Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 124/2011
PDF · 220.7 KB
No categories available
I. ÚS 124/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. D., H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.
J. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5
Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. februára
2011 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že mu bolo uznesením
vyšetrovateľa z 11. augusta 2010 vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) a písm. d) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 27/2010
z 12. augusta 2010 bol sťažovateľ vzatý do výkonu väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.
c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“). Písomnou žiadosťou z 3. decembra 2010 sťažovateľ požiadal okresný
súd o prepustenie z väzby, pričom ponúkol súdu aj možnosť nahradiť väzbu písomným
sľubom, peňažnou zárukou a probačným dohľadom. Okresný súd uznesením č. k.
Tp/65/2010-16 zo 4. januára 2011 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby
a na jeho odvolanie krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo/1/2011 z 18. januára 2011
sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a opätovne zamietol
sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a taktiež zamietol ním ponúknutý písomný
sľub, peňažnú záruku a výkon probačného dohľadu ako možnosti nahradenia väzby.
3. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namietal nedostatočné
odôvodnenie záveru súdu o dôvodoch trvania väzby a zamietnutí jeho návrhov na
nahradenie väzby, keď dôvodil tým, „... že rozhodnutie KS v Trnave, vo vzťahu k všetkým
napadnutým výrokom, je natoľko nedostatočne odôvodnené... Z rozhodnutia KS v Trnave
nie je zrejmé, z čoho by mala vyplývať dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať
v trestnej činnosti... KS v Trnave tiež nedostatočne odôvodnil výrok o neprijatí písomného
sľubu obvineného, výrok o nevyhovení žiadosti obvineného o nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka a výrok o neprijatí ponuky otca obvineného na
nahradenie väzby peňažnou zárukou. Odôvodnenie všetkých týchto výrokov sa opiera
o nesprávne právne posúdenie... Pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o nahradenie väzby
dohľadom probačného... úradníka, pri rozhodovaní o peňažnej záruke... , pri rozhodovaní
o prijatí sľubu obvineného, KS v Trnave... nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia
Trestného poriadku, konkrétne ustanovenie § 80 ods. 2 tretia veta Trestného poriadku ...“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Osobná sloboda sťažovateľa zakotvená v Čl. 17 ods. 2 Ústavy... a v Čl. 5 ods. 1
písm. c) Dohovoru... postupom Krajského súdu... a jeho uznesením č. k. 5 Tpo/1/2011-35 zo
dňa 18.1.2011, porušená bola.
2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 5 Tpo/1/2011-35 zo dňa 18.1.2011, sa
v napadnutej časti zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva... finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €...
4. Kancelárii Ústavného súdu... sa ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa vo výške 314,18 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno
vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
11. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do
väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností
vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Podľa § 72
ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo
vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových
okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd
a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri
vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu
súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred
rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným
spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda
senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim
alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa
rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri
rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia...
15. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru malo dôjsť uznesením krajského
súdu č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 v konaní o jeho žiadosti z 3. decembra 2010,
ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011
v podstatnom uviedol:
„Podľa názoru sťažovateľa sudca pre prípravné konanie nesprávne aplikoval
ustanovenia § 80 ods. 2 a § 81 ods. I Tr. por. ohľadne nahradenia väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka, resp. možnosť prijatia peňažnej záruky, pretože
v takom prípade je zákonnou podmienkou existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 2 písm.
a/ až c/, alebo e/, alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 ( resp. 3 ).
V závere poukázal na to, že v súčasnom štádiu nejestvuje u obvineného dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by ho usvedčoval
zo spáchania trestnej činnosti.
Krajský súd na základe sťažnosti oboch sťažovateľov preskúmal napadnuté uznesenie
v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. a to správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého
uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná iba v tej časti, v ktorej
namietal, že súd I. stupňa nerozhodol o nahradení väzby jeho písomným sľubom v zmysle
Podľa názoru krajského súdu aj v súčasnom štádiu trestného konania jestvuje
u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako po stránke formálnej tak
aj materiálnej. Z doposiaľ vykonaného dokazovania tak ako to správne konštatoval už
sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí zo dňa 12. 8. 2010 je zrejmé, že
obvinený J. D. sa mal na miesta, kde sa pestovala marihuana opakovane dostavovať, kde
bol nakoniec aj spoločne s obvineným T. G. zadržaný. Treba poukázať na to, že skutočnosť,
že obvinený bol osobou, ktorá najčastejšie chodievala do predmetného domu vyplýva aj z
výpovede nezainteresovanej svedkyne Mgr. M. ako aj z ostatných doposiaľ vykonaných
dôkazov. Je nesporné, že obvinený jednoznačne vedel o tom, že na inkriminovanom mieste
sa nezákonne pestuje marihuana a tento bol pozorovaný ako manipuluje spolu s inými
osobami s elektrickou prípojkou na streche tohto domu. Obhajoba obvineného, že o
činnosti, ktorá sa robila v predmetnom dome vedel, túto však neohlásil, pretože sa bál je
nevierohodná. Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že stíhanej trestnej činnosti sa mal
obvinený dopustiť v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia.
Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani námietka obhajoby, že súd I. stupňa
nesprávne aplikoval ustanovenia § 80 ods. 2 a § 81 ods. 1 Tr. por. Treba uviesť, že obidve
zákonné ustanovenia je nutné vždy bez ďalšieho aplikovať, ak je obvinený stíhaný pre
obzvlášť závažný zločin , ktorým je v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. zločin s dolnou hranicou
trestnej sadzby najmenej 10 rokov, takže v danom prípade táto podmienka splnená je,
pretože trestný čin pre ktorý je obvinený stíhaný je obzvlášť závažným zločinom v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia. V ďalšom treba uviesť, že ani krajský súd žiadne
takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil.
Na základe vyššie uvedeného krajský súd nevyhovel žiadosti obvineného
o nahradenie väzby jeho písomným sľubom a neprijal tiež ponúknutú peňažnú záruku otcom
obvineného , pretože vzhľadom na osobu obvineného a charakter a rozsah trestnej činnosti
považoval takúto formu nahradenia väzby za nedostatočnú, pričom poukazuje na to, že
žiadne výnimočné okolnosti prípadu v tomto smere nezistil. V tomto smere krajský súd
doplnil resp. pozmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodol aj o jeho písomnom
sľube.
V závere treba uviesť, že s prihliadnutím na charakter a rozsah trestnej činnosti,
skutočnosť, že obvinený sa mal dopustiť trestnej činnosti v skúšobnej dobe
predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, zamietol tiež žiadosť obvineného
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1
písm. c/ Tr. por.»
18. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto
právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych
názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním
vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní
podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia
osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení
Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa
garantovaných ústavou a dohovorom, pričom v jeho rozhodovacej činnosti boli prítomné aj
sťažovateľom nastolené výhrady k rozhodovacej činnosti okresného súdu, jeho návrhy na
prijatie opatrení, ktorými je možné nahradiť výkon väzby, a to aj v tých okolnostiach, že
spáchanie trestnej činnosti kladenej mu za vinu mu nebolo dosiaľ postupom orgánov
činných v trestnom konaní relevantne dokázané a v neposlednom rade aj jeho polemika
k aplikácii ustanovení § 80 ods. 2 Trestného poriadku.
20. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa
majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe, ktoré posudzoval krajský súd
„... v trestnom spise sa nachádzajú dôkazy, ktoré nasvedčujú dôvodnosti vzneseného
obvinenia... krajský súd nevyhovel žiadosti obvineného o nahradenie väzby jeho písomným
sľubom a neprijal... peňažnú záruku otcom obvineného, pretože vzhľadom na osobu
obvineného a charakter a rozsah trestnej činnosti považoval formu nahradenia väzby za
nedostatočnú, pričom poukazuje na to, že žiadne výnimočné okolnosti prípadu... nezistil...
s prihliadnutím na charakter a rozsah trestnej činnosti, skutočnosť, že obvinený sa mal
dopustiť trestnej činnosti v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia...“
nedomnieva, že závery krajského súdu sú zjavne neodôvodnené či arbitrárne alebo
nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru, dôsledkom
ktorých by mala byť sťažovateľom nastolená jeho nevedomosť o dôvodoch zotrvania vo
väzbe – „... rozhodnutie KS v Trnave, vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom, je natoľko
nedostatočne odôvodnené, že on sám nepozná dôvod, ktorý by bol relevantný pre jeho
ponechanie vo väzbe...“. K tejto námietke krajský súd v napadnutom rozhodnutí
argumentoval: „Podľa názoru krajského súdu aj v súčastnom štádiu trestného konania
jestvuje u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako po stránke
formálnej tak aj materiálnej...“, tento svoj názor podporil aj rozborom skutkových okolností
trestnej činnosti kladenej mu za vinu.
21. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa už
nebol dôvod ďalej zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011