Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 94/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -31

zo 14. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namietala

porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -31 zo 14. decembra 2010.

2. Zo obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na

základe zmluvy o úvere zo 17. decembra 2002 poskytla fyzickej osobe J. G., S., úver

v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť „v 13-ich

dvojtýždňových splátkach v sume 47,47 Eur... dvojtýždenne od 31. 12. 2002“. Na

zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluve dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak

dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,

ktorá má povahu exekučného titulu. Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa

dostal do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa na základe zmluvy stal okamžite

splatným. Dňa 15. apríla 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným

splnomocneným zástupcom dlžníka a 5. júna 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie

súdnym exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 7. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia,

t. j. exekúciu. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho

exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie 7. augusta 2003. Okresný

súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci

uznesením č. k. -20 z 27. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka 6. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -31 zo 14. decembra 2010 tak, že napadnuté uznesenie

prvostupňového súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené

jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu

majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne

uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv. Za tieto

považuje predovšetkým povinnosť všeobecného súdu nestranne a nezávisle vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok (ďalej len „“) o základnom práve na

súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Táto

povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov

ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné

záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných

slobôd zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z a a dohovoru

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Pojem

„spravodlivého konania“ v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňa princíp rovnosti

zbraní a kontradiktórnosti. Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď označené súdy z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu

exekútora, sťažovateľky alebo povinného začali konanie na zastavenie exekúcie, pričom

pred začatím tohto konania nedali možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania,

ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na

vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové. Sťažovateľka

taktiež uvádza, že okresný súd, ako aj krajský súd neoznačili ochraňovaný verejný záujem,

ktorý by odôvodňoval začať konanie na zastavenie exekúcie.

4. Podľa názoru sťažovateľky v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej

práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere.

5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia ESĽP a ústavného súdu.

6. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-31 zo dňa 14. 12. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -31 zo dňa

14. 12. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5329,06 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 431,90 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

215,95 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného

v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -31

zo 14. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

-20 z 27. augusta 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú a bola zastavená.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -31 zo 14. decembra 2010

13.1 Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13.2 Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

13.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.4 Sťažovateľka namietala, že krajským súdom bolo porušené jej právo

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresný súd z vlastného podnetu

začal konanie na zastavenie exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania neposkytol

priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa

tvrdení sťažovateľky okresný súd nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor,

čím stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou.

Sťažovateľka ďalej namietala, že okresný súd ani krajský súd nezdôvodnili, z akých

dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon

exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začal okresný súd konanie na zastavenie

exekúcie, pričom neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený

verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu

označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd a krajský súd v priebehu

konania o zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti

vôle účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

13.5 Krajský súd uznesenie č. k. -31 zo 14. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -20 z 27. augusta 2010 o zastavení

konania, odôvodnil takto:

«V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal

v medziach daných ustanovením a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením , napadnuté uznesenie podľa ust. potvrdil ako

vo výroku vecne správne.

Podľa ust. pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi,

v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

V danom prípade, v čase udelenia splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou zmluvy

o úvere zo dňa 17. 12. 2002, bol predmet záväzku špecifikovaný v celkovej výške 702,58 €,

z toho úver a poplatok predstavujú sumu 617,07 €, pričom táto suma sa mala úročiť úrokom

z omeškania vo výške 0,25 % denne od 19. 01. 2003 do zaplatenia. Celý vyššie uvedený dlh

pozostáva z istiny nesplatného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za

spísanie notárskej zápisnice. Na notárskom úrade bola spísaná zápisnica, kde za povinného

konal a zápisnicu podpísal advokátsky koncipient Mgr. M. P., substitučne splnomocnený

advokátom Mgr. T. K. Ten za povinného uznal dlh tak, ako je vyššie uvedené, a ktorého

výška v tom čase nebola určená a určiteľná len sčasti. Obom zmluvným stranám bola

známa výška „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú

predstavovať, napr. trovy právneho zastúpenia, poplatky za spísanie notárskej zápisnice,

úroky z omeškania atď, ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jeho mene

uznať tretia osoba.

Podľa ust. dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu

vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle

citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal

práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa .

Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je

ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola

známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom

ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté

v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel k záveru o neplatnosti

udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej

zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.

Odvolací súd konštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ako právneho úkonu

z dôvodu nedostatku riadneho plnomocenstva predchádzajúceho jej spísaniu, čo

v končenom dôsledku znamená i nevykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu

(tak, ako konštatoval okresný súd v uznesení napadnutom odvolaní). Pokiaľ je notárska

zápisnica absolútne neplatným právnym úkonom, nemôže nadobudnúť účinky

vykonateľnosti, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku

existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd

prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil. Z vyššie uvedených dôvodov

odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, a to vrátane výroku

o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o výrok uznesenia o trovách exekúcie, odvolací súd

poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia.»

13.6 V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento

postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

13.7 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.

14. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -31 zo 14. decembra 2010

14.1 Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s označeným uznesením

krajského súdu vyslovil porušenie jej práva zaručeného aj čl. 1 dodatkového protokolu

a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jeho podstatou je nesúhlas

sťažovateľky so zastavením konania v exekučnej veci, čím podľa jej názoru bolo porušené

jej právo na ochranu majetku zmysle dodatkového protokolu.

14.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

14.3 Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

14.4 Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

sťažovateľky pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

14.5 Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého

sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011