Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 112/2011
PDF · 180.91 KB
No categories available
I. ÚS 112/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3 CoE/333/2009 z 20. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3
CoE/333/2009 z 20. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou
založenou pre účely podnikania, v rámci ktorého je jej predmetom aj poskytovanie pôžičiek
a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o revolvingovom
úvere poskytla fyzickej osobe úver, ktorý bola táto spolu s ďalšími poplatkami povinná
vrátiť v mesačných splátkach. Keďže dlžníčka neuhradila dlžnú čiastku s príslušenstvom,
sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom.
3. Sťažovateľka 14. septembra 2009 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. J. S., ktorým sa domáhala vymoženia sumy 829,31 € s príslušenstvom
špecifikovaným v návrhu na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k.
RK-410/08/GR z 11. júla 2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý nadobudol
právoplatnosť 31. júla 2008 a vykonateľnosť 4. augusta 2008.
4. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.
6 Er/611/2009-11 z 2. októbra 2009 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej vo výroku rozhodnutia
s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v tejto časti v rozpore so zákonom a exekučné
konanie v tejto časti zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote
odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú
stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného
súdu. Krajský súd uznesením č. k. 3 CoE/333/2009-42 z 20. mája 2010 potvrdil odvolaním
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva,
čo dokumentovala vlastnou právnou analýzou predmetnej veci, v ktorej okrem iného
poukázala na judikatúru ústavného súdu a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci nález, v ktorom vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu,
zruší napadnuté uznesenie a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu
trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich v petite označených základných práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE/333/2009 z 20. mája 2010.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní... rovní.
12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s postupom krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky uznesenie súdu prvého stupňa,
(ktorým bola zamietnutá žiadosť o vykonanie exekúcie v označenej časti a exekučné
konanie v uvedenej časti zastavené), ako správne potvrdil, pričom uviedol, že rozhodcovský
rozsudok zaviazal povinnú na plnenie odporujúce dobrým mravom, ale i v rozpore
s platnými právnymi predpismi. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením
vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu (ktorý sa plne stotožnil
s názorom okresného súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení v jej exekučnej veci.
15. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd nedospel k záveru, že by
napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci. Svoje rozhodnutie vydal
podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol,
že súd prvého stupňa postupoval dôsledne podľa § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, ako
aj § 45 ods. l a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení
a dôvody uvedené v napadnutom uznesení sú správne a výstižné. Ústavný súd považuje
postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu za legitímny s ústavne
korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
17. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti
s napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
18. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil
zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto
rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
19. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv a vzhľadom na
uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011