Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 90/2011
PDF · 245.46 KB
No categories available
IV. ÚS 90/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl.
149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 a tiež postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z
29. septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2010 doručená sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17
ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a
čl. 149 ústavy postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010 (ďalej aj
„namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením policajného
orgánu Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Poprad, odboru skráteného
vyšetrovania, oddelenia Levoča (ďalej len „policajný orgán“) sp. zn. ČVS: ORP-3950/OSV-
LE-2005 z 19. novembra 2004 vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu podvodu
podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení platnom
a účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“), a tiež uznesením
policajného orgánu z Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad, oddelenia Kežmarok
sp. zn. ČVS: ORP-559/OSV-KK-2005 zo 7. februára 2005, ktoré bolo 24. marca 2005
rozšírené. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Toto rozširenie tr. stíhania
bolo z nepochopiteľných dôvodov vedené aj voči mne a mojej družke – M. B. aj napriek
tomu, že ja a ani moja družka z týmto tr. činom nemala nič spoločné a obvinenie, ktoré bolo
rozšírené dňa 24. 3. 2005 sa týkalo skutku, za ktorý zniesol vyšetrovateľ obvinenie P. K., S.
D. a Ľ. G. čiže s týmto skutkom som ani ja a ani moja bývalá manželka nemala nič spoločné
a ani R. J. Jednalo sa o úplne iný tr. čin.“.
Zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného
zákona bol sťažovateľ obvinený spolu so S. D., R. J. a M. B.
Uznesením policajného orgánu z 10. novembra 2005 bolo trestné stíhanie prerušené
pre neprítomnosť obvineného P. K. V prerušenom trestnom stíhaní policajný orgán
pokračoval 13. mája 2009, t. j. až o necelé štyri roky. Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej
veci nebol dôvod na prerušenie trestného stíhania, keďže skutok, pre ktorý bol sťažovateľ
trestne stíhaný, nijako nesúvisel s P. K. a sťažovateľova trestná vec mala byť vylúčená na
samostatné konanie. Vzhľadom na túto skutočnosť došlo podľa názoru sťažovateľa k
neúmerným prieťahom v konaní, a tým k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 29/2010 zo 6. júla 2010 bol sťažovateľ
uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9
ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pričom okresný súd upustil od uloženia
súhrnného trestu, pretože bol toho názoru, že trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu
Bardejov sp. zn. 1 T 3/05 z 18. mája 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 5 To 22/05 zo 16. novembra 2005 v trvaní deviatich rokov nepodmienečne so
zaradením na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny a ochranný dohľad v trvaní
dvoch rokov je dostatočný. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 80/2010 z 29. septembra 2010 zamietol odvolanie
sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných (S. D. a R. J.).
V čase podania sťažnosti sťažovateľovi ešte nebolo doručené namietané uznesenie
krajského súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „po obdržaní písomného
vyhotovenia uznesenia KS v Košiciach moju sťažnosť písomne doplním a pripojím kópie
právoplatných rozhodnutí“. Dňa 15. decembra 2010 boli ústavnému súdu doručené kópie
rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, avšak ústavnému súdu nebolo až do
dňa predbežného prerokovania jeho sťažnosti doručené jej doplnenie vo vzťahu
k namietanému uzneseniu krajského súdu, t. j. všetky námietky sťažovateľa uvedené v jeho
sťažnosti z 22. novembra 2010 (doručenej ústavnému súdu 23. novembra 2010) smerujú
v zásade proti namietanému rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ namieta, že namietaným rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu
princípu rovnosti v právach garantovaného čl. 12 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že okresný
súd vyhodnotil dôkazy nesprávne a jednostranne – v prospech poškodeného, a teda
v neprospech obžalovaných. Podľa tvrdenia sťažovateľa jediným dôkazom proti nemu bola
výpoveď samotného poškodeného, ktorá mala byť vyvrátená ďalšími dôkazmi.
