Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 140/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.

P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48

ods. 2 v spojení s a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp.

zn. z 13. januára 2011 a sp. zn. a z 13. januára 2011,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2011 doručená sťažnosť B. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) v spojení s a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 13.

januára 2011 a sp. zn. a z 13. januára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa

ČVS: PPZ-22/BOK-Z-2009 z 8. marca 2010 trestne stíhaný pre celkovo šesť skutkov

násilnej a majetkovej povahy s prvkom organizovanej skupiny podľa § 20 k § 188 ods. 1

a ods. 3 písm. b) a iné v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 18. júna 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodov uvedených v ustanovení , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Proti

označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd tak, že ju svojím uznesením sp. zn. zo 14. júla 2010 zamietol.

Sťažovateľ požiadal 9. novembra 2010 o prepustenie na slobodu a zároveň poskytol

svoj písomný sľub ako prostriedok náhrady výkonu väzby. Okresný súd svojím uznesením

sp. zn. zo 7. decembra 2010 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu a taktiež neprijal ním poskytnutý písomný sľub. Proti označenému

rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 13. januára 2011, tak že ju ako nedôvodnú zamietol.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka

generálnej prokuratúry“) návrhom zo 14. decembra 2010 požiadala okresný súd

o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 9. mája 2011. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 27. decembra 2010 jej návrhu vyhovel a taktiež rozhodol

o nevylúčení sudcu pre prípravné konanie JUDr. P. P. z vykonávania úkonov trestného

konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. , z 13. januára 2011 tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľ napadol rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 13. januára

2011 a sp. zn. , zo 13. januára 2011 a im predchádzajúce

rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 7. decembra 2010 a z 27. decembra

2010 ústavnou sťažnosťou, v ktorej zdôraznil nezákonnosť týchto rozhodnutí predovšetkým

z dôvodov:

„Pred sudcom pre prípravné konanie... som poukazoval na neodôvodnenosť trvania

mojej väzby v podstate tým, že som nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mi má hroziť, argumentoval som tým, že

v priebehu vyšetrovania mojej predchádzajúcej väzobnej veci som sa sám prihlásil na

Polícii... som s Políciou spolupracoval aj pri dokumentovaní tohto prípadu a aj iných

obzvlášť závažných zločinoch, ktoré by inak neboli doposiaľ objasnené.

... ako dôvod trvania väzby súd rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca

moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú

trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní

trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali stať ešte pred mojou

predchádzajúcou väzbou...

... mám za to, že uznesenia Okresného súdu... a uznesenia Krajského súdu... sú

nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie do väzby, boli vydané napriek

nevysporiadania sa s mnou podanou námietkou zaujatosti. Rovnako nie je z neho zrejmá

existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny

výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody.“

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhol, aby

ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v ...

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. zo dňa 13.

01. 2011 a rozhodnutím č. k. zo dňa 13. 01. 2011 v rozpore

s /, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a / ...

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... č. k. zo 13. 01. 2011 a rozhodnutie

č. k. zo dňa 13. 01. 2011 sa zrušujú.

3. Krajskému súdu... sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať

v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol

o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo

7. decembra 2010, ktorým tento zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho

písomný sľub, a uznesením krajského súdu sp. zn. ,

z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa do 9. mája 2011 a nevylúčení sudcu JUDr. P. P. z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0

121/2010, boli porušené jeho garantované základné práva podľa ,

ods. 4, , ods. 2, ods. 5 a .

8. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Podľa pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa

môžu použiť len na ustanovený cieľ.

9. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami

významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj

obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy (obdobne ).

12. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

14. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody ().

15. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt..., u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa

úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer

k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa námietku

zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch

vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie

v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Podľa § 32

ods. 6 o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená tých istých

dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená

bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu

v konaní, sa nekoná, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako

dôvodoch podľa § 31...

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

17. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 13. januára 2011,

ktorým rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010 v podstatnom argumentoval:

„Na podklade podaných sťažností a ústneho vyjadrenia obv. Š. z 13. 1. 2011 potom

Krajský súd v Banskej Bystrici postupom podľa preskúmal napadnuté

uznesenie, ako aj podstatný obsah trestného spisu a zistil, že sťažnosť obvineného B. Š.

dôvodná nie je.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, sudca pre prípravné konanie

v ňom podrobne a dostatočne presvedčivo uviedol, aké dôvody ho viedli k zamietnutiu

žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam uveril a ktoré okolnosti

považoval za nedôvodné, krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením okresného súdu

stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje a preto už bližšie sa k týmto záverom tak, ako

sú uvedené v napadnutom uznesení ani vracať nebude.

Pokiaľ ide o sťažnostné dôvody, ktoré obvinený uviedol pred senátom Krajského

súdu v Banskej Bystrici predtým, ako súd rozhodol na neverejnom zasadnutí o jeho

sťažnosti, tu je potrebné uviesť, že každá vec, ktorá príde na Krajský súd v Banskej Bystrici

je pridelená do senátu, nie konkrétnemu sudcovi, vec obv. B. Š. bola pridelená do senátu 2

To, 2 Tpo, tento senát je zložený zo sudcov tak, ako sú uvedení v rozvrhu práce Krajského

súdu v Banskej Bystrici, jednak či už na rok 2010 alebo na rok 2011, sudcovia, ktorí vo veci

konali, sú zaradení v senáte 2 To, 2 Tpo v zmysle rozvrhu práce a preto námietka

obvineného o tom, že vo veci koná nezákonný senát, nie je dôvodná, nemá oporu v zákone.

Pokiaľ ide o námietku obvineného o tom, že je vo väzbe už od 1. 7. 2008 nepretržite

a teda je vo veci dlhšie, ako je to zákonom pripustené, tuje potrebné uviesť, že dňa 17. 6.

2010 bola jeho väzba v trestnej veci, kde bol vo väznici v N. ukončená tým, že bol z väzby

prepustený na slobodu, bol vydaný príkaz, aby bol prepustený z väzby, fakticky aj opustil

budovu väznice v N., pričom ak ho hneď pred dverami zadržali príslušníci polície

a následne nasledoval nový návrh na jeho vzatie do väzby pre inú trestnú činnosť, takýto

postup polície a prokurátora nieje v rozpore so zákonom, týmto momentom začína pre neho

plynúť nová lehota väzby a v tejto lehote zatiaľ ešte neuplynula zákonom stanovená doba,

aby musel byť obvinený prepustený z väzby na slobodu.

