Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 120/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E...,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. V. K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

doručená sťažnosť JUDr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 6. februára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 24. marca

2005 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p. KM-2/PK-2005

z 2. februára 2005, ktorým bol zamietnutý jeho rozklad a zároveň potvrdený personálny

rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 475/2004 z 11. novembra 2004, ktorým bol

sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Krajský súd

potom, ako dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná, ju podľa § 250k ods. 1

(ďalej len „OSP“) rozsudkom č. k. -34

z 29. marca 2007 zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku krajského

súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2008 tak, že ho

podľa s poukazom na druhú vetu potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietaným rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti

označené základné práva zaručené (sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie

, avšak z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že má ísť o

, pozn.), a to z dôvodu, že „Najvyšší súd SR aplikoval zákonné normy a posúdil

skutkový a právny stav veci v rozpore s ...“.

V sťažnosti sťažovateľ poukazuje na

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a argumentuje okrem iného tým, že

„s ohľadom na uvedené rozhodnutie nie je možné, aby bol kedykoľvek v budúcnosti prijatý

do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru“.

Namietaným rozsudkom mala byť sťažovateľovi podľa jeho názoru „znemožnená

možnosť slobodnej voľby povolania. Dôvody ukončenia služobného pomeru navrhovateľa

(sťažovateľa, pozn.) predstavujú zákonnú prekážku pri pokuse o opätovné prijatie

do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona

č. môže byť policajtom iba štátny občan Slovenskej republiky starší ako

18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada a je spoľahlivý. Podľa § 14 ods. 3 písm. d) bod 2

toho istého zákona sa za spoľahlivého nepovažuje občan, ktorý bol z predchádzajúceho

služobného pomeru prepustený z dôvodu, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú

povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd SR vo svetle tejto skutočnosti nesprávne

skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie svojho rozhodnutia. V danom

prípade ide o to, že Najvyšší súd SR sa svojím rozhodnutím dostal do konfliktu s SR,

a to konkrétne s právom na slobodnú voľbu povolania podľa . Zároveň

sa Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní stotožnil s právnym názorom Krajského súdu

v Bratislave, ktorý nedostatočne posúdil právny stav veci a námietkami navrhovateľa sa

zaoberal len povrchovo. Tým bolo porušené ústavné právo navrhovateľa v zmysle čl. 47

ods. 3 , podľa ktorého si všetci účastníci, v tomto prípade v konaní pred súdom, majú

byť rovní.“.

Sťažovateľ podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených základných práv, a uvádza konkrétne výhrady proti namietanému

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho rovnako, ako pred ním krajský súd, opieral

„primárne o argumentáciu predloženú Ministerstvom vnútra SR ako žalovaným, a námietky

sťažovateľa neboli preskúmané s rovnakou odbornou starostlivosťou v rámci rovného

postavenia účastníkov konania“.

Sťažovateľ napokon poukazuje na to, „že obmedzenia opätovného prijatia

do pracovného pomeru, ktoré zakotvuje , neprimerane a bez vážneho

dôvodu obmedzujú ústavné právo na slobodnú voľbu povolania v zmysle

Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. J. J... na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1

, základné právo rovnosti účastníkov konania podľa

ods. 1 rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Ustanovenia o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície neprimerane obmedzujú a zasahujú do ústavného

práva navrhovateľa na slobodnú voľbu povolania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom sťažnosti je predovšetkým namietané porušenie základných práv

sťažovateľa garantovaných v a rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. februára 2008.

Ústavný súd najskôr preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov na jej

odmietnutie podľa , a to predovšetkým z toho hľadiska,

či mu sťažnosť bola doručená v zákonom ustanovenej lehote (§ 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (, ,

).

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. februára 2008 nadobudol právoplatnosť 14. marca 2008.

Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti pre porušenie základných práv ústavnému súdu. Jeho sťažnosť však bola doručená

ústavnému súdu až 17. marca 2011 (na poštovú prepravu bola podaná 16. marca 2011).

Vzhľadom na dátum právoplatnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu

(14. marca 2008) a dátum doručenia sťažnosti (17. marca 2011) ústavný súd konštatuje, že

sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

na podanie sťažnosti podľa .

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. februára 2008 pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. Pokiaľ sa sťažovateľ taktiež v petite svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd

v náleze vyslovil, že „Ustanovenia o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície neprimerane obmedzujú a zasahujú

do ústavného práva navrhovateľ na slobodnú voľbu povolania“, ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru v obdobných veciach, v ktorej

zdôrazňuje že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava

konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom.“ (, tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu

(porovnaj ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie

normatívnymi právnymi aktmi, a preto v konaní o takejto sťažnosti nemožno vysloviť, že

k porušeniu garantovaného práva došlo priamo ustanovením normatívneho

právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (, m. m. ).

Ústavný súd ďalej dodáva, že je v konaní o sťažnosti podľa

viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti

slúži iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov). Z tohto dôvodu takéto

sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva

v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľ zvolil, a obsahom

sťažnosti (m. m. , tiež , ).

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že

pokiaľ jeho námietky smerujú k napadnutému ustanoveniu , t. j.

proti všeobecne záväznému právnemu predpisu, jeho ústavnosť (súlad s ) možno

preskúmať iba v konaní podľa , teda v konaní o súlade právnych

predpisov. Z toho vyplýva, že na vec sťažovateľa sú v plnom rozsahu aplikovateľné

uvedené právne názory, ktoré tvoria súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

konštatoval, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou v tejto časti podanou podľa čl. 127 ods. 1

domáha vo svojej podstate konania o súlade právnych predpisov podľa

, a preto jeho sťažnosť vo vzťahu k bodu 3 jej petitu v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011