Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 109/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -63

z 31. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -63 z 31. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ je žalovaným v spore o ochranu osobnosti

vedenom na Okresnom súde Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ nahliadol do súdnych spisov Okresného súdu Žilina a zistil, že JUDr. M.

K., bytom Ž. (ďalej len „žalobca“) podal dna 01.04.2010 tú istú žalobu o ochranu osobnosti

trikrát. Toto podanie bolo v súlade s rozvrhom práce pridelené nasledovným sudcom JUDr.

B. S. (), Mgr. A. K. (), JUDr. G. D. (). Následne boli

konania č. a z dôvodu prekážky súdneho konania (litispedencie)

zastavené.

Sťažovateľ preto podaním zo dňa 06.07.2010 namietol zaujatosť všetkých sudcov

civilného úseku Okresného súdu Žilina a to nasledovných: JUDr. G. D., Mgr. D. C., JUDr.

P. H., Mgr. M. K., JUDr. I. S., Mgr. A. K., JUDr. J. S., JUDr. J. R., JUDr. V. K., JUDr. A.

M., JUDr. B. S., JUDr. G. P., JUDr. D. M., Mgr. L. H., JUDr. G. T., JUDr. R. S., JUDr. Z.

P., Mgr. S. T.

Sťažovateľ v námietke namietol, že sa mu vyššie uvedení sudcovia nejavia nezaujatí.

Uznesením zo dňa 31.08.2010 Krajský súd v Žiline (ďalej len „Uznesenie“)

rozhodol, že vyššie uvedení sudcovia Okresného súd Žilina nie sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn . ...

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko

Krajský súd v Žiline (ďalej len „KS“) porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces

pretože Uznesenie nebolo dostatočne zdôvodnené, KS sa nevysporiadal s obranou

sťažovateľa. ...

Ak má odôvodnenie Uznesenia napĺňať parametre spravodlivého rozhodnutia, musí

odzrkadľovať úvahy KS ohľadne podstatných skutočností pre rozhodnutie. Iba takto

odôvodnené rozhodnutie napĺňa práva účastníkov konania na spravodlivý proces, iba tak

má účastník konania istotu, že KS pri rozhodovaní starostlivo zvážil všetky predpoklady,

ktoré sú podstatné pre rozhodnutie veci, že jeho rozhodnutie nie je výsledkom svojvôle,

ovplyvňovania tretími osobami. V danom prípade je potreba presvedčivého odôvodnenia

súdneho rozhodnutia naliehavejšia. A to preto, lebo KS vydaním Uznesenia realizoval svoje

zákonné oprávnenie zasiahnuť do ďalšieho práva účastníka konania -práva na zákonného

sudcu.

Sťažovateľ má za to, že jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa bolo porušené a to 2

dôvodov, že z odôvodnenia Uznesenia nieje zrejmé odôvodnenie právneho názoru KS.

Sťažovateľ v námietke zaujatosti namietal existenciu skutočností, ktoré zakladajú

pochybnosť o nezaujatosti sudcov OS- Sťažovateľ argumentoval, že sudcovia OS sa nejavia

nezaujatí zo subjektívneho ako i 2 objektívneho hľadiska. ...

V danom prípade sa však KS pri posudzovaní nezaujatosti sudcov nezaoberal

všetkými aspektmi nezaujatostí, ktoré je potrebné pre spravodlivé rozhodnutie ohľadne

nezaujatosti sudcov zvážiť. KS len analyzoval subjektívne hľadisko nezaujatosti sudcov. To,

či sa sudcovia OS objektívne javia nezaujatí KS neskúmal.

Podľa názoru sťažovateľa, nie je možné s ohľadom na všetky skutočnosti daného

prípadu dospieť k záveru, že sudcovia OS sa javia nezaujatí. Žalobca podal na OS to isto

podanie viackrát. To bolo pridelené trom rôznym sudcom. Ak je účelom náhodného

prideľovania sudcov predchádzanie možnosti, aby účastníci konania ovplyvňovali súdne

konania najmä výberom sudcu, ktorého si osoba zvolí, napríklad i z toho dôvodu, že

predpokladá, že tento sudca môže rozhodnúť vec v jeho prospech a ak žalobca konal

spôsobom, ktorým sa snažil obísť režim náhodného pridelenia sudcu, existuje dôvodná

pochybnosť, že si svojim konaním mienil zabezpečiť možnosť výberu najvhodnejšieho sudcu.

Ak konanie žalobcu nasvedčuje, že môže existovať taký sudca, ktorého si chcel žalobca

zvoliť, u ktorého možno predpokladal, že vec rozhodne v jeho prospech, potom je

pochybnosť o objektívnej nezaujatosti sudcov OS jednoznačne daná. To, že nakoniec vo veci

rozhoduje sudca pridelený náhodným výberom neeliminuje pochybnosť o objektívnej

nezaujatosti sudcov OS. ...

