Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 142/2011
PDF · 189.2 KB
No categories available
II. ÚS 142/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. P. Š., H., zastúpeného advokátkou JUDr. M. I.,
V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tost 16/2009 a jeho uznesením zo 4. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 doručená sťažnosť Mgr. Ing. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2009 a jeho uznesením zo 4.
augusta 2010.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že od roku 1991 je na Krajskom súde
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) proti nemu vedené (sp. zn. 4 T/7/2002) trestné stíhanie pre
trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 2
písm. b) Trestného zákona. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 28. januára 2008. Na tomto
pojednávaní sťažovateľ vyhlásil, že žiada, aby sa hlavné pojednávanie v prípade, ak sa mu
nepodarí dostaviť na hlavné pojednávanie, vykonalo v jeho neprítomnosti. Zobral na
vedomie, že takto nebude môcť dať súhlas s prípadným čítaním výpovedí svedkov a že tieto
výpovede môžu byť prečítané.
Následne krajský súd nariadil ďalších pätnásť pojednávaní v termínoch od 17. marca
2008 do 30. júna 2009.
Sťažovateľ napriek tomu, že na prvom pojednávaní 28. januára 2008 vyhlásil, že
bude súhlasiť s konaním pojednávaní v jeho neprítomnosti, zúčastnil sa trinástich z celkovo
nariadených šestnástich pojednávaní. Nezúčastnil sa troch pojednávaní, a to 13. júna 2008,
11. mája 2009 a 30. júna 2009.
Sťažovateľ sa na tieto tri pojednávania nedostavil, pretože bol toho názoru, že
vyhlásením urobeným na prvom pojednávaní sa pojednávanie môže konať aj bez jeho
prítomnosti.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 T/7/2002 z 12. mája 2009 podľa § 66 ods. 1
Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) uložil
obžalovanému poriadkovú pokutu v sume 1 000 €. V odôvodnení uviedol, že obžalovaný
bol predvolaný na pojednávanie 11. mája 2009.
Dňa 7. mája 2009 obžalovaný písomne oznámil krajskému súdu, že vzhľadom na to,
že jeho obhajcovia sú práceneschopní a z tohto dôvodu sa nemôžu zúčastniť 11. mája 2009
pojednávania, nesúhlasí s tým, aby sa pojednávanie konalo bez účasti zvolených obhajcov
a nesúhlasí ani s tým, aby udelili substitúciu inému advokátovi. Obžalovaný sa potom bez
ďalšieho na hlavné pojednávanie nedostavil.
Krajský súd uloženie pokuty odôvodnil tým, že sťažovateľ sa nedostavil pred súd,
neuposlúchol jeho výzvu, pričom splnenie tejto výzvy nie je podmienené prítomnosťou
obhajcov obžalovaných, napríklad súd môže pojednávanie vykonať v prítomnosti
náhradného obhajcu, súd považuje za potrebné dohodnúť s obžalovaným nový termín
pojednávania.
Sťažovateľ prostredníctvom svojich obhajcov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
4 T/7/2002 z 11. mája 2009 podal sťažnosť, v ktorej uviedol, že vždy rešpektoval pokyny
súdu, na pojednávania sa dostavoval, a keďže vedel, že zvolení obhajcovia sú
práceneschopní a z pojednávania 11. mája 2009 sa ospravedlnili, z dôvodu hospodárnosti
konania a vzhľadom na vyhlásenie urobené do zápisnice na pojednávaní 28. januára 2008 sa
nedostavil na pojednávanie, o čom písomne informoval krajský súd.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo 4. augusta 2010 zrušil napadnuté
uznesenie krajského súdu a podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému
poriadkovú pokutu 200 €.
V odôvodnení uznesenia najvyšší súd uviedol, že hoci 7. mája 2009 bolo krajskému
súdu doručené ospravedlnenie obžalovaného Mgr. Ing. P. Š., najvyšší súd toto
ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné a v posudzovanom prípade u sťažovateľa vážny
dôvod pre dostatočné ospravedlnenie zistený nebol.
Najvyšší súd spochybnil aj vyhlásenie sťažovateľa urobené do zápisnice na
pojednávaní 28. februára 2008 a skonštatoval, že aj keď sťažovateľ takéto vyhlásenie urobil
a vyhlásil, že bude súhlasiť s konaním v jeho neprítomnosti, je povinnosťou súdu skúmať, či
sú splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného.
