Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 90/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22,

, , a a podľa

čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl.

149 postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 a tiež postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

29. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2010 doručená sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17

ods. 2, a 2, , , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. septembra 2010 (ďalej aj

„namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením policajného

orgánu Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Poprad, odboru skráteného

vyšetrovania, oddelenia Levoča (ďalej len „policajný orgán“) sp. zn. ČVS: ORP-3950/OSV-

LE-2005 z 19. novembra 2004 vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu podvodu

podľa k a v znení platnom

a účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „“), a tiež uznesením

policajného orgánu z Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad, oddelenia Kežmarok

sp. zn. ČVS: ORP-559/OSV-KK-2005 zo 7. februára 2005, ktoré bolo 24. marca 2005

rozšírené. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Toto rozširenie tr. stíhania

bolo z nepochopiteľných dôvodov vedené aj voči mne a mojej družke – M. B. aj napriek

tomu, že ja a ani moja družka z týmto tr. činom nemala nič spoločné a obvinenie, ktoré bolo

rozšírené dňa 24. 3. 2005 sa týkalo skutku, za ktorý zniesol vyšetrovateľ obvinenie P. K., S.

D. a Ľ. G. čiže s týmto skutkom som ani ja a ani moja bývalá manželka nemala nič spoločné

a ani R. J. Jednalo sa o úplne iný tr. čin.“.

Zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného

zákona bol sťažovateľ obvinený spolu so S. D., R. J. a M. B.

Uznesením policajného orgánu z 10. novembra 2005 bolo trestné stíhanie prerušené

pre neprítomnosť obvineného P. K. V prerušenom trestnom stíhaní policajný orgán

pokračoval 13. mája 2009, t. j. až o necelé štyri roky. Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej

veci nebol dôvod na prerušenie trestného stíhania, keďže skutok, pre ktorý bol sťažovateľ

trestne stíhaný, nijako nesúvisel s P. K. a sťažovateľova trestná vec mala byť vylúčená na

samostatné konanie. Vzhľadom na túto skutočnosť došlo podľa názoru sťažovateľa k

neúmerným prieťahom v konaní, a tým k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2010 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9

ods. 2 k a , pričom okresný súd upustil od uloženia

súhrnného trestu, pretože bol toho názoru, že trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu

Bardejov sp. zn. z 18. mája 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 16. novembra 2005 v trvaní deviatich rokov nepodmienečne so

zaradením na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny a ochranný dohľad v trvaní

dvoch rokov je dostatočný. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2010 zamietol odvolanie

sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných (S. D. a R. J.).

V čase podania sťažnosti sťažovateľovi ešte nebolo doručené namietané uznesenie

krajského súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „po obdržaní písomného

vyhotovenia uznesenia KS v Košiciach moju sťažnosť písomne doplním a pripojím kópie

právoplatných rozhodnutí“. Dňa 15. decembra 2010 boli ústavnému súdu doručené kópie

rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, avšak ústavnému súdu nebolo až do

dňa predbežného prerokovania jeho sťažnosti doručené jej doplnenie vo vzťahu

k namietanému uzneseniu krajského súdu, t. j. všetky námietky sťažovateľa uvedené v jeho

sťažnosti z 22. novembra 2010 (doručenej ústavnému súdu 23. novembra 2010) smerujú

v zásade proti namietanému rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ namieta, že namietaným rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu

princípu rovnosti v právach garantovaného , a to z dôvodu, že okresný

súd vyhodnotil dôkazy nesprávne a jednostranne – v prospech poškodeného, a teda

v neprospech obžalovaných. Podľa tvrdenia sťažovateľa jediným dôkazom proti nemu bola

výpoveď samotného poškodeného, ktorá mala byť vyvrátená ďalšími dôkazmi.