Sťažovateľ poukazuje na to, že počas celého trestného konania on aj ďalší obvinení
tvrdili, že poškodený si u nich objednal vraždu troch osôb – svojho bývalého milenca,
súčasného milenca bývalého milenca poškodeného a pracovníčky daňového úradu, za čo im
poškodený dal 90 000 Sk, pričom sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými odmietli
objednávku poškodeného zrealizovať. Napriek oznámeniu sťažovateľa o objednávke troch
vrážd poškodeným sa orgány činné v trestnom konaní dosiaľ jeho oznámením nezaoberali,
ale naopak, obvinili jeho a ďalších z trestného činu podvodu. O predmetnej objednávke
troch vrážd existuje podľa tvrdenia sťažovateľa zvukový záznam, ktorým sa okresný súd
nezaoberal. Sťažovateľ tvrdí, že poškodený sa na hlavnom pojednávaní k objednávke troch
vrážd priznal. Tým, že orgány prokuratúry predmetnú objednávku troch vrážd nestíhajú,
konajú podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 149 ústavy.
K porušeniu čl. 16 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa
dôjsť tým, že z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že tento má
„nadštandardné vzťahy s políciou, ktorá mu poskytla v priebehu vyšetrovania záznam
našich telefonických hovorov“. Sťažovateľ tvrdí, že požiadal okresný súd o zabezpečenie
prepisu týchto odposluchov, avšak okresný súd jeho požiadavke nevyhovel. Navyše,
sťažovateľ považuje príkaz vydaný Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
KSPO-18-1/2004 zo 16. apríla 2004, ktorým bolo povolené odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností telefónnej stanice patriacej sťažovateľovi, za nezákonný, keďže
nebol odôvodnený.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že rozhodnutiami OS v SNV a KS v Košiciach
došlo k porušeniu:
čl. 12 ods. 1; čl. 16 ods. 1; čl. 17 ods. 2; čl. 19 ods. 1, 2; čl. 46 ods. 1; čl. 47 ods. 3;
čl. 48 ods. 2; čl. 50 ods. 2; čl. 149; čl. 22 Ústavy SR; a čl. 6 ods. 1; čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru
o ochrane... čl. 13; čl. 36 Listiny zákl. Práv a slobôd
a aby ÚS SR zrušil rozsudky a uznesenia KS v Košiciach a OS v SNV, kde boli
porušené moje práva a slobody podľa ods. 1 čl. 127 Ústavy SR a zrušil tieto rozhodnutie
a aby nariadil aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci znovu konal, aby ÚS SR
zakázal v pokračovani – porušovaní zákl. práv a slobôd ako aj ľuds. práv vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy kt. SR a aby ak je to možné, prikázal, aby ten, kto porušil tieto
práva a slobody podľa ods. 1 čl. 127 Ústavy SR obnovil stav pred porušením.“.
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby „ÚS SR zaviazal toho, kto tieto porušenia spôsobil,
k úhrade primeraného finančného zadosťučinenia ako aj k náhrade súdnych trov a odmien
advokáta, ktorý mi bol ustanovený. Vyšku sumy dodatočne doplním, nakoľko mi ešte nebolo
doručené rozhodnutie o výške úhrady advokátovi za jeho zastupovanie.
Výška požadovanej sumy:
- za nerešpektovanie súkromného a rodinného života neodôvodnenými odposluchmi
5.000,-€
- za porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane... 5.000,-€.“.
Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17
ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 13 a čl. 36 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010.
1. K namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom
zo 6. júla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho
uznesením z 29. septembra 2010
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné
poukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom
rade poznamenáva, že sťažovateľ dosiaľ nedoplnil svoju sťažnosť o námietky smerujúce
proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uzneseniu
z 29. septembra 2010, a to napriek tomu, že to v sťažnosti doručenej ústavnému súdu
23. novembra 2010 avizoval. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj skutočnosti, že
krajský súd potvrdil namietaným uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 29/2010
zo 6. júla 2010, ústavný súd považoval námietky uvedené v sťažnosti tak za námietky
smerujúce proti namietanému rozsudku okresného súdu, ako aj za námietky smerujúce proti
namietanému uzneseniu krajského súdu a v tomto rozsahu túto časť sťažnosti aj predbežne
prerokoval.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že väčšina námietok sťažovateľa smeruje proti
hodnoteniu dôkazov v jeho veci konajúcich súdov. Sťažovateľ najmä tvrdí, že jediným
dôkazom, na základe ktorého bol uznaný za vinného, bola výpoveď poškodeného, ktorú
sťažovateľ považuje za nepravdivú.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na
odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že
„Obhajoba obžalovaných bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou a tvrdením poškodeného
J. H., ktorý ozrejmil, že obžalovaný D. a B. sa mu ponúkli, že mu vymôžu dlžnú sumu od
svedka Roháča za odmenu 20 percent z dlžnej sumy. Na tomto sa s nimi aj dohodol, pričom
na druhý deň prišli za ním obžalovaná B. a obžalovaná J. a žiadali od neho peniaze vo
výške 90.000,-Sk, čo odôvodnili tým, že oboch obžalovaných zadržali kukláči, keď vymáhali
pre neho peniaze a tieto potrebujú zložiť ako kauciu, aby boli prepustení zo zadržania.