Najvyšší súd uviedol, že predseda senátu krajského súdu ospravedlnenie z neúčasti
na hlavnom pojednávaní správne vyhodnotil ako nedostatočné ospravedlnenie a správne ako
krajný a zákonný prostriedok uložil sankciu – poriadkovú pokutu.
Najvyšší súd však vyhodnotil výšku poriadkovej pokuty v sume 1 000 € ako
neprimerane prísnu a znížil ju na sumu 200 €.
Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pochybenie najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že je v rozpore s viacerými
ústavnými princípmi, predovšetkým je podľa neho „v rozpore s princípom právneho štátu,
konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľ uviedol, že na prvom hlavnom pojednávaní na krajskom súde 28. januára
2008 všetci siedmi obžalovaní, teda aj sťažovateľ vyhlásili, že súhlasia, aby v prípade, že sa
nedostavia na hlavné pojednávanie, sa hlavné pojednávanie konalo v ich neprítomnosti.
Uvedomujúci si, že toto vyhlásenie postačí krajskému súdu, aby mohol v danej veci
pojednávať bez toho, aby pre neprítomnosť niektorých obžalovaných musel pojednávanie
odročiť, už na pojednávaní 17. marca 2008 predseda senátu konštatoval, že sa nedostavili
obžalovaní Ing. M. M., Ing. V. M., Ing. M. K. a Ing. V. O. Obžalovaní na hlavnom
pojednávaní konanom 28. januára 2008 zhodne vyhlásili, že žiadajú v prípade, že by sa na
hlavné pojednávanie neodstavili, aby bolo hlavné pojednávanie vykonané v ich
neprítomnosti. Na to predseda senátu vyhlásil uznesenie, že podľa § 202 ods. 4 Trestného
poriadku sa hlavné pojednávanie vykoná v neprítomnosti obžalovaných Ing. M. M., Ing. V.
M., Ing. M. K. a Ing. V. O.
Na pojednávaniach konaných 4. apríla 2008, 5. mája 2008, 13. júna 2008, 30. júna
2008, 2. septembra 2008, 3. septembra 2008, 24. septembra 2008 a 29. októbra 2008
predseda senátu vždy pri neprítomnosti obžalovaných konštatoval, že obžalovaní na
hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 zhodne vyhlásili, že žiadajú v prípade, že by sa na
hlavné pojednávanie nedostavili, aby bolo hlavné pojednávanie vykonané v ich
neprítomnosti, a na to predseda senátu vždy vyhlásil uznesenie, že podľa § 202 ods. 4
Trestného poriadku hlavné pojednávanie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaných. Ani
jednému z obžalovaných, ktorí sa uvedených pojednávaní nezúčastnili, neuložil predseda
senátu za ich neprítomnosť na pojednávaní žiadnu poriadkovú pokutu podľa § 66 ods. 1
Podľa názoru sťažovateľa je postup predsedu senátu ničím neodôvodnený pri udelení
poriadkovej pokuty. Sťažovateľ nemal dôvod sa domnievať, že v prípade jeho
neprítomnosti bude predseda senátu postupovať rozdielne ako v totožných prípadoch
ostatných spoluobžalovaných, ktorým poriadkovú pokutu nikdy neuložil.
Predsedovi senátu bolo zrejmé, že pojednávanie 11. mája 2009 bude musieť odročiť
nie z dôvodu, že sa naň sťažovateľ nedostavil, ale z dôvodu, že sa pre práceneschopnosť
ospravedlnili obhajcovia sťažovateľa a sťažovateľ nesúhlasil s tým, aby ním zvolení
obhajcovia udelili substitúciu inému advokátovi. A keďže predseda senátu nemohol uložiť
poriadkovú pokutu advokátom, uložil ju sťažovateľovi.
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis
I. ÚS 87/93, II. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda že obdobné situácie musia byť rovnakým
spôsobom právne posudzované.