Sťažovateľ poukazuje na to, že počas celého trestného konania on aj ďalší obvinení

tvrdili, že poškodený si u nich objednal vraždu troch osôb – svojho bývalého milenca,

súčasného milenca bývalého milenca poškodeného a pracovníčky daňového úradu, za čo im

poškodený dal 90 000 Sk, pričom sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými odmietli

objednávku poškodeného zrealizovať. Napriek oznámeniu sťažovateľa o objednávke troch

vrážd poškodeným sa orgány činné v trestnom konaní dosiaľ jeho oznámením nezaoberali,

ale naopak, obvinili jeho a ďalších z trestného činu podvodu. O predmetnej objednávke

troch vrážd existuje podľa tvrdenia sťažovateľa zvukový záznam, ktorým sa okresný súd

nezaoberal. Sťažovateľ tvrdí, že poškodený sa na hlavnom pojednávaní k objednávke troch

vrážd priznal. Tým, že orgány prokuratúry predmetnú objednávku troch vrážd nestíhajú,

konajú podľa sťažovateľa v rozpore s .

K porušeniu , ako aj dohovoru malo podľa sťažovateľa

dôjsť tým, že z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že tento má

„nadštandardné vzťahy s políciou, ktorá mu poskytla v priebehu vyšetrovania záznam

našich telefonických hovorov“. Sťažovateľ tvrdí, že požiadal okresný súd o zabezpečenie

prepisu týchto odposluchov, avšak okresný súd jeho požiadavke nevyhovel. Navyše,

sťažovateľ považuje príkaz vydaný Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

KSPO-18-1/2004 zo 16. apríla 2004, ktorým bolo povolené odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností telefónnej stanice patriacej sťažovateľovi, za nezákonný, keďže

nebol odôvodnený.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že rozhodnutiami OS v SNV a KS v Košiciach

došlo k porušeniu:

čl. 12 ods. 1; čl. 16 ods. 1; čl. 17 ods. 2; čl. 19 ods. 1, 2; čl. 46 ods. 1; čl. 47 ods. 3;

; ; ; SR; a ; , 2 Dohovoru

o ochrane... čl. 13; čl. 36 Listiny zákl. Práv a slobôd

a aby ÚS SR zrušil rozsudky a uznesenia KS v Košiciach a OS v SNV, kde boli

porušené moje práva a slobody podľa ods. 1 SR a zrušil tieto rozhodnutie

a aby nariadil aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci znovu konal, aby ÚS SR

zakázal v pokračovani – porušovaní zákl. práv a slobôd ako aj ľuds. práv vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy kt. SR a aby ak je to možné, prikázal, aby ten, kto porušil tieto

práva a slobody podľa ods. 1 SR obnovil stav pred porušením.“.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby „ÚS SR zaviazal toho, kto tieto porušenia spôsobil,

k úhrade primeraného finančného zadosťučinenia ako aj k náhrade súdnych trov a odmien

advokáta, ktorý mi bol ustanovený. Vyšku sumy dodatočne doplním, nakoľko mi ešte nebolo

doručené rozhodnutie o výške úhrady advokátovi za jeho zastupovanie.

Výška požadovanej sumy:

- za nerešpektovanie súkromného a rodinného života neodôvodnenými odposluchmi

5.000,-€

- za porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane... “.

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17

ods. 2, a 2, , , , a

a podľa čl. 13 a čl. 36 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj

porušenie a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. septembra 2010.

1. K namietanému porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. júla 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti podľa odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. septembra 2010

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné

poukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom

rade poznamenáva, že sťažovateľ dosiaľ nedoplnil svoju sťažnosť o námietky smerujúce

proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu

z 29. septembra 2010, a to napriek tomu, že to v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

23. novembra 2010 avizoval. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj skutočnosti, že

krajský súd potvrdil namietaným uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 6. júla 2010, ústavný súd považoval námietky uvedené v sťažnosti tak za námietky

smerujúce proti namietanému rozsudku okresného súdu, ako aj za námietky smerujúce proti

namietanému uzneseniu krajského súdu a v tomto rozsahu túto časť sťažnosti aj predbežne

prerokoval.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že väčšina námietok sťažovateľa smeruje proti

hodnoteniu dôkazov v jeho veci konajúcich súdov. Sťažovateľ najmä tvrdí, že jediným

dôkazom, na základe ktorého bol uznaný za vinného, bola výpoveď poškodeného, ktorú

sťažovateľ považuje za nepravdivú.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na

odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že

„Obhajoba obžalovaných bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou a tvrdením poškodeného

