Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 113/2011
PDF · 184.32 KB
No categories available
I. ÚS 113/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2 CoE/28/2010 z 27. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 CoE/28/2010 z 27. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou
založenou na účely podnikania, v rámci ktorého je jej predmetom aj poskytovanie pôžičiek
a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o revolvingovom
úvere poskytla fyzickej osobe úver, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný
vrátiť v mesačných splátkach. Keďže dlžník neuhradil dlžné čiastky, sťažovateľka začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka podala návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. (ďalej len „súdny exekútor“), ktorým sa
domáhala vymoženia sumy 1 796,19 € s príslušenstvom proti povinnému na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-1024/07-EK zo 14. novembra
2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra
2007 a stal sa vykonateľným 1. januára 2008.
Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.
5 Er/466/2009-13 z 10. marca 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore
so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote
odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú
stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného
súdu.
Podľa skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti krajský súd uznesením
sp. zn. 2 CoE/28/2010 z 27. mája 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva,
čo dokumentovala vlastnou právnou analýzou predmetnej veci, v ktorej okrem iného
poukázala na judikatúru ústavného súdu a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal nález, v ktorom vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a prizná jej náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
8. Sťažovateľka namietala porušenie svojich v petite označených základných práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE/28/2010 z 27. mája 2010.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní rovní.
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s postupom krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného
súdu, uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť na vykonanie
exekúcie v označenej časti, ako správne potvrdil, pričom uviedol, že rozhodcovský
rozsudok zaviazal povinného na plnenie odporujúce dobrým mravom. V nadväznosti na to
sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom
krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení
v jej exekučnej veci.
13. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery
je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie
je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov
spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru,
že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 41 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 54 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom
znení (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem,
ako je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška,
ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru), ako aj obsah
relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
15. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti
s napadnutými uzneseniami krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
16. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil
zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto
rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
17. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv a vzhľadom na
uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011