Obžalovaná B. mu povedala, že v sobotu mu peniaze vráti. Poškodený ďalej popísal, ako
odovzdal za prítomnosti svedka Ing. J. D. peniaze v obálke, ktoré mu vrátené neboli...
I svedok Ing. J. D. zhodne ako poškodený potvrdil, že sa náhodne stretol
s poškodeným, šiel s ním v aute, po chodníku išli dve ženy, ktorým odovzdali obálku, čo bolo
v obálke uviesť nevedel. Svedkovia J. Š. a J. R. zhodne potvrdili, že obžalovaní D. a B. za
ním boli, rozprávali sa s ním o tom, či je svedok R. dlžný poškodenému peniaze, nezbili ho,
nevyhrážali sa mu a po krátkej chvíli od neho odišli.
Správne postupoval okresný súd, keď na základe takto vykonaného dokazovania,
tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnom súhrne a uznal obžalovaných vinných zo
spáchania skutkov uvedených vo výrokovej časti rozsudku.
Krajský súd sa stotožňuje v plnom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozsudku
okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Je tiež toho názoru, že tvrdenia
obžalovaných a ich obhajoba postráda logiku a tvrdenie poškodeného Jána H. v spojitosti s
výpoveďami svedka Ing. D., J. R., T. B., A. H. a J. Š. je logické a do seba zapadá.“.
Z citovaného vyplýva, že výpoveď poškodeného nebola jediným dôkazom, na
základe ktorého okresný súd a následne tiež krajský súd vo veci rozhodli, čo vyvracia
uvedenú námietku sťažovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že poškodený si u neho a ďalších
spoluobvinených objednal vraždu troch osôb, pričom pravdivosť tvrdení o tejto objednávke
má vyplývať z ním vyhotoveného zvukového záznamu, ktorý má v dispozícii. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania pred okresným súdom
konaného 1. júna 2010, z ktorej vyplýva, že na otázku vo veci konajúceho sudcu týkajúcej
sa ďalších návrhov na doplnenie dokazovania reagoval obhajca JUDr. V. K. (ďalej len
„obhajca“), ktorý uviedol: „Žiadame potom predložiť nahrávku, ktorý urobil obžalovaný B.
a obžalovaný D. s poškodeným J. H. a máme urobiť prepis a doručiť ho spolu s
nahrávkou?“ Na toto vyjadrenie obhajcu vo veci konajúci sudca uviedol: „Môžte urobiť
prepis a doručiť ho spolu s nahrávkou.“
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ ani nikto z ďalších
spoluobvinených a rovnako ani ich obhajcovia nikdy do spisu nedoložili predmetnú
nahrávku ani jej prepis. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo veci konajúce súdy
na tento dôkaz nemohli prihliadať, keďže ho v čase rozhodovania nemali k dispozícii.
Navyše z obsahu odvolania sťažovateľa proti namietanému rozsudku okresného súdu
nevyplýva, žeby sťažovateľ na tento dôkaz poukazoval, resp. namietal jeho nevykonanie.
