uzneseniami vyhlásená za neprípustnú), mal právomoc
preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace
doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia
účastníkov.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je
spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
V daných veciach ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnuté
uznesenia krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovali do jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutých uzneseniach považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia
účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, porušenie ktorých
sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami
poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010
a č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastaveniami
exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe
zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté
a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskych
zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňových súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011