Námietka obvineného, že pred zasadnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa

13. 1. 2011 vypovedal plnú moc svojmu obhajcovi JUDr. J. P., tiež nemá vplyvná konanie

krajského súdu, toto môže mať vplyv len na to, že voči obvinenému B. Š. nemôže

vyšetrovateľ až do doby, keď bude mať zvoleného nového obhajcu, resp. kým mu nebude

zákonom nový obhajca ustanovený, vykonávať dôkazy, resp. ak by ich vykonal, tak by ich

musel za účasti nového obhajcu opakovať. Pokiaľ však s obvineným alebo vo vzťahu k

trestnej činnosti kladenej obvinenému za vinu v tomto období, teda v období, kým nemá

obhajcu, nebude vykonávať žiadne úkony, neznamená to automaticky, že musí byť obvinený

prepustený z väzby na slobodu, resp. že súd vo vecí nemôže konať najmä preto, že pri

konaní na neverejnom zasadnutí je vylúčená účasť tak obhajcu, ako aj prokurátora na

zasadnutí krajského súdu.“

18. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť

odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:

„Tak, ako je to už vyššie uvedené, obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v , , . Nebol vzatý do väzby podľa Tr.

poriadku, pretože na rozdiel od jeho tvrdení tu nejde o opakovanú väzbu,, ale o väzbu za

ďalšie skutky, za ktoré doteraz vo väzbe (OS Nitra) nebol. Toľko uvádzam opakovane

k tvrdeniam obvineného, že za ten istý skutok je znovu vo väzbe.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že:

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď: zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

V priebehu vyšetrovania, najmä výsluchmi obvinených... bola potvrdená existencia

jednotlivých skutkov a ich zákonných znakov. Usvedčujúcimi dôkazmi vo vzťahu

k obvinenému B. Š. a ďalším obvineným sú aj vecné dôkazy (strelné zbrane, strelivo,

oblečenie používané pri páchaní trestnej činnosti), závery znaleckých posudkov o výsledku

odborného skúmania vecných dôkazov, závery znaleckých posudkov o výsledku odborného

skúmania biologických stôp zaistených na miestach činov, ako aj zápisnice o obhliadkach

miesta činu, fotodokumentácia vyhotovená pri vykonaní obhliadok miesta činu a obrazové

záznamy získané monitorovaním priestorov kamerovými systémami, pričom tieto dôkazy vo

svojom súhrne potvrdzujú, jednak to, že skutky pre ktoré je vedené trestné stíhanie boli

spáchané, že tieto skutky majú znaky trestných činov a tiež existenciu dôvodného

podozrenia, že sa ich mal vo vyššie naznačenom rozsahu dopustiť aj obvinený B. Š.

Vo vzťahu k námietkam obvineného, že ako ho môžu usvedčovať zbrane, keď nie je

sporné, že čin nemal spáchať so zbraňou odpovedám, že tak, že tieto dôkazy potvrdzujú

pravdivosť výpovedí spoluobžalovaných, ale aj svedkov. Spoluobžalovaných potom

samozrejme aj v ďalších údajoch, ktoré sa týkajú tých častí výpovedí, v ktorých popisujú

účasť osôb na ich páchaní.

Existencia dôvodov väzby u obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno a)

vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa odsek

1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i), odsek 3

písmeno b) , na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B. Š. spolu

s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r. o. - miesto spáchania trestného

činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) s

poukazom na , /, (poškodený J. J.), Trestný

zákon ustanovuje vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od desať do

pätnásť rokov, ktorý trest je v zmysle platnej judikatúry považovaný za trest vysoký. Pred

vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť obvineného na

úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie po jeho pobyte

a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu, by sa

obvinený vyhýbal trestnému konaniu, prípadne trestu. Skutočnosť, že obvinený sa sám

dostavil v rámci pátrania po jeho osobe na políciu neznamená automaticky, že sa trestnému

konaniu nevyhýbal. Toto jeho konanie vzhľadom na vykonávané pátracie aktivity

nasvedčuje zmene postoja obvineného, ale zostáva zachovaný predpoklad, aj vzhľadom na

nové súvislosti a nové skutky, že jeho záujem vyhnúť sa stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť

aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej kvalifikácii jeho konania v tom smere,

že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine nevylučujú konštatovanie o hrozbe

vysokým trestom pretože aj na účastníka sa použije ustanovenie , že

jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti

konštatovania pokračujúcej trestnej činnosti tak, ako je to uvádzané v rozhodnutí NS

č. 24/05.

Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa písmeno b)

vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej

činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým

stupňom organizovania trestnej činnosti s vopred určenou deľbou úloh, vrátane

sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov

(tieto po spáchaní každého skutku znehodnotili v snahe znemožniť ich odhalenie),

oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených

evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu,

dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia

činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných

zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“).

Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B.

Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Odbor Západ pod spisovou značkou PPZ-91/BOK-Z-2008, v

ktorej mu bolo podľa dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre

obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20: § 188 ods.

1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil

na jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. -

obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého

ho navštívili v ústave na výkon väzby. Skutočnosť, že všetci obvinení a svedkovia boli

vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods.

19 , podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré

boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania

konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli.

Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov

organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti

obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov,

ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010,

spisovej značky ÚVV-4-7/24-2010 (č. l. 475 vyplýva, že obvinený B. Š. navrhol iným

obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie

bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj

dva listy, ktoré mal po prepustení z väzby prostredníctvom poštovej služby zaslať

adresátom.

Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutú aj v rozhodnutiach spisovej značky

z 28. marca 2007 a spisovej značky z 22. júna 2007, a na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky -20 z 18. marca

2008, podľa ktorých existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1

písmeno b) , nie je determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného

vzatia do väzby podľa písmeno b) , preukázaním

dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych

skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa

s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej

povahy dopustiť.

Dôvod tzv. preventívnej väzby podľa písmeno c)

u obvineného B. Š. je odôvodnený obavou z pokračovania trestnej činnosti so zreteľom na

jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní štyroch skutkov (21. 3. 2007,

21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj ako obzvlášť závažné zločiny,

pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších skutkov z 19. marca 2008 a zo

6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol pritom doposiaľ dva krát

súdne trestaný pre úmyselnú, aj majetkovú trestnú činnosť. Naposledy trestným rozkazom

Okresného súdu v Prievidzi z 2. júna 2006, spisovej značky , ktorým mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace s podmienečným odkladom

a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej tri skutky, pre ktoré je

stíhaný v tomto trestnom konaní, mal spáchať počas skúšobnej doby podmienečného

odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je v štádiu konania na

Okresnom súde v Prievidzi vedenom pod spisovou značkou , za prečin

neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c)

Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa v skúšobnej dobe neznamená,

že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto odsúdenie prihliadať navyše keď je

zrejmé, že ďalšej trestnej činnosti sa mal dopúšťať počas plynutia skúšobnej doby

podmienečného odsúdenia, teda ani hrozba zmenou podmienečného trestu na trest

nepodmienečný nemala vplyv na obvineného, aby mu zabránila v ďalšej trestnej činnosti.

