Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 139/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B. a mal. M. B. a mal. M. B., zastúpených zákonnou

zástupkyňou Ing. M. B., všetky bytom D., právne zastúpených advokátom JUDr. B. M., H.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava III z 20. októbra

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave z 21.

septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. B., mal. M. B. a mal. M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2011 doručená sťažnosť Ing. M. B. a mal. M. B. a mal. M. B. (ďalej len „sťažovateľky“

alebo „sťažovateľka v prvom, druhom a treťom rade“), ktorou namietali porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 21. septembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky ako navrhovateľky v prvom až

treťom rade podali na Okresnom súde Bratislava I 19. marca 2007 žalobný návrh, ktorým sa

domáhali od odporcu (Slovenská republika, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky)

zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty v rôznych sumách a tiež „v zmysle § 93 zákona č.

o sociálnom poistení a vecnej škody vo výške 6.000,- Sk mesačne podľa §

198 ods. 1 písm. d) “. Vec bola postúpená na prerokovanie okresnému súdu

11. júna 2007, ktorý ju viedol pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením z 1. augusta 2008 návrh sťažovateliek v časti, v ktorej sa

domáhali náhrady vecnej škody v sume 6 000 Sk mesačne, vylúčil na samostatné konanie,

a vec bola vedená neskôr pod sp. zn. .

Sťažovateľky návrh odôvodnili tým, že pri nehode vojenského lietadla utrpel ich

manžel a otec služobný úraz s následkom smrti a ako poškodené a pozostalé osoby majú

nárok na náhradu škody od odporcu v sume 6 000 Sk mesačne od 1. februára 2006.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní výsluchom sťažovateľky v prvom rade

a oboznámení sa s viacerými listinnými dokladmi a citácii právnych predpisov na vec sa

vzťahujúcich (s. 4 a 5 rozsudku z 20. októbra 2009) návrh sťažovateliek ako nedôvodný

v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky 16. decembra 2009

prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

21. septembra 2010 rozsudkom sp. zn. tak, že ho odmietol a potvrdil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2009 ako vecne správne.

Sťažovateľky vidia porušenie svojich práv v tom, že napriek tomu, že podľa nich ako

pozostalé osoby mali právny nárok nielen na priznanie jednorázového odškodnenia, ale aj

na mimoriadne odškodnenie a tiež náhradu škody podľa osobitných predpisov, avšak

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ako aj všeobecné súdy jej nárok na náhradu

vecnej škody v sume 6 000 Sk mesačne zamietli. V odôvodnení sťažnosti podrobne

argumentujú, v čom vidia porušenie svojich práv na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom

podľa , ako aj práva na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom

súde podľa , 2 a 3 , ako aj listiny a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru, citujú právne predpisy na vec sa vzťahujúce, a to zákon

č. 328/2002 Z.. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Montrealský dohovor z 28. mája 1999

o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, ,

a tvrdia, že predtým Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a tiež

všeobecné súdy rozhodujúc o ich žalobnom návrhu nedodržali povinnosti z uznesenia vlády

Slovenskej republiky č. 42 z 20. januára 2006 k informácii o havárii vojenského lietadla

ozbrojených síl Slovenskej republiky 19. januára 2006 a konali v hrubom rozpore

s komunitárnym právom a medzinárodnou zmluvou.

Všeobecné súdy nepostupovali aj v súlade so zákonom, pretože sťažovateľkám

neumožnili „konať riadne pred súdom“ a v ich veci rozhodoval aj „vylúčený sudca“,

a okrem toho konali v rozpore „s dispozičnou zásadou a zásadou ústnosti a priamosti ako

imanentnými princípmi občianskeho súdneho konania“.

Porušenie svojich práv vidia aj v tom (s. 11 a 12), že okresný súd bezdôvodne

a neoprávnene 1. augusta 2008 zmenu ich návrhu, ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej

ujmy a ušlého zisku, nepripustil, a tiež v tom, že zákonná sudkyňa okresného súdu ich

riadne a včas uplatnenú a odôvodnenú námietku zaujatosti 22. augusta 2008 nepredložila na

rozhodnutie odvolaciemu súdu a manipulovala aj so súdnym spisom.

Obdobne podľa nich krajský súd mal nariadiť verejné pojednávanie na prejednanie

ich odvolania podľa a , pretože si to

vyžadoval dôležitý verejný záujem. Rovnako sa domnievajú, že ich vec mal krajský súd

prejednať nielen z titulu zodpovednosti odporcu ako zamestnávateľa zamestnanca, ktorý

utrpel smrteľný pracovný úraz, ale súbežne aj z titulu zodpovednosti dopravcu za škodu pri

prevádzke leteckých dopravných prostriedkov v zmysle ustanovení § 420 a nasl.

a citovaných predpisov komunitárneho práva a v tomto smere nedal

sťažovateľkám na ich námietky žiadnu odpoveď. Rozhodnutia všeobecných súdov preto

považuje aj za arbitrárne.

Na strane 14 sťažovateľky uvádzajú, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

(bol jej doručený 23. decembra 2010) sťažovateľka v prvom rade podala

dovolanie 19. januára 2011 a súbežne zaslala aj sťažnosť ústavnému súdu „z dôvodu

opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú

neprípustnosť podaného dovolania“.

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovateľka v prvom rade žiadala, aby

ústavný súd rozhodol, že okresný súd aj krajský súd porušili základné právo sťažovateliek

na spravodlivé súdne konanie podľa a podľa dohovoru

(rozsudkami okresného súdu z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajského súdu z 21. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

). Okrem toho žiadala zrušiť napadnuté rozsudky krajského súdu a okresného

súdu a aby vec vrátil všeobecným súdom na nové prerokovanie. Domáhala sa aj priznania

finančného zadosťučinenia v sume 47 000 € a úhrady trov konania.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je tvrdenie sťažovateliek, že rozsudkami okresného

súdu z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu

z 21. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu ich

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky proti namietanému rozhodnutiu

okresného súdu z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. podali

riadny opravný prostriedok - odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto

vychádzajúc z uvedeného princípu subsidiarity konštatoval, že nemá právomoc na konanie

o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateliek predmetným

rozsudkom okresného súdu. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú rozsudok krajského súdu a jeho

nezákonný postup z viacerých dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa

.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľka v prvom rade ako

zákonná zástupkyňa maloletých sťažovateliek podala 19. januára 2011 dovolanie proti

namietanému rozhodnutiu krajského súdu najmä z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f)

, ale i ], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľkám má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach

napr. m. m. , , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky svoje námietky uplatnili aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Sťažovateľky v sťažnosti na strane 14 uvádzajú, že ústavnú sťažnosť podali iba

„z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre neprípustnosť

podaného dovolania “.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľky prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľkám lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 21. septembra 2010 (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovateľky k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011