Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 93/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátsku

kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -44 z 22. júna 2010

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -64 z 9. decembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátsku kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -44 z 22.

júna 2010 a uznesením krajského súdu č. k. -64 z 9. decembra 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 23. decembra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý

spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 6 mesačných splátkach v sume

42,46 € mesačne od 6. januára 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený

v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 13. augusta 2004 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve o úvere určený splnomocnený zástupca

dlžníčky. Dňa 22. októbra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská bystrica (ďalej len

„okresný súd“) 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne

ex offo uznesením sp. zn. z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -44 z 22. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -50 zo 16. septembra 2010

exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. -64 z 9. decembra 2010

tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -50 zo 16. septembra 2010 ako vecne

a právne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu „... boli

porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným

porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody

sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka

interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä

uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil

svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec

vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -44

z 22. júna 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -44 z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného

súdu č. k. -20 z 10. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia

vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -20 z 10. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -44 z 22. júna 2010

nadobudlo právoplatnosť 1. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 28. februára 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu č. k. -44 z 22. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -44

z 9. decembra 2010

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -64 z 9. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -50 zo 16. septembra 2010

o zastavení konania, odôvodnil najmä takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie a uložil

oprávnenej povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 23,88 eura.

Skorším uznesením číslo konania -20 zo dňa 10. 02. 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Toto uznesenie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací

uznesením číslo konania -44 zo dňa 22. 06. 2010.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením

prejednal a podľa ustanovenia a uznesenie okresného

súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť

( zákona čísla v znení neskorších predpisov). Dôvodne

potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil a rozhodol o trovách

exekúcie.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako

odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho

uznesení č. k. -50 zo 16. septembra 2010, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase

rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu

súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením

č. k. -20 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd

v uznesení č. k. -44 z 22. júna 2010 okrem iného uviedol, že:

«Oprávnený a povinná uzavreli dňa 23. 12. 2003 „zmluvu o úvere“ (č. I. 5-6 spisu)

ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „splnomocnenie“, ktorým povinná dala

advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.

V čase uzavretia úverovej zmluvy nemal, ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na

právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to len so

súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou

a preto je neplatná ( a v znení účinnom pred 01. 05. 2004). Povinná teda

platne nesplnomocnila Mgr. T. K. svojím zastupovaním.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. -64 z 9. decembra 2010

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -64 z 9. decembra 2010

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -50 zo 16. septembra 2010

o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením

č. k. -20 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. -64 z 9. decembra 2010

týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej

podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,

keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením

krajského súdu č. k. -64 z 9. decembra 2010 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd

navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.

alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského

súdu č. k. -64 z 9. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa o jej odmietnutí

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011