Možnosť hodnotenia osoby obvineného v tomto smere napriek fikcií zahladenia jeho

odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ obvinený dáva vysoký dôraz na

vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie Okresným súdom v Prievidzi, toto rozhodnutie jednak

nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné konanie am nepoukazuje.

Pokiaľ ide o písomný sľub obvineného sudca pre prípravné konanie po oboznámení

sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a opakovane konštatuje, že písomný sľub je možné prijať

a obvineného prepustiť na slobodu ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo

c) , ak obvinený dá písomný sľub. že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí

trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Zo znenia ustanovenia vyplýva, že nepripúšťa v prípade

konštatovania dôvodu väzby obvineného podľa

nahradenie väzby prijatím sľubu. Napriek tomu však sudca pre prípravné konanie

vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov vychádzajúcej z nálezov Ústavného súdu SR, a to

rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. a , z ktorej vyplýva

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zaoberať sa pri každom dôvode väzby

obvineného prípadným nahradením väzby iným vhodným opatrením, pričom rovnaký záver

vyplýva aj z rozhodnutí NS SR č. a a ponúkanom sľube

rozhodoval.

Vzhľadom na osobu obvineného, ktorý ako je to už konštatované bol v minulosti za

trestnú činnosť odsúdený a teraz je dôvodne podozrivý zo spáchania závažnej trestnej

činnosti som toho názoru, že sľub, ako náhrada väzby obvineného neprichádza do úvahy tak

vzhľadom na jeho osobu ako aj okolnosti prípadu a neprijal som ho.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky obvineného, ktorý namieta porušenia Trestného

poriadku a v postupe okresného a krajského súdu uvádzam nasledovné:

Je pravdou, že o jeho vzatí do väzby neboli informovaní rodinní príslušníci a že

v tomto smere mu pri rozhodovaní o väzbe nebola položená otázka, kto má byť písomne

vyrozumený, ale toto pochybenie samo o sebe nemá za následok možnosť konštatovania

nezákonnosti jeho väzby ani porušenia jeho základných ľudských práv rozhodnutím o jeho

väzbe. Ide tu iba o nesplnenie informačnej povinnosti súdu.

Nie je pravdou, že sudca pre prípravné konanie porušil zákon tým, že nevyhotovil

uznesenie o jeho vzatí do väzby ihneď, pretože zákon ustanovuje povinnosť sudcu urobiť tak

bez meškania, čo aj urobil. Tomu nasvedčuje aj čas, kedy mu toto uznesenie bolo doručené.

Obdobne tvrdenie obvineného, že bolo povinnosťou súdu predložiť spis nasledujúci

pracovný deň krajskému súdu s jeho sťažnosťou nemá oporu v zákone, toto ustanovenie

sa týka prípadu nevzatia obvineného do väzby, ktoré sa uvádza v celom

znení do zápisnice o výsluchu obvineného. V prípade obv. B. Š. nemuselo byť uznesenie o

jeho vzatí do väzby uvedené celé v zápisnici a predložené mohlo byť odvolaciemu súdu až

potom, keď všetky strany v konaní prevzali jeho písomné vyhotovenie a spis bol v súlade s

ustanoveniami zákona čís. predložený krajskému súdu 1.7.2010. Keď krajský

súd o tejto sťažnosti rozhodol 14. 7. 2010 nerozhodol v súlade s ustanovením § 192 ods. 3

do piatich dní, ale táto lehota je lehota poriadková a jej nedodržanie nemá za

následok nezákonnosť väzby obvineného Nakoľko o väzbe obvineného bolo súdmi

rozhodnuté v lehote jedného mesiaca od podania návrhu na vzatie do väzby je možné tento

čas považovať naopak za primeraný a v súlade s praxou tak ESĽP ako aj Ústavného súdu

SR. Taktiež neobstojí tvrdenie obvineného o tom, že krajský súd bol povinný vypočuť ho keď

o to žiadal a rozhodovať na verejnom zasadnutí, pretože je na rozhodnutí predsedu senátu

tohto súdu, či považuje osobný výsluch obvineného za potrebný a samotný ESĽP v

Štrasburgu zaujíma vo svojich rozhodnutiach stanovisko, že za dostatočné je možné

považovať jeden výsluch obvineného, ktorý urobil okresný súd. Taktiež nie je pravda, že by

krajský súd nebol pri rozhodovaní o jeho sťažnosti 14. 7. 2010 oboznámený s jeho ďalšími

sťažnosťami a doplnkami, pretože tieto podania z 23. 6. 2010, 25. 6. 2010 boli krajskému

súdu predložené. Podanie, ktoré malo byť vyhotovené 6. 7. 2010 sa v spise súdu

nenachádza. Pokiaľ ide o to, či o jeho sťažnostiach rozhodovali na krajskom súde zákonní

sudcovia je nutné poukázať na stanovisko krajského súdu, že vec obvineného bola

náhodným výberom pridelená do senátu 2 To, ktorý rozhodoval o jeho sťažnostiach jednak

proti vzatiu do väzby, jednak proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu v inom

zložení, čo nie je možné považovať za porušenie práva na zákonného sudcu, ak v súlade s

rozvrhom práce medzi rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu. K námietkam

obvineného o tom, že s ním nie sú vykonávané úkony konštatujem, že prieťahy vo

vyšetrovaní som nezistil, navyše ustanovenia zákona o prednostnom vybavovaní väzobných

vecí sa netýkajú iba úkonov s obvinenými, ale celkového vyšetrovania prípadu, ktoré má byť

vedené tak, aby obvinení neboli opakovane vypočúvaní s cieľom docieliť ich priznanie (R

38/1968) a pri tomto konštatovaní považujem ešte za potrebné k námietkam obvineného

uviesť, že žiadne rozhodnutie súdu neobsahuje odôvodnenie, že by bol vo väzbe preto, že

popiera trestnú činnosť.

