Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 93/2011
PDF · 199.44 KB
No categories available
II. ÚS 93/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na
účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní pod sp. zn. 20
C/260/07 a jeho uzneseniami vydanými v tomto konaní z 9. septembra 2009 a 22. februára
2010, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v
čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 a
tiež uzneseniami vydanými v tomto konaní z 9. septembra 2009 a z 22. februára 2010, ako
aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 179/2010-109
zo 17. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 260/07 sa žalobou podanou okresnému súdu 22. októbra 2007 sťažovateľ proti
žalovanej spoločnosti B., spol. s r. o., domáhal vyslovenia neplatnosti „... hlasovania na
schôdzi vlastníkov bytov bytového domu...“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že
okresný súd v tejto jeho veci relevantne nekonal, vo veci sa podľa sťažovateľa často menili
zákonné sudkyne, ktoré mali svoju činnosť obmedziť iba na vymáhanie súdnych poplatkov
od sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že podľa jeho názoru mal byť od platenia súdneho
poplatku oslobodený priamo zo zákona. Okrem tohto sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že
okresný súd mu bráni nahliadnuť do spisu, a tiež, že okresný súd stále nezabezpečil pre
konanie podstatný dôkaz, a to „... zápisnica a prezenčná listina...“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„II.A. Okresný sud Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru.
II.B. Ústavný súd zrušuje uznesenie 20C/260/2007-84 z dňa 09. 09. 2009, uznesenie
20C/260/2007-102 Okresného súdu Bratislava II ako protizákonné; Ústavný súd zrušuje
uznesenie 9Co/179/2010-109 z dňa 17. 06. 2010 odvolacieho súdu Krajský sud Bratislava.
II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II zaplatiť 10.000 EUR ako
satisfakciu za marenie práva na súdnu ochranu opakovane spôsobom persekúcie D. B. a
protizákonným rozhodovaním v súčinnosti s odvolacím súdom.
Okresný súd je povinný zaplatiť satisfakciu a trovy konania v lehote 15 dní. V
prípade omeškania je povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 200 EUR denne za každý
deň omeškania od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
II.D. Vzhľadom na veľký počet sťažnosti proti Okresnému súdu Bratislava II Ústavný
súd upozorňuje, že opakovane porušovania základných práv D. B. bude trestať
zdvojnásobovaním satisfakcii do budúcna, ide o circa 50 sťažnosti, ktoré dávajú najavo
skutočnú persekúciu D. B. týmto súdom.
II.E. Okresný súd Bratislava II, týmto spôsobom zasahuje do zdravia sťažovateľa
neobyčajne hrubým spôsobom, keď odpor tohto súdu spočíva na porušovaní všetkých
základných práv a marení akejkoľvek spravodlivosti, keď súd používa falsifikáty ako základ
pre rozsudok (v konaniach 7C/63/2002, 52 C/291, 170/131/2007, 24 Cb/82/2008) odmieta
zabezpečiť dôkazy a tak kryje trestné činy, rozhoduje sústavne protizákonne a krajsky súd
mu to schvaľuje, marí dovolacie konanie neustanovením advokáta...“
Sťažovateľ sa súčasne domáha, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom bol
z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových pomerov ustanovený advokát.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05,
II. ÚS 270/07) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno
dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté konanie, ktoré bolo napadnuté
už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že o identickej
sťažnosti sťažovateľa, predmetom ktorej boli namietané zbytočné prieťahy v konaní
okresného súdu vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07, už ústavný súd konal a rozhodol
v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 186/2010, pričom uznesením č. k. II. ÚS 186/2010-11
z 22. apríla 2010 (sťažovateľovi bolo doručené 16. júna 2010) bola táto sťažnosť
odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaných prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.