Sťažovateľ odvolávajúc sa na tieto základné znaky právneho štátu je toho názoru, že
najvyšší súd vydaním napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo 4. augusta 2010
porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, keď
okrem iného najmä neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie, keď za neprítomnosť
ostatných spoluobžalovaných na hlavných pojednávaniach neuložil žiadnemu z nich
poriadkovú pokutu, ale pre jeho neprítomnosť na hlavnom pojednávaní mu poriadkovú
pokutu uložil.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2009
porušil základné právo Mgr. Ing. P. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo
dňa 4. augusta 2010 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Mgr. Ing. P. Š. priznáva náhradu trov konania v sume 303,30 €, ktoré je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. M. I., V.,... do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa a posudzovaní v nej uplatnených
námietok ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu a z jeho obsahu
nezistil, že by išlo o rozhodnutie arbitrárne alebo svojvoľné. Vyplýva to aj z odôvodnenia
tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení uviedol:
«Na podklade obžaloby sa na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4 T 7/2002 proti
obžalovanému Mgr. Ing. P. Š. a spol. vedie trestné stíhanie pre trestný čin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a iné.
Krajský súd uznesením zo dňa 11. mája 2009, sp. zn. 4 T 7/2002, obžalovanému Mgr.
Ing. P. Š. uložil poriadkovú pokutu vo výške 1000 eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obžalovaný neuposlúchol výzvu súdu, nedostavil
sa na predvolané hlavné pojednávanie 11. mája 2009, pričom splnenie výzvy nie
je podmienené prítomnosťou jeho obhajcov, lebo súd môže hlavné pojednávanie vykonať aj
v prítomnosti náhradného obhajcu a s obžalovaným môže dohodnúť i nový termín hlavného
pojednávania a požiadať ho o navrhnutie dôkazov, súčinnosť a pod.
Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom svojich obhajcov podal
sťažnosť obžalovaný Mgr. Ing. P. Š.
Obhajca obžalovaného JUDr. L. P. v písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že
obžalovaný rešpektoval pokyny súdu, dostavoval sa na hlavné pojednávania s výnimkou
11. mája 2009, kedy sa nedostavil z dôvodu, že vedel, že jeho obaja obhajcovia svoju
neprítomnosť na hlavnom pojednávaní pre práceneschopnosť ospravedlnili. Obžalovaný by
zbytočne cestoval z V. do Ž., hoci by aj tak, pre neúčasť aj iných predvolaných osôb, došlo
k odročeniu hlavného pojednávania.
V podstate rovnako sťažnosť obžalovaného zdôvodnil aj obhajca JUDr. J. K.
Poukázal na to, že obžalovaný dňa 28. januára 2008 dal súhlas, že ak sa nedostaví na
hlavné pojednávanie, bude súhlasiť, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Keďže sa aj
s druhým obhajcom súdu pre práceneschopnosť z neprítomnosti na hlavnom pojednávaní
ospravedlnili, nebol dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty obžalovanému. Naviac, krajský
súd pochybil, keď ukladal poriadkovú pokutu podľa § 66 ods. 1 Tr. por. účinného do
31. decembra 2005 a nie podľa § 70 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006.
Obaja obhajcovia v konečnom dôsledku navrhli napadnuté uznesenie zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený orgán podľa § 147 ods. 1 Tr. por.
preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže
sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný Mgr. Ing. P. Š.
bol na termín hlavného pojednávania, ktorý bol určený na deň 11. mája 2009 riadne a včas
predvolaný. Predvolanie prevzal 4. mája 2009.
Dňa 7. mája 2009 bolo krajskému súdu doručené ospravedlnenie obvineného Mgr.
Ing. P. Š. ... Dôvodom ospravedlnenia jeho neúčasti na hlavnom pojednávaní bolo
vyslovenie nesúhlasu so substitúciou jeho zvolených obhajcov, ktorí mu oznámili, že pre
práceneschopnosť sa hlavného pojednávania dňa 11. mája 2009 nezúčastnia.
Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že v predmetnej trestnej veci boli hlavné
pojednávania už aj predtým viackrát odročené z dôvodu zmarenia termínu hlavného
pojednávania pre neprítomnosť, či obštrukcie zo strany obžalovaných a ich obhajcov.
Podľa § 66 ods. 1 Tr. por. v znení zákona č. 247/94 Z. z. účinného od 1. októbra
1994 do 31. decembra 2005, kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie
alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi, alebo policajnému orgánu správa
urážlivo, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie
výzve, ktoré mu boli dané podľa tohto zákona, toho môže predseda senátu a v prípravnom
konaní prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán potrestať poriadkovou pokutou do
výšky 50 000 Sk (v zmysle zákona č. 498/2008 s účinnosťou od 1. januára 2009 v súvislosti
s uvedením meny euro v Slovenskej republike do výšky 1650 eur).