Napriek uvedeným skutočnostiam považujem za potrebné opakovane dodať vo vzťahu

k zdržovaniu pošty, povoľovaniu návštev a telefonátov obvinenému, že zamietavé stanoviská

vyšetrovateľa by nemali navodzovať dojem, že ide o nátlak na obvineného v snahe získať

jeho priznanie a že väzba obvineného nemôže slúžiť tomuto účelu, nemôže nahrádzať trest.

Tiež je potrebné uviesť, že v tomto smere tu neexistuje dohľad sudcu pre prípravné konanie,

ale je tu dohľad iných orgánov, na ktoré sa obvinený môže obrátiť s požiadavkou na

preskúmanie, či nie sú jeho práva obvineného vo väzbe porušované.“

19. Krajský súd v uznesení sp. zn. , z 13. januára 2011,

ktorým zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 27. decembra 2010, v podstatnom argumentoval:

„Následne na to potom krajský súd postupom podľa preskúmal

napadnuté uznesenie, ako aj podstatný obsah trestného spisu a zistil, že sťažnosť

obvineného B. Š. dôvodná nie je.

Keďže sťažnosť obvineného smerovala proti dvom výrokom sudcu pre prípravné

konanie v napadnutom uznesení, krajský súd sa bude samostatne týmto dvom výrokom aj

venovať.

Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné

konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané

obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto

ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal

s tou časťou námietky obvineného Š., keď namietal všetkých sudcov Okresného sudu

v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku,

či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného

nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom

námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa

týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci

august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa

14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli

k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré

svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6

rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho

osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010,

keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné

konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej

miestnosti sa nenachádzala ani prokurátorka, ani obhajca, ani žiadny iný nepovolaný

účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci

zaujatý.

Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre

prípravné konanie stotožnil. Nikým a ničím nebolo preukázané, že by skutočne došlo

k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre

prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia

obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp.

vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený

považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby

nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.

Námietky uvádzané obvineným aj pri jeho výsluchu pred senátom Krajského súdu

v Banskej Bystrici nemali žiadny podklad vo vykonaných dôkazoch, pokiaľ ide o námietky

obvineného o tom, že súd nemal k dispozícii celý spisový materiál, keď rozhodoval

o predĺžení lehoty väzby, v tomto smere je potrebné konštatovať, že prokurátorka pred

konaním odvolacieho súdu doplnila do spisového materiálu chýbajúce dôkazy, z týchto je

však zrejmé, že tieto sa žiadnym spôsobom nedotýkali konania obvineného Š., preto nemohli

žiadnym spôsobom ani negatívne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu o tom, či má alebo

nemá predĺžiť väzbu u obvineného Š.

Z týchto dôvodov preto v tejto časti musel krajský súd sťažnosť obvineného ako

nedôvodnú zamietnuť.

Pokiaľ sa týka ďalšej časti napadnutého uznesenia a to skutočnosti, že obvinenému Š.

bola predĺžená lehota trvania väzby až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne

podrobne a presvedčivo v napadnutom uznesení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného B. Š. predĺžil do 9. 5. 2011.

Krajský súd sa s týmto odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, v

podobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolností ďalej opakovať nebude.

V konečnom dôsledku pokiaľ obvinený pri svojej výpovedi dňa 13. 1. 2011 namietal

aj sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici vo svojej námietke a v sťažnosti obhajca

obvineného poukazoval, že o tom sudca pre prípravné konanie okresného súdu nerozhodol,

tu je potrebné uviesť, že taktiež tak ako sa týka aj námietky obvineného voči sudcom

okresného súdu, ani námietka obvineného voči celému Krajskému súdu v Banskej Bystrici

nebola podaná bezodkladne, táto námietka bola tiež podaná až 14. 12. 2010, pričom

obvinený v nej namieta skutočnosti o tom ako mal rozhodovať krajský súd dňa 14. 7. 2010.

resp. 23. 9. 2010,resp. ako rozhodol okresný súd o jeho žiadosti o prepustení z väzby na

slobodu z 8. 11. 2010, kde je zrejmé, že tieto úkony boli vykonané v ďaleko

predchádzajúcom období, ako keď obvinený podával námietku zaujatosti vo vzťahu ku

všetkým sudcom krajského súdu. Keďže táto námietky nebola podaná bezodkladne, nemohol

o nej ani potom krajský súd v zmysle konať.

Pokiaľ obvinený pred krajským súdom namietal aj tú skutočnosť, že vo veci koná

nezákonný senát, tu je potrebné povedať, že na krajskom súde sa jednotlivé trestné veci

prideľujú senátu, ktorý je zložený z troch sudcov, trestná vec obvineného B. Š. bola

pridelená do senátu 2 To, 2 Tpo, tento senát je podľa rozvrhu práce Krajského súdu

v Banskej Bystrici zložený z troch sudcov, v prípade ak niektorý z týchto sudcov čerpá

dovolenku alebo nie je prítomný na pracovisku, tak ho riadne zastupuje v zmysle tohto

rozvrhu práce iný sudca a to zo senátu 5 To, 5 Tpo a tak sa aj stalo pri prvom konaní; keď

krajský súd rozhodoval o sťažnosti obvineného a to dňa 14.7.2010, následne na to pri

konaní o ďalšej sťažnosti obvineného dňa 23.9.2010 už zasadal vo veci ( )

senát 2 Tpo v riadnom zložení tak ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská

Bystrica na rok 2010 a v súčasnosti ( , resp. ) zase koná v zložení

tak, ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica pre rok 2011, čiže

zákonným sudcom pre vec obvineného B. Š. sú členovia senátu 2 Tpo tak, ako sú stanovení v

rozvrhu práce pre Krajský súd Banská Bystrica platný, či už pre rok 2010, a to platí aj pre

konania v tomto roku, resp. podľa rozvrhu práce na rok 2011, čo platí pre toto konanie,

resp. aj pre prípadné ďalšie konania, ak sa vo veci budú konať.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých

istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola

vznesená bezodkladne podľa § 31 ods.4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup

súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako

dôvodoch podľa

Z uvedeného je zrejmé, že jednak námietka obvineného B. Š. voči sudcom krajského

súdu nebola podaná bezodkladne a jednak sa týkala procesného postupu súdu, v danom

prípade krajského súdu, kedy obvinený namietal skutočnosť, že sudcovia, ktorí vo veci

konajú nie sú zákonnými sudcami, je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o

takej sa podľa nekoná.