20 C 260/07 na čas do rozhodnutia ústavného súdu (do 22. apríla 2010) je neprípustná,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07
v čase, resp. v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 186/2010-11 z 22. apríla
2010, ústavný súd zistil, že 17. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109
ako vecne správne potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 260/2007-102
z 22. februára 2010, ktorým okresný súd zastavil predmetné konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku (uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010). Písomným podaním doručeným okresnému súdu
30. augusta 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a uznesením
č. k. 20 C 260/2007-115 zo 6. októbra 2010 okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov v dovolacom konaní (vychádzajúc z aktuálneho rozhodnutia Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave z 26. júla 2010, v zmysle ktorého je sťažovateľ
občanom v hmotnej núdzi) a súčasne mu pre dovolacie konanie ustanovil právneho zástupcu
z radov advokátov (JUDr. A. C., B.). Predmetné uznesenie zo 6. októbra 2010, ako aj
dovolanie sťažovateľa okresný súd doručoval sťažovateľovi ustanovenému advokátovi 20.
októbra 2010, avšak z dôvodu nevrátenia sa doručenky z tohto doručovania, okresný súd
22. novembra 2010 inicioval reklamačné konanie na pošte, ktoré bolo skončené 2. decembra
2010. Medzičasom však bola okresnému súdu 18. novembra 2010 vrátaná nedoručená
zásielka adresovaná advokátovi, ktorý si ju neprevzal, a preto ju okresný súd opätovne
zasielal advokátovi 24. novembra 2010, avšak aj táto zásielka bola 21. decembra 2010
vrátaná okresnému súdu ako nedoručená. Následne okresný súd po tretíkrát doručoval
predmetnú zásielku sťažovateľovi ustanovenému advokátovi, a to 17. februára 2011 poštou
a 22. februára 2011 aj faxom.
Z uvedeného prehľadu procesných úkonov vykonávaných okresným súdom v období
po skoršom rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 ústavný
súd v tomto skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by
bolo možné vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v zmysle sťažovateľom označeného čl. 48
ods. 2 ústavy.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní aj v tejto časti odmietol, a to ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47
ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru
uzneseniami okresného súdu č. k. 20 C 260/07-84 z 9. septembra 2009 a č. k.
20 C 260/07-102 z 22. februára 2010
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym
orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv označenými uzneseniami okresného
súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa
preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutých uznesení okresného sudu
č. k. 20 C 260/07-84 z 9. septembra 2009 a č. k. 20 C 260/07-102 z 22. februára 2010
využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, o možnosti využitia ktorého bol
v týchto rozhodnutiach aj riadne poučený. Tento opravný prostriedok sťažovateľ napokon aj
využil.
O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 C 260/07-84 z 9. septembra
2009, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov,
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 353/09 z 29. októbra 2009, a to tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť
10. februára 2010). O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.
20 C 260/07-102 z 22. februára 2010, ktorým okresný súd pre nezaplatenie súdneho
poplatku konanie zastavil, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109 zo
17. júna 2010 tak, že aj toto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil
(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010).
V dôsledku využitia riadneho opravného prostriedku proti sťažovateľom napádaným
uzneseniam okresného súdu sa odvolací krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho
oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými
a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47
ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
V uvedených súvislostiach ústavný súd uvádza, že krajský súd napádaným
uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010 ako vecne správne potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 20 C 260/07-102 z 22. februára 2010, ktorým okresný súd z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom konanie zastavil, pričom toto uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010.
Od 6. augusta 2010, keď sťažnosťou sťažovateľa napádané uznesenie krajského súdu
č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť, do 17. decembra 2010,
keď bola sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu podaná na poštovú prepravu
(ústavnému súdu bola doručená 21. decembra 2010), už nepochybne uplynula dvojmesačná
lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal
porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 179/2010-109
zo 17. júna 2010, už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. K namietanému porušeniu práv okresným súdom v konaniach vedených pod
sp. 7 C 63/02, sp. zn. 17 C 131/07 a sp. zn. 24 Cb 82/08
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ označené konania okresného súdu uviedol
iba v petite sťažnosti bez tohto, aby to akýmkoľvek spôsobom odôvodnil v sťažnosti,
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať odôvodnenie
návrhu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti,
ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, už nerozhodoval.
Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa ako celku,
bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní
pred ústavným súdom právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2010