Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 110/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 3. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla Michalovi Mydlovi (ďalej

len „dlžník“) úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť

v desiatich mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané,

že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený, v prípade, že

dlžník neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý

sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve

bola 23. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 10. novembra

2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) začal

22. decembra 2005 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Podaním zo 17. júna 2010

súdny exekútor navrhol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú. Uznesením sp. zn.

z 19. júla 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) okresný súd vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným

súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,

vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie

smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani

v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne zastavenie exekúcie

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako

v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou

hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na

spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné

konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu v rámci

exekučného konania. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade

s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného

užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-31 zo dňa 29. 11. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -31 zo dňa

29. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 290,30 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 357,70 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,

advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

problému nastolenému sťažnosťou sťažovateľky spočívajúcemu v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci preskúmavaného exekučného konania o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal

právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

(notárskej zápisnice) a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať

dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením

okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení

exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,

a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola

spísaná na základe zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné podmienky, a preto nebola

spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov uznesenie okresného súdu,

pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol: „Po preskúmaní veci

odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6220137 bola medzi oprávneným ako

veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 03. 08. 2004. V texte zmluvy

vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako

splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K., aby vo forme notárskej zápisnice uznal v

jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným exekučným titulom. Dňa 23. 07. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom

Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica č. N 3600/2005, NZ

34179/2005, NCRLs 33692/2005, v bode 3. ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že

uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 860,49 Eur (pôvodne 25.923,- Sk). Odvolací

súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným

Mgr. T. K. priamo v zmluve nie je platným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K.

nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s

vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a

zastúpeného v zmysle . Uvedený rozpor spočíva v tom, že

právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej

zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr.

T. K., si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa , je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.

pred notárom JUDr. O. Ď.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica

nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na

základe absolútne neplatného právneho úkonu. Notárska zápisnica, ako formálne

vykonateľný exekučný titul síce existuje, ale nie je materiálne vykonateľným exekučným

titulom, keďže bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým

procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle tvorilo prekážku veci

rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací súd námietku

oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz

rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného,

že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej

zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice

viazaný.

V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza,

že okresný súd mohol zistiť deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej

zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda

v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu

nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých

rokov.“

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný

súd uznesením sp. zn. z 19. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu rozhodol tak, že ho potvrdil. Napadnutým uznesením

krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej

sťažnosť aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (,

).

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25

ods. 2 a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011