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto Krajský súd v Banskej Bystrici musel sťažnosti

obvineného B. Š. voči dvom výrokom napadnutého uznesenia Okresného súdu v Banskej

Bystrici zamietnuť z tých dôvodov, ako to je vyššie uvedené.“

20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. ,

z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 27. decembra 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú

časť odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:

«Po podaní návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného,

obvinený B. Š. písomným podaním zo 14. 12. 2010, doručeným súdu 20. 12. 2010 namietol

zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica, ako aj všetkých sudcov

Krajského súdu Banská Bystrica.

Podanie obvineného, ktorým namietol zaujatosť sudcov krajského súdu bolo

predložené spolu s jeho sťažnosťou proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu

príslušnému súdu a jeho námietka zaujatosti sudcov okresného súdu bola predložená

všetkým sudcom tohto súdu na vyjadrenie, pričom do termínu jeho výsluchu 27. 12. 2010 aj

vzhľadom na to, že ide o obdobie sviatkov a vyhlásených súdnych prázdnin na Okresnom

súde Banská Bystrica, v rámci ktorých sudcovia čerpajú dovolenky nebolo zabezpečené

vyjadrenie všetkých sudcov k jeho námietke. Bolo však povinnosťou zákonného sudcu o tejto

námietke rozhodnúť ešte pred rozhodovaním o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty

trvania väzby obvineného.

V námietke zaujatosti sudcu pre prípravné konanie JUDr. P. P. obvinený uviedol, že

súd rozhoduje tak, ako chce prokuratúra a polícia, porušuje jeho práva zaručené Trestným

poriadkom, SR, Dohovorom, nedodržiava lehoty stým, že 16. 8. 2010 po jeho

výsluchu sudcom pre prípravné konanie zostal sudca v prítomnosti prokurátorky a už 17. 8.

2010 mu vyšetrovateľ povedal, že jeho žiadosť a žiadosť obv. D. o prepustenie na slobodu

boli zamietnuté, čo vyšetrovateľ mal vedieť od prokurátorky a pritom ešte o žiadostiach

nebolo ani rozhodnuté. Obdobne keď bol; vypočutý 7. 12. 2010 sudcom pre prípravné

konanie, sudca, opäť nerozhodol hneď o jeho žiadosti a zostal sám v pojednávacej

miestnosti s prokurátorkou a znova o jeho žiadosti rozhodol tak, ako to vyhovovalo jéj.

Námietku zaujatosti ďalej odôvodnil poukázaním na dôvody jeho žiadosti o prepustenie na

slobodu z 8. 11. 2010, z ktorého podania vyplýva, že poukázal na znenie čl. 5 ods. 4

Dohovoru, že každý má právo žiadať, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia

jeho osobnej slobody. Poukázal na to, že Okresný súd Banská Bystrica pri jeho vzatí do

väzby porušil zákon, pretože nevyrozumel nikoho o jeho vzatí do väzby, že hneď po jeho

vzatí do väzby sudca pre prípravné konanie hneď nevyhotovil uznesenie a doručil mu ho až

22. 6. 2010, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nepredložil spis krajskému súdu ihneď

nasledujúci pracovný deň, ale až 1. 7. 2010, že krajský súd porušil zákon pretože

nerozhodol o jeho sťažnosti do piatich pracovných dní od predloženia spisu, ale až 14. 7.

2010, čím oba súdu porušili jeho práva na .urýchlené prejednanie. Ďalej, že krajský súd

porušil Ústavu SR keď ho pred rozhodnutím nevypočul, hoci to žiadal a rozhodol bez

kompletného spisu, nakoľko doplnenie jeho sťažnosti mu nebolo doručené. Namietol, že vo

väzbe sa nachádza za skutky, za ktoré už vo väzbe bol a je v nej nezákonne. Poukázal tiež na

to, že krajský súd porušil jeho právo na zákonného sudcu tým, že o jeho žiadosti

o prepustenie na slobodu rozhodoval iný senát ako o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby, čo

dodatočne doplnil podaním informácie krajským súdom. Tiež namietol, že krajský súd

o tejto sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí, hoci on žiadal osobné vypočutie

a rozhodnutie na verejnom zasadnutí. Citoval uznesenia Ústavného súdu SR

č. , a o povinnosti štátnych orgánov rozhodovať

podľa platných právnych predpisov a zákazu svojvôle. V ďalšej časti žiadosti zopakoval, že

v jeho prípade neexistujú dôvody väzby a dôvody, ktoré boli v jeho prípade ustálené v čase,

vzatia do väzby sa v podstate nezmenili, čo je v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR

sp. zn. .

V rámci výsluchu 27.12.2010 obvinený uviedol, že nakoľko o jeho námietke nebolo

rozhodnuté do termínu konania výsluchu z jeho výsluchom nesúhlasí, poukázal na to, že na

predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto sa nevedel na tento

výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že bude rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie

na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím spisom s tým, že po

oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby vyjadrí.

Obhajca obvineného sa faxovým podaním zo dňa 23. 12. 2010 ospravedlnil

a výsluchu obvineného sa nezúčastnil.

Podľa . z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca alebo prísediaci' sudca (ďalej len „prísediaci"), prokurátor, policajt probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno

mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez

meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba,

nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo

neopakovateľného úkonu.

Na znenie ustanovenia sudca pre prípravné konanie

poukazuje z toho dôvodu, že obsahom námietky zaujatosti obvineného je jeho konštatovanie

o správaní sa sudcu, pre prípravné konanie 16. 8. 2010, vo vzťahu ku ktorému je nutné

konštatovať, že námietka nebola podaná bezodkladne a preto nie je potrebné onej konať

a ani sa k nej vyjadrovať. Obdobné dôvody, v ktorých vidí obvinený zaujatosť sudcu pre

prípravné konanie však uvádza vo vzťahu k jeho konaniu. 7. 12. 2010, na ktoré nadväzovalo

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu, ktoré mu bolo

doručené 14. 12. 2010 a v ten istý deň podal námietku zaujatosti, čo je potrebné považovať

za jej bezodkladné podanie.