Nemožno s prihliadnutím na konanie Žalobcu dospieť k záveru, že neexistuje

pochybnosť, že všetci sudcovia OS poskytujú garancie nezávislosti súdnictva. Naopak

možno predpokladať, že žalobca predpokladal, že vybraný sudca bude ochotnejší vec

rozhodnúť v jeho prospech ako ten, ktorý by mu bol pridelený náhodným výberom. Ak teda

konanie žalobcu nasvedčuje tomu, že počíta s tým, že je tu možnosť, že sudca, ktorého by

dosiahol obídením zákonného spôsobu prideľovania sudcov, by mohol vo veci vyniesť pre

neho prijateľnejšie rozhodnutie, nemožno dedukovať na nezaujatosť sudcov OS

z objektívneho hľadiska. Naopak z vyššie uvedených dôvodov existujú dôvodné pochybnosti

o nezaujatosti sudcov OS. Existuje pochybnosť či sú objektívne schopní posúdiť vec a úplne

nezávisle, slobodne a nestranne túto rozhodnúť.

Ak existuje objektívne oprávnená obava sťažovateľa, že sudcovia OS nie sú nezaujali,

teda nenapĺňajú garancie nezávislosti a nestranností súdnictva a KS i napriek tomu

nezabezpečí nápravu, teda nerozhodne, Že daní sudcovia OS sú vylúčení z rozhodovania,

sťažovateľ má za to, že jeho právo na zákonného sudcu bolo porušené.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -63 zo dňa 31.08.2010

bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle

a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle .

2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -63 zo dňa

31.08.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a .

Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké právny závery zo skutkového stavu vyvodil

(). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania

(, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé

súdne konanie a v jeho rámci právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

podľa dohovoru (podľa ) je v občianskom súdnom konaní

garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jej ďalšieho rozhodovania pre

zaujatosť v zmysle až 16 . Obsahom základného práva

na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť nimi sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným

sudcom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie

sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ).

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Preverovanie subjektívneho hľadiska vychádza zo zistenia osobného postoja

konajúceho sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, teda z vyjadrenia sudcu

o svojom vnútornom presvedčení o svojej nezaujatosti.

Objektívne hľadisko je založené na zistení, či sudca v každom štádiu konania

poskytuje verejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené pochybnosti o tom,

že bude v danej veci rozhodovať zaujato a v konečnom dôsledku nespravodlivo (teória

zdania). Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania o zaujatosti sudcu je to, či

obavy účastníka o nestrannosti sudcu sú reálne oprávnené, pričom uvedené obavy sa musia

zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach tvrdených

účastníkom.

Krajský súd posudzujúc odporcom vznesenú námietku zaujatosti a vyjadrenie sudcov

Okresného súdu Žilina dospel k právnemu záveru, že námietka odporcu nie je

opodstatnená. Pokiaľ odporca tvrdil, že navrhoval mal tú istú žalobu v jeden deň podať na

súde trikrát, sudkyňa Mgr. M. K. uviedla, že informovaním u kolegov jej bolo oznámené, že

v danom prípade bolo postupované v zmysle zákona, dve neskoršie podania boli posúdené

ako prekážka litispendencie a následne boli zastavené. Začatie konania bráni tomu, aby

o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie ( ). Citované zákonné ustanovenie

upravuje prekážku súdneho konania - litispendenciu, ktorá zamedzuje možnosti, aby sa

v rovnakej veci konalo viackrát. Okresný súd v Žiline postupoval v súlade s týmto

ustanovením a dve neskoršie podania boli zastavené. Ani ďalšiu uvádzanú skutočnosť, že

advokát pôsobí dlhoročne v žilinskom regióne a pri výkone svojej advokátskej praxe sa

stretáva so sudcami okresného súdu, nemôže bez ďalšieho spôsobovať pochybnosti

o nezaujatosti zákonného sudcu. Súdna judikatúra (R 3/1980) upravuje, že účastník

občianskeho súdneho konania, ktorý navrhuje vylúčenie sudcu (sudcov) z pojednávania

a rozhodovania veci, musí ohľadom každého sudcu, ktorého zaujatosť namieta, uviesť

konkrétne skutočnosti, pre ktoré má za to, že je z prejednávania a rozhodovania veci

vylúčený. Keďže sa tak nestalo, krajský súd ako súd nadriadený, ktorý rozhoduje o

námietke zaujatosti nemohol považovať aj túto uvádzanú námietku za opodstatnenú. Preto

rozhodol, že sudcovia Okresného súdu v Žiline uvedení vo výroku uznesenia, nie sú vylúčení

z prejednávania a. rozhodnutia predmetnej veci.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal namietanými

dôvodmi sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva

odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Ak súd v konaní o námietke účastníka konania

o zaujatosti súdu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov,

nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Súčasťou tohto základného práva nie je povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti

uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho návrhu (), ako tomu bolo

v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť

po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011