J. H., ktorý ozrejmil, že obžalovaný D. a B. sa mu ponúkli, že mu vymôžu dlžnú sumu od

svedka Roháča za odmenu 20 percent z dlžnej sumy. Na tomto sa s nimi aj dohodol, pričom

na druhý deň prišli za ním obžalovaná B. a obžalovaná J. a žiadali od neho peniaze vo

výške 90.000,-Sk, čo odôvodnili tým, že oboch obžalovaných zadržali kukláči, keď vymáhali

pre neho peniaze a tieto potrebujú zložiť ako kauciu, aby boli prepustení zo zadržania.

Obžalovaná B. mu povedala, že v sobotu mu peniaze vráti. Poškodený ďalej popísal, ako

odovzdal za prítomnosti svedka Ing. J. D. peniaze v obálke, ktoré mu vrátené neboli...

I svedok Ing. J. D. zhodne ako poškodený potvrdil, že sa náhodne stretol

s poškodeným, šiel s ním v aute, po chodníku išli dve ženy, ktorým odovzdali obálku, čo bolo

v obálke uviesť nevedel. Svedkovia J. Š. a J. R. zhodne potvrdili, že obžalovaní D. a B. za

ním boli, rozprávali sa s ním o tom, či je svedok R. dlžný poškodenému peniaze, nezbili ho,

nevyhrážali sa mu a po krátkej chvíli od neho odišli.

Správne postupoval okresný súd, keď na základe takto vykonaného dokazovania,

tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnom súhrne a uznal obžalovaných vinných zo

spáchania skutkov uvedených vo výrokovej časti rozsudku.

Krajský súd sa stotožňuje v plnom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozsudku

okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Je tiež toho názoru, že tvrdenia

obžalovaných a ich obhajoba postráda logiku a tvrdenie poškodeného Jána H. v spojitosti s

výpoveďami svedka Ing. D., J. R., T. B., A. H. a J. Š. je logické a do seba zapadá.“.

Z citovaného vyplýva, že výpoveď poškodeného nebola jediným dôkazom, na

základe ktorého okresný súd a následne tiež krajský súd vo veci rozhodli, čo vyvracia

uvedenú námietku sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že poškodený si u neho a ďalších

spoluobvinených objednal vraždu troch osôb, pričom pravdivosť tvrdení o tejto objednávke

má vyplývať z ním vyhotoveného zvukového záznamu, ktorý má v dispozícii. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania pred okresným súdom

konaného 1. júna 2010, z ktorej vyplýva, že na otázku vo veci konajúceho sudcu týkajúcej

sa ďalších návrhov na doplnenie dokazovania reagoval obhajca JUDr. V. K. (ďalej len

„obhajca“), ktorý uviedol: „Žiadame potom predložiť nahrávku, ktorý urobil obžalovaný B.

a obžalovaný D. s poškodeným J. H. a máme urobiť prepis a doručiť ho spolu s

nahrávkou?“ Na toto vyjadrenie obhajcu vo veci konajúci sudca uviedol: „Môžte urobiť

prepis a doručiť ho spolu s nahrávkou.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ ani nikto z ďalších

spoluobvinených a rovnako ani ich obhajcovia nikdy do spisu nedoložili predmetnú

nahrávku ani jej prepis. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo veci konajúce súdy

na tento dôkaz nemohli prihliadať, keďže ho v čase rozhodovania nemali k dispozícii.

Navyše z obsahu odvolania sťažovateľa proti namietanému rozsudku okresného súdu

nevyplýva, žeby sťažovateľ na tento dôkaz poukazoval, resp. namietal jeho nevykonanie.