K obsahu námietky sudca pre prípravné konanie uvádza, že je síce pravdou, že po

výsluchu zostala v pojednávacej miestnosti prokurátorka, zostal tam aj jeho obhajca, ktorý

si zbalil svoje veci trochu skôr a odišiel, pričom tak isto, prokurátorka, ako aj sudca pre

prípravné konanie si balili svoje pracovné a osobné veci ä následne pojednávaciu miestnosť

opustili. Toto správanie nijakým spôsobom nenasvedčuje na ovplyvňovanie a zaujaté

správanie sa sudcu pre prípravné konanie, ani na jeho žiadny vzťah k strane v konaní, ktorý

vzťah má na mysli ustanovenie , pretože sudca pre prípravné

konanie nemá žiadny pomer k prejednávanej veci, okrem toho, že je v tejto veci zákonným

sudcom a nemá žiadny pomer k ani jednej zo strán v konaní. Načasovanie námietok

obvineného skôr naznačuje jeho snahu využiť tak zákonné prostriedky, ako aj prípadné

obštrukcie, aby sa dostal na slobodu. Tento záver má oporu aj v skresľovaní skutočností

obvineným najmä v tom, že pokiaľ ide o namietnuté správanie sudcu pre prípravné konanie

v auguste 2010 a to, že mal byt', vyšetrovateľom upovedomený ešte pred rozhodnutím, že

jeho žiadosť a žiadosť obvineného D. boli zamietnuté, považujem za potrebné poukázať na

to, že to vôbec nie je pravda, nakoľko sudca pre prípravné konanie po spomínaných

výsluchoch obvinených rozhodol o určení peňažnej záruky a následnom prepustení obv. D.

na slobodu

Vo vzťahu k ďalším dôvodom obvineného, ktorým namieta zaujatosť sudcu pre

prípravné konanie považujem za potrebné uviesť, že tieto nemajú atribúty námietky

zaujatosti, ide o jeho procesné námietky a konštatovania o nezákonnosti jeho väzby a preto

sa s nimi v rámci rozhodovania o mojom vylúčení nezaoberám, iba poukazujem na to, že nie

je zákonnou povinnosťou sudcu pre prípravné konanie rozhodovať ihneď počas výsluchu

obvineného o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu.

Vzhľadom na uvedené konštatovania potom sudca pre prípravné konanie rozhodol,

že nie je vylúčený z úkonov trestného konania vo vzťahu k obvinenému B. Š. v jeho trestnej

veci vedenej pod sp. zn. .

Po rozhodnutí o námietke zaujatosti obvineného vo vzťahu k zákonnému sudcovi

tento pristúpil k rozhodovaniu o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho

väzby.

Obvinený v rámci výsluchu 27. 12. 2010 k návrhu na predĺženie lehoty trvania jeho

väzby uviedol zhodné skutočnosti ako k námietke zaujatosti, teda že nakoľko o jeho

námietke nebolo rozhodnuté do termínu konania výsluchu z jeho výsluchom nesúhlasí,

poukázal na to, že na predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto

sa nevedel na tento výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že búde rozhodované o jeho

žiadosti o prepustenie na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím

spisom s tým, že po oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby

vyjadrí.

Podľa predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh

podľa odseku 2 bol podaný včas (čo už sudca pre prípravné konanie konštatoval vyššie)

a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie

skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem

mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

Podľa ak bol obvinený riadne a včas predvolaný na

výsluch alebo iný úkon, na tento sa bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, možno ho

na tento úkon predviesť. Toto sú jediné povinnosti súdu resp. orgánu činného v trestnom

konaní v tom smere ako má byť obvinený predvolaný. Teda nieje povinnosťou udávať

v predvolaní dôvod tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek

tomu považujem za tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek

tomu považujem za potrebné k námietkam obvineného uviesť nasledovné:

Obvinenému B. Š.i bolo predvolanie na výsluch doručené 16. 12. 2010, pričom 14.

12. 2010 bol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a tento mu bol doručený

17.12.2010, preto obvinený vedel, čo je predmetom jeho výsluchu, teda že ide o predĺženie

lehoty trvania jeho väzby. Neobstoja jeho námietky, že sa domnieval, že pôjde o

rozhodovanie o jeho žiadosti na prepustenie na slobodu, keď o jeho žiadosti bolo

rozhodované a toto rozhodnutie mu bolo doručené 14. 12. 2010. To, že obvinený vie, že

predmetom výsluchu 27. 12. 2010 bolo rozhodovanie o predĺžení väzby nasvedčuje aj jeho

ďalšie konanie - podávanie námietok, teda obštrukcie s cieľom dosiahnuť jeho prepustenie

na slobodu v dôsledku znemožnenia rozhodovania v zákonných lehotách. Tomu nasvedčuje

aj jeho žiadosť, aby bol oboznámený so spisom a že po oboznámení sa k návrhu na

predĺženie lehoty trvania väzby vyjadrí.

Vzhľadom na to, že tu ide o neodkladný úkon, rozhodovanie o väzbe nebolo možné

zabezpečiť obvinenému nahliadnutie do spisu v deň rozhodovania o väzbe s tým, že boli

určené nasledujúce dni, kedy mu bude spis predložený na oboznámenie a s týmto sa môže

oboznámiť na informačnom oddelení Okresného súdu Banská Bystrica.

Vzhľadom na tieto konštatovania nič potom nebránilo, aby sudca pre prípravné

konanie pristúpil k rozhodovaniu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného

B. Š.

Sudca pre prípravné konanie poukazuje na svoje konštatovania o existencii dôvodov

väzby obvineného B. Š. zverejnených v rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu

zo 7. 12. 2010 a opakuje, že existencia dôvodov väzby u obvineného B. Š. podľa § 71 odsek

1 písmeno a) vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa

§ 188 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i),

odsek 3 písmeno b) , na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B.

Š. spolu s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r.o. - miesto spáchania

trestného činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2

písm. c) a s poukazom na , /, (poškodený J.

J.), ustanovuje vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od

desať do pätnásť rokov, ktorý trest je v zmysle platnej judikatúry považovaný za trest

vysoký. Pred vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť

obvineného na úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie

po jeho pobyte a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na

slobodu, by sa obvinený vyhýbal trestnému konaniu, prípadne trestu. Skutočnosť, že

obvinený sa sám dostavil v rámci pátrania po jeho osobe na políciu neznamená

automaticky, že sa trestnému konaniu nevyhýbal. Toto jeho konanie vzhľadom na

vykonávané pátracie aktivity nasvedčuje zmene postoj obvineného, ale zostáva zachovaný

predpoklad, aj vzhľadom na nové súvislosti a nové skutky, že jeho záujem vyhnúť sa

stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej

kvalifikácii jeho konania vtom smere, že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine

nevylučujú konštatovanie o hrozbe vysokým trestom, pretože aj na účastníka sa použije

ustanovenie , že jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa

a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti konštatovania pokračujúcej trestnej činnosti

tak, ako je to uvádzané v rozhodnutí NS č. 24/05.

Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa písmeno b)

vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej

činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým

stupňom organizovania trestnej činnosti s vopred určenou deľbou úloh, vrátane

sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov

(tieto po spáchaní každého skutku znehodnotili v snahe znemožniť ich odhalenie),

oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených

evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu,

dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia

činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných

zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“).

Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B.

Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Odbor Západ pod spisovou značkou BOK.-Z-2008, v

ktorej mu bolo podľa dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre

obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20/§ 188 ods. 1,

ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil na

jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. -

obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého

ho navštívili v ústave na výkon väzby. Skutočnosť, že všetci obvinení a svedkovia boli

vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods.

19 , podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré

boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania

konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli.

Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov

organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti

obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov,

ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010,

spisovej značky ÚVV-4-7/24-2010 (č. l. 475 vyplýva, že obvinený B. Š. navrhol iným

obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie

bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj

dva listy, ktoré mal po prepustení z väzby prostredníctvom poštovej služby zaslať

adresátom.

Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutú aj v rozhodnutiach spisovej značky

z 28. marca 2007 a spisovej značky z 22. júna 2007, a na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky -20 z 18. marca

2008, podľa ktorých existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1

písmeno b) , nieje determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného

vzatia do väzby podľa písmeno b) , preukázaním

dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych

skutočností, ktoré sú spôsobilé, založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa

s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej

povahy dopustiť. zreteľom na jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní

štyroch skutkov (21. 3. 2007, 21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj

ako obzvlášť závažné zločiny, pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších

skutkov z 19. marca 2008 a zo 6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol

pritom doposiaľ dva krát súdne trestaný pre úmyselnú, aj majetkovú trestnú činnosť.

Naposledy trestným rozkazom Okresného súdu v Prievidzi z 2. júna 2006, spisovej značky

, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace

s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej

tri skutky, pre ktoré je stíhaný v tomto trestnom konaní, mal spáchať počas skúšobnej doby

podmienečného odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je

v štádiu konania na Okresnom súde v Prievidzi vedenom pod spisovou značkou

, za prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa

§ 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa

v skúšobnej dobe neznamená, že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto

odsúdenie prihliadať navyše keď je zrejmé, že ďalšej trestnej činnosti sa mal dopúšťať

počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, teda ani hrozba zmenou

podmienečného trestu na trest nepodmienečný nemala vplyv na obvineného, aby mu

zabránila v ďalšej trestnej činnosti. Možnosť hodnotenia osoby obvineného v tomto smere

napriek fikcii zahladenia jeho odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ

obvinený dáva vysoký dôraz na vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie Okresným súdom

v Prievidzi, toto rozhodnutie jednak nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné

konanie ani nepoukazuje. Konštatovania o existencii tohto dôvodu väzby sú podporené aj

postavením obvineného v inom konaní, v ktorom síce bola podaná obžaloba na Okresný súd

Trnava na iné osoby, ale obvinenému B. Š. tu bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia,

ktorá skutočnosť potvrdzuje obavu z pokračovania trestnej činnosti obvineným v prípade

jeho prepustenia na slobodu.

Nie bez významu je. vo vzťahu k dôvodom väzby obvineného aj rozhodnutie

Ústavného súdu SR, ktoré je spomenuté vyššie, ktorým bola jeho sťažnosť ako zrejme

neopodstatnená zamietnutá.

Vzhľadom na rozsiahlosť vyšetrovania trestnej veci obvineného B. Š., spolu s ktorým

sú stíhané aj iné osoby za viaceré skutky, ktoré mali páchať dlhší čas á na väčšom území SŔ

konštatujem, že vyšetrovanie tejto veci je obtiažne, pričom prepustením obvineného na

slobodu, najmä vo vzťahu ku vyššie uvedenému konštatovaniu existencie dôvodov jeho

väzby by mohol byť zmarený účel trestného konania a preto som rozhodol o predĺžení lehoty

trvania jeho väzby do 9. mája 2011, ktorý čas považujem za primeraný na vykonanie

úkonov potrebnosť ktorých uvádza vo svojom návrhu prokurátorka.».

21. Vo vzťahu k obom uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 13. januára 2011 a sp. zn. , z 13. januára 2011 sťažovateľ

namieta nedostatok súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

z hľadiska požiadavky kvality preskúmania „... nie je... zrejmá existencia skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania mojej osobnej slobody“, ktoré obidva už označené rozhodnutia krajského

súdu z 13. januára 2011 sú „nezákonné a arbitrárne“, a to aj z dôvodu, že „... neobsahuje

vo vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie do väzby“,

v ktorej sa sťažovateľ má nachádzať nezákonne.

II.A

K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu sp. zn.

z 13. januára 2011 a sp. zbn. , z 13. januára 2011

22. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto

právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych

názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním

vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

23. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok

ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení

, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa

garantovaných , pričom v jeho rozhodovacej činnosti boli prítomné aj sťažovateľom

nastolené výhrady k rozhodovacej činnosti okresného súdu, jeho návrh na nahradenie väzby

jeho písomným sľubom, súd sa taktiež vysporiadal s jeho námietkou dĺžky trvania výkonu

väzby nepretržite už „... 25 mesiacov...“, pričom ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe

okresný súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami a menovitým uvedením

jednotlivých vykonaných dôkazov v prebiehajúcom prípravnom trestnom konaní, ktoré boli

navyše okresným súdom aj podrobne rozobraté podľa jednotlivých dôvodov väzby,

s ktorým odôvodnením sa krajský súd v plnej miere stotožnil, a z tohto odôvodnenia je

taktiež možné aj vyčítať úvahy, ktorými sa súd pri hodnotení aj vykonaného dokazovania, aj

dôvodov väzby v konfrontácii s námietkami sťažovateľa riadil.

24. Ústavný súd taktiež po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu

sp. zn. , z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 27. decembra 2010, konštatuje, že krajský súd opätovne prehodnocoval dôvody trvania

väzby sťažovateľa a konštatoval splnenie formálnych podmienok trvania väzby tak, ako sú

predpokladané zákonom v ustanoveniach , a .

V tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní týkajúcom sa rozhodovania

o predĺžení väzby sťažovateľa vychádzal zo žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry

o jej predĺženie, ktorá bola podporená potrebou vykonania konkrétnych procesných úkonov,

„... poukázala... na to, že ešte je potrebné vykonať vyšetrovací pokus vo vzťahu ku skutku

spáchanému v meste L., analýzu telekomunikačnej prevádzky obvinených, kriminalistické

skúmanie streliva zaisteného pri previerke výpovede svedka B. H., nutnosť vykonania

právnej pomoci s gréckymi justičnými orgánmi k obstaraniu zbrane, ktorú tieto orgány

zadržali...“, pričom pri jej predĺžení postupoval v súlade s a dodržal

v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. c) a ods. 7 písm.

c) . Stotožnil sa so závermi okresného súdu poukazujúcimi na obťažnosť

veci danú vedeným trestným stíhaním proti viacerým osobám ako spolupáchateľom,

potrebou vykonania ďalších procesných úkonov konkrétne uvedených v žiadosti

prokurátorky generálnej prokuratúry a potrebou medzinárodnej spolupráce s gréckymi

justičnými orgánmi. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok väzby krajský súd (v

právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na

rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal zo skutkového a právneho

stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátorky, ako aj vyplývajúceho z obsahu spisového

materiálu predmetnej trestnej veci, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre

celkovo šesť skutkov právne posúdených aj ako obzvlášť závažný zločin, za spáchanie

ktorého aj s poukazom na ostatnú právnu kvalifikáciu ďalších skutkov mu hrozí vysoký

trest, a obťažnosť preukazovania/dokazovania trestnej činnosti kladenej mu za vinu je

determinovaná aj charakterom vysoko organizovaného stupňa páchania trestnej činnosti

a na rozsiahlom území Slovenskej republiky, pričom dôvody ďalšieho zotrvania sťažovateľa

vo väzbe boli okresným súdom, na ktorého odôvodnenie krajský súd v plnej miere odkázal,

podrobne rozvedené podľa každého zákonom predpokladaného dôvodu väzby podľa

ustanovenia , a v konfrontácii s už vykonaným

dokazovaním a jeho závermi a potrebou ďalšieho vykonania vyšetrovania v smere

naznačenom v žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry.

25. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa

majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe a to podľa všetkých troch zákonnom

predpokladaných dôvodov podľa , a , ktoré

posudzoval krajský súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 13. januára 2011

a sp. zn. , z 13. januára 2011, nedomnieva, že závery

krajského súdu v predmetných rozhodnutiach boli zjavne neodôvodnené či arbitrárne, alebo

nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami , dôsledkom ktorých by

mala byť sťažovateľom nastolená jeho nevedomosť o dôvodoch svojho zotrvania vo väzbe:

„... nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd

rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania... údajné ovplyvňovanie výpovede iného

páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec... a taktiež poukazuje na

pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali

stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou...“, k čomu krajský súd

v obidvoch napadnutých rozhodnutiach argumentoval ich podrobným rozborom

podporeným konkrétnymi skutkovými okolnosťami, zohľadnením vykonaného dokazovania

a s vec dozorujúcou prokurátorkou generálnej prokuratúry nastolenou a konkrétne

zdôvodnenou potrebou vykonania ďalšieho naplánovaného dokazovania aj s prvkom

právnej pomoci do Gréckej republiky – „Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu,

sudca pre prípravné konanie v ňom podrobne a dostatočne presvedčivo uviedol, aké dôvody

ho viedli k zamietnutiu žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam

uveril a ktoré okolnosti považoval za nedôvodné... Pokiaľ sa týka... skutočnosti, že

obvinenému Š. bola predĺžená väzba až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne

podrobne a presvedčivo v napadnutom uznesení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného... predĺžil do 9. 5. 2011. Krajský

súd sa s týmto odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu stotožnil,

v podrobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolnosti ďalej opakovať nebude.“.

II.B

K otázke zákonného vysporiadania sa súdov so sťažovateľom vznesenými námietkami

zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu

26. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojich označených

základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. ,

z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby

do 9. mája 2011 a nevylúčení sudcu JUDr. P. P. z vykonávania úkonov trestného konania

v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. a to aj v dôsledku

nezákonného spôsobu, akým sa sudca pre prípravné konanie okresného súdu a následne aj

o sťažnosti rozhodujúci krajský súd vysporiadali s ním vznesenou námietkou zaujatosti

smerujúcou proti všetkým sudcom okresného a krajského súdu: „Po zamietnutí mojej

žiadosti o prepustenie z väzby som dal písomnú námietku zaujatosti na všetkých sudcov

Okresného súdu v Banskej Bystrici ako aj na sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Sudca pre prípravné konanie JUDr. P. P. túto moju sťažnosť ako aj sťažnosť môjho

obhajcu... bez akejkoľvek príčiny neodstúpil bez prieťahov k rozhodovaniu na Krajský súd

v Banskej Bystrici ba naopak, na deň 27. 12. 2010 nariadil verejné zasadnutie o návrhu

prokurátorky... o predĺženie mojej väzby.“

27. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ak by vo

veci konajúcom orgánom súdnej moci vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

28. Krajský súd v uznesení sp. zn. , z 13. januára 2011

k sťažovateľom podaným námietkam zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu

v podstatnom argumentoval:

„Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné

konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané

obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto

ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal

s tou časťou námietky obvineného Š., keď namietal všetkých sudcov Okresného sudu

v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku,

či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného

nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom

námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa

týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci

august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa

14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli

k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré

svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6

rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho

osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010,

keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné

konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej

miestnosti sa nenachádzala ani prokurátorka, ani obhajca, ani žiadny iný nepovolaný

účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci

zaujatý.

Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre

prípravné konanie stotožnil. Nikým a ničím nebolo preukázané, že by skutočne došlo

k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre

prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia

obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp.

vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený

považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby

nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.

... námietka obvineného B. Š. voči sudcom krajského súdu nebola podaná

bezodkladne a... sa týkala procesného postupu súdu, v danom prípade krajského súdu, kedy

obvinený namietal skutočnosť, že sudcovia, ktorí vo veci konajú nie sú zákonnými sudcami,

je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o takej sa podľa

nekoná.“

29. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. ,

z 13. januára 2011 v časti týkajúcej sa spôsobu, akým sa krajský súd

vysporiadal so sťažovateľom vznesenými námietkami zaujatosti sudcov okresného

a krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že sa krajský súd nevysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne, a podľa právneho

názoru ústavného súdu je odôvodnenie označeného uznesenia krajského súdu v tejto časti

ústavnoprávne akceptovateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej

právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné aj v tejto namietanej časti

s obsahom sťažovateľom označených článkov , a preto jeho sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, , ) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť ako

celok odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa

už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011