Preto nemožno vo vzťahu k postupu a namietanému rozsudku krajského súdu
v sťažovateľovej veci namietať, že nezohľadnil pri svojom rozhodovaní túto námietku
sťažovateľa.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa týkajúceho sa odposluchov jeho telefonickej linky,
ktoré boli vykonané na základe príkazu vydaného Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
KSPO-18-1/2004 zo 16. apríla 2004 a ktoré by mali preukazovať jeho nevinu, ústavný súd
zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom 18. mája 2010 sťažovateľ v rámci svojho
výsluchu uviedol, že „by som chcel požiadať, že či bude možné vyžiadať tento telefonický
prepis, aby sa dokázala moja nevina, že kto tu klame alebo neklame“. Zároveň ale zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že na žiadnom z ďalších hlavných pojednávaní sťažovateľ
nenavrhol doplniť dokazovanie v tomto smere, a to napriek výzvam vo veci konajúceho
sudcu stranám konania, aby predložili ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Do
trestného spisu predložil sťažovateľ len kópiu písomného záznamu Prezídia Policajného
zboru, odboru zvláštnych policajných činností Košice – Východ, z ktorého vyplýva, že
telefónna stanica evidovaná na meno sťažovateľa bola odpočúvaná v období od 16. apríla
2004 do 3. augusta 2004. Aj v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa ústavný súd
poznamenáva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní proti namietanému rozsudku okresného
súdu nepoukazoval na tento dôkaz (prepis jeho telefonického hovoru) a nenamietal jeho
nezadováženie či nevykonanie okresným súdom, a preto sťažovateľ nemôže účinne
namietať, že krajský súd túto skutočnosť nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.
Podľa tvrdenia sťažovateľa sa poškodený na hlavnom pojednávaní k objednávke
troch vrážd priznal. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že toto tvrdenie sťažovateľa obsah
zápisníc o hlavných pojednávaniach nepotvrdzuje. Na hlavnom pojednávaní konanom
18. mája 2010 poškodený uviedol, že „Ja neviem o tom, že by som niekoho na nejakú
likvidáciu najímal.“. Obžalovaný S. D. následne uviedol, že „Nás ste najímali pán H. ste im
vám konkrétne vravím to, chceli ste im oči vybrať a jazyk vyrezať? Je to pravda?“.
Poškodený J. H. reagoval: „Veď to si zaslúžia.“ Rovnako z výpovede poškodeného na
hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by mu polícia poskytla záznam z odposluchu
sťažovateľových telefonických hovorov. Poškodený vypovedal len o tom, že sa od
príslušníkov polície dozvedel, že mu bolo volané „z automatu“.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa
formulované v sťažnosti obsah predmetného súdneho spisu, predovšetkým zápisnice
o hlavných pojednávaniach (na ktoré sa ako dôkaz sťažovateľ v sťažnosti odvoláva, pozn.),
nepotvrdzujú, pričom ďalšie z nich sťažovateľ neuviedol vo svojom odvolaní proti
namietanému rozsudku okresného súdu, a preto nemôže účinne namietať, že krajský súd vo
svojom rozhodnutí na nich nereagoval, resp. ich nezohľadnil. Za daných okolností nemohlo
podľa názoru ústavného súdu dôjsť namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením
z 29. septembra 2010 k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy
a listiny ani práv podľa dohovoru. Navyše ústavný súd po preskúmaní spisovej
dokumentácie konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je primeraným spôsobom
odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne.
Na základe uvedených skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť v štádiu prípravného konania, ktoré bolo uznesením policajného orgánu
ČVS: ORP-201/OEK-LE-2005 z 10. novembra 2005 prerušené a následne sa vo veci takmer
4 roky nekonalo, pričom dôvod prerušenia konania (neprítomnosť obvineného P. K.) podľa
sťažovateľa nijako nesúvisel s jeho trestnou vecou.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Z obsahu súvisiaceho trestného spisu vyplýva, že okresnému súdu bola obžaloba
v predmetnej trestnej veci doručená 9. marca 2010, čím bolo prípravné konanie, v rámci
ktorého malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
skončené. Od tohto dátumu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti proti prieťahom
v prípravnom konaní. Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 23. novembra 2010, t. j.
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Ústavný súd navyše
pripomína, že táto časť sťažnosti smeruje proti postupu policajného orgánu, ktorý
sťažovateľ vo svojom návrhu na rozhodnutie (petite) za porušovateľa svojich ústavou
garantovaných práv výslovne neoznačil.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011