Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 110/2011
PDF · 202.11 KB
No categories available
I. ÚS 110/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 271/2010
z 29. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 271/2010 z 29. novembra 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 3. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla Michalovi Mydlovi (ďalej
len „dlžník“) úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť
v desiatich mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané,
že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený, v prípade, že
dlžník neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý
sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve
bola 23. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 10. novembra
2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) začal
22. decembra 2005 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Podaním zo 17. júna 2010
súdny exekútor navrhol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú. Uznesením sp. zn. 4 Er 524/2005
z 19. júla 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) okresný súd vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným
súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,
vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie
smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani
v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne zastavenie exekúcie
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako
v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou
hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na
spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné
konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu v rámci
exekučného konania. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade
s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného
užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
17CoE /271/2010-31 zo dňa 29. 11. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoE/271/2011-31 zo dňa
29. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 290,30 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 357,70 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,
advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
problému nastolenému sťažnosťou sťažovateľky spočívajúcemu v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci preskúmavaného exekučného konania o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniu okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal
právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(notárskej zápisnice) a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať
dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením
okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola
spísaná na základe zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné podmienky, a preto nebola
spôsobilým exekučným titulom.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov uznesenie okresného súdu,
pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol: „Po preskúmaní veci
odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6220137 bola medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 03. 08. 2004. V texte zmluvy
vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako
splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K., aby vo forme notárskej zápisnice uznal v
jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Dňa 23. 07. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom
Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica č. N 3600/2005, NZ
34179/2005, NCRLs 33692/2005, v bode 3. ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že
uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 860,49 Eur (pôvodne 25.923,- Sk). Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným
Mgr. T. K. priamo v zmluve nie je platným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K.
nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a
zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že
právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej
zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr.
T. K., si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.
pred notárom JUDr. O. Ď.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na
základe absolútne neplatného právneho úkonu. Notárska zápisnica, ako formálne
vykonateľný exekučný titul síce existuje, ale nie je materiálne vykonateľným exekučným
titulom, keďže bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým
procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. tvorilo prekážku veci
rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací súd námietku
oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz
rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného,
že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej
zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice
viazaný.
V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza,
že okresný súd mohol zistiť deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej
zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda
v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu
nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých
rokov.“
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný
súd uznesením sp. zn. 4 Er 524/2005 z 19. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu rozhodol tak, že ho potvrdil. Napadnutým uznesením
krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd
v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej
sťažnosť aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (I. ÚS 471/2010,
II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na
ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011