Trestný poriadok nedefinuje pojem „dostatočné ospravedlnenie“. Z obsahu tohto
pojmu však vyplýva, že pôjde o vážny dôvod, ktorý bránil v účasti na úkone.
Za vážny dôvod, ktorý bránil v účasti na úkone treba považovať taký dôvod, ktorý je
porovnateľný s významom úkonu, s následkami jeho nevykonania, a potrebou jeho
opätovného nariadenia (napr. účasť na dôležitom obchodnom rokovaní, na pohrebe blízkej
osoby, na inom významnom úkone štátneho orgánu, odchod na plánovanú a organizovanú
dovolenku alebo neúčasti na úkone z preukázaných zdravotných dôvodov, či meškanie,
alebo porucha dopravného prostriedku pri ceste na úkon a pod.).
V posudzovanom prípade u obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. takýto vážny dôvod zistený
nebol.
Vychádzajúc z účelu trestného konania, zásady rýchlosti konania a práva na
spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo obžalovaného vyjadriť sa v konaní pred
súdom k vykonaným dôkazom, čoho ďalším procesným dôsledkom je len výnimočnosť
možnosti vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného podľa § 202 ods. 2
Tr. por., je možné v danom prípade konštatovať, že konajúci predseda senátu bol oprávnený
na zabezpečenie plynulého priebehu súdneho konania použiť sankcie, ktorý Trestný
poriadok stanovuje.
Aj keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 vyhlásil, že bude
súhlasiť s konaním v neprítomnosti, ak sa na hlavné pojednávanie nedostaví, treba uviesť,
že v zmysle § 202 ods. 2 Tr. por. je povinnosťou súdu skúmať, či sú splnené podmienky pre
vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaných, t. j. či je splnená aj
materiálna podmienka, že vec je možné spoľahlivo rozhodnúť i bez prítomnosti
obžalovaných.
Obžalovaný nemôže rozhodovať a určovať súdu, či sa hlavné pojednávanie určené
na konkrétne dni konať bude, alebo sa odročí, ak sa vyskytnú nejaké prekážky pre jeho
nevykonanie.
Obžalovaný práceneschopný nebol a predseda senátu jeho ospravedlnenie z neúčasti
na hlavnom pojednávaní správne vyhodnotil ako nedostatočné ospravedlnenie a správne
ako krajný a zákonný prostriedok uložil sankciu – poriadkovú pokutu.
V prípade obžalovanej JUDr. Ing. K. neúčasť na hlavnom pojednávaní riešil
vydaním príkazu na zatknutie a neúčasť obhajcov – ustanovením náhradných obhajcov, aby
sa tak následne predišlo ďalším obštrukciám a neodôvodneným prieťahom v trestnom
konaní.
Pokiaľ ide o výšku poriadkovej pokuty v sume 1000 eur, túto najvyšší súd vyhodnotil
ako neprimerane prísnu. Najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že k zmareniu hlavného
pojednávania došlo aj pre neprítomnosť iných obžalovaných, obhajcov a znalca a tiež
s prihliadnutím na § 66 ods. 1 Tr. por., ktorý stanovuje maximálnu výšku poriadkovej
pokuty do sumy 50 000 Sk (1650 eur).
Na podklade týchto úvah, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v posudzovanom prípade boli u obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. splnené podmienky pre
uloženie poriadkovej pokuty, avšak nie vo výške, ktorú určil krajský súd. Preto poriadkovú
pokutu z vyššie uvedených dôvodov znížil a rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
uznesenia.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného uvedenú v sťažnosti, že v posudzovanom
prípade bol nesprávne aplikovaný Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005, táto je
neopodstatnená.
Obžaloba bola podaná na súde dňa 6. februára 2002. Z prechodných ustanovení
§ 564 ods. 3 Tr. por. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že vo
veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný, resp. krajsky súd do 31. decembra
2005 sa po 1. januári 2006 postupuje podľa dovtedy účinných predpisov, teda v danom
prípade podľa zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.»
Ústavný súd považuje sťažovateľom napadnuté uznesenie za ústavne akceptovateľné
a udržateľné. Najvyšší súd svoje uznesenie riadne odôvodnil a jeho uznesenie nemožno
považovať za arbitrárne, a teda nebolo spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľa. Keďže
najvyšší súd rešpektoval platnú procesnoprávnu úpravu trestného konania o odvolaní,
postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, a teda v žiadnom prípade nekonal v rozpore
s princípmi právneho štátu, ako tvrdil sťažovateľ.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011