Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 93/2011
PDF · 210.97 KB
No categories available
IV. ÚS 93/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátsku
kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátsku kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22.
júna 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 23. decembra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý
spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 6 mesačných splátkach v sume
42,46 € mesačne od 6. januára 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného
vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený
v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže
dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 13. augusta 2004 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve o úvere určený splnomocnený zástupca
dlžníčky. Dňa 22. októbra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská bystrica (ďalej len
„okresný súd“) 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne
ex offo uznesením sp. zn. 3 Er 1479/2004 z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Er 1479/2004
z 10. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Okresný súd následne uznesením č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010
exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010
tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010 ako vecne
a právne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu „... boli
porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným
porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody
sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka
interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä
uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil
svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec
vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44
z 22. júna 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného
súdu č. k. 3 Er 1479/2004-20 z 10. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-20 z 10. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010
nadobudlo právoplatnosť 1. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu
doručená 28. februára 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44
z 9. decembra 2010
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010
o zastavení konania, odôvodnil najmä takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie a uložil
oprávnenej povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 23,88 eura.
Skorším uznesením číslo konania 3 Er 1479/2004-20 zo dňa 10. 02. 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú. Toto uznesenie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací
uznesením číslo konania 13 CoE 145/2010-44 zo dňa 22. 06. 2010.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 OSP prejednal a podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP uznesenie okresného
súdu potvrdil z týchto dôvodov.
Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť
(§ 57 ods. 1 písm. g) zákona čísla 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dôvodne
potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil a rozhodol o trovách
exekúcie.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako
odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho
uznesení č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase
rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu
súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením
č. k. 3 Er 1479/2004-20 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd
v uznesení č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 okrem iného uviedol, že:
«Oprávnený a povinná uzavreli dňa 23. 12. 2003 „zmluvu o úvere“ (č. I. 5-6 spisu)
ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „splnomocnenie“, ktorým povinná dala
advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.
V čase uzavretia úverovej zmluvy nemal, ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom,
aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na
právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to len so
súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou
a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ v znení účinnom pred 01. 05. 2004). Povinná teda
platne nesplnomocnila Mgr. T. K. svojím zastupovaním.»
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010
o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením
č. k. 3 Er 1479/2004-20 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010
týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej
podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,
keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno
považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 k porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd
navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda
možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.
II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského
súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011