Preto nemožno vo vzťahu k postupu a namietanému rozsudku krajského súdu

v sťažovateľovej veci namietať, že nezohľadnil pri svojom rozhodovaní túto námietku

sťažovateľa.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa týkajúceho sa odposluchov jeho telefonickej linky,

ktoré boli vykonané na základe príkazu vydaného Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

KSPO-18-1/2004 zo 16. apríla 2004 a ktoré by mali preukazovať jeho nevinu, ústavný súd

zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom 18. mája 2010 sťažovateľ v rámci svojho

výsluchu uviedol, že „by som chcel požiadať, že či bude možné vyžiadať tento telefonický

prepis, aby sa dokázala moja nevina, že kto tu klame alebo neklame“. Zároveň ale zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že na žiadnom z ďalších hlavných pojednávaní sťažovateľ

nenavrhol doplniť dokazovanie v tomto smere, a to napriek výzvam vo veci konajúceho

sudcu stranám konania, aby predložili ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Do

trestného spisu predložil sťažovateľ len kópiu písomného záznamu Prezídia Policajného

zboru, odboru zvláštnych policajných činností Košice – Východ, z ktorého vyplýva, že

telefónna stanica evidovaná na meno sťažovateľa bola odpočúvaná v období od 16. apríla

2004 do 3. augusta 2004. Aj v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa ústavný súd

poznamenáva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní proti namietanému rozsudku okresného

súdu nepoukazoval na tento dôkaz (prepis jeho telefonického hovoru) a nenamietal jeho

nezadováženie či nevykonanie okresným súdom, a preto sťažovateľ nemôže účinne

namietať, že krajský súd túto skutočnosť nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa poškodený na hlavnom pojednávaní k objednávke

troch vrážd priznal. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že toto tvrdenie sťažovateľa obsah

zápisníc o hlavných pojednávaniach nepotvrdzuje. Na hlavnom pojednávaní konanom

18. mája 2010 poškodený uviedol, že „Ja neviem o tom, že by som niekoho na nejakú

likvidáciu najímal.“. Obžalovaný S. D. následne uviedol, že „Nás ste najímali pán H. ste im

vám konkrétne vravím to, chceli ste im oči vybrať a jazyk vyrezať? Je to pravda?“.

Poškodený J. H. reagoval: „Veď to si zaslúžia.“ Rovnako z výpovede poškodeného na

hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by mu polícia poskytla záznam z odposluchu

sťažovateľových telefonických hovorov. Poškodený vypovedal len o tom, že sa od

príslušníkov polície dozvedel, že mu bolo volané „z automatu“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa

formulované v sťažnosti obsah predmetného súdneho spisu, predovšetkým zápisnice

o hlavných pojednávaniach (na ktoré sa ako dôkaz sťažovateľ v sťažnosti odvoláva, pozn.),

nepotvrdzujú, pričom ďalšie z nich sťažovateľ neuviedol vo svojom odvolaní proti

namietanému rozsudku okresného súdu, a preto nemôže účinne namietať, že krajský súd vo

svojom rozhodnutí na nich nereagoval, resp. ich nezohľadnil. Za daných okolností nemohlo

podľa názoru ústavného súdu dôjsť namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením

z 29. septembra 2010 k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a listiny ani práv podľa dohovoru. Navyše ústavný súd po preskúmaní spisovej

dokumentácie konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne.

Na základe uvedených skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť v štádiu prípravného konania, ktoré bolo uznesením policajného orgánu

ČVS: ORP-201/OEK-LE-2005 z 10. novembra 2005 prerušené a následne sa vo veci takmer

4 roky nekonalo, pričom dôvod prerušenia konania (neprítomnosť obvineného P. K.) podľa

sťažovateľa nijako nesúvisel s jeho trestnou vecou.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote

ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná a začína

plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. ,

, ).

Z obsahu súvisiaceho trestného spisu vyplýva, že okresnému súdu bola obžaloba

v predmetnej trestnej veci doručená 9. marca 2010, čím bolo prípravné konanie, v rámci

ktorého malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

skončené. Od tohto dátumu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti proti prieťahom

v prípravnom konaní. Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 23. novembra 2010, t. j.

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Ústavný súd navyše

pripomína, že táto časť sťažnosti smeruje proti postupu policajného orgánu, ktorý

sťažovateľ vo svojom návrhu na rozhodnutie (petite) za porušovateľa svojich

garantovaných práv výslovne neoznačil.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011