Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 140/2011
PDF · 529.6 KB
No categories available
I. ÚS 140/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.
P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp.
zn. 2 Tpo 93/10 z 13. januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/10 a 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2011 doručená sťažnosť B. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Tpo 93/10 z 13.
januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/10 a 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa
ČVS: PPZ-22/BOK-Z-2009 z 8. marca 2010 trestne stíhaný pre celkovo šesť skutkov
násilnej a majetkovej povahy s prvkom organizovanej skupiny podľa § 20 k § 188 ods. 1
a ods. 3 písm. b) a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti
označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd tak, že ju svojím uznesením sp. zn. 2 Tpo 48/2010 zo 14. júla 2010 zamietol.
Sťažovateľ požiadal 9. novembra 2010 o prepustenie na slobodu a zároveň poskytol
svoj písomný sľub ako prostriedok náhrady výkonu väzby. Okresný súd svojím uznesením
sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo 7. decembra 2010 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu a taktiež neprijal ním poskytnutý písomný sľub. Proti označenému
rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011, tak že ju ako nedôvodnú zamietol.
Prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka
generálnej prokuratúry“) návrhom zo 14. decembra 2010 požiadala okresný súd
o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 9. mája 2011. Okresný súd uznesením
sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 jej návrhu vyhovel a taktiež rozhodol
o nevylúčení sudcu pre prípravné konanie JUDr. P. P. z vykonávania úkonov trestného
konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 121/2010.
Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011 tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol.
3. Sťažovateľ napadol rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/10 z 13. januára
2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 zo 13. januára 2011 a im predchádzajúce
rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 7. decembra 2010 a z 27. decembra
2010 ústavnou sťažnosťou, v ktorej zdôraznil nezákonnosť týchto rozhodnutí predovšetkým
z dôvodov:
„Pred sudcom pre prípravné konanie... som poukazoval na neodôvodnenosť trvania
mojej väzby v podstate tým, že som nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mi má hroziť, argumentoval som tým, že
v priebehu vyšetrovania mojej predchádzajúcej väzobnej veci som sa sám prihlásil na
Polícii... som s Políciou spolupracoval aj pri dokumentovaní tohto prípadu a aj iných
obzvlášť závažných zločinoch, ktoré by inak neboli doposiaľ objasnené.
... ako dôvod trvania väzby súd rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca
moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú
trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní
trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali stať ešte pred mojou
predchádzajúcou väzbou...
... mám za to, že uznesenia Okresného súdu... a uznesenia Krajského súdu... sú
nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie do väzby, boli vydané napriek
nevysporiadania sa s mnou podanou námietkou zaujatosti. Rovnako nie je z neho zrejmá
existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny
výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody.“
4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhol, aby
ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v čl. 17 ods. 1 ústavy...
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 2 Tpo/93/2010 zo dňa 13.
01. 2011 a rozhodnutím č. k. 2 Tpo/95/2010 2 Nto 25/2010 zo dňa 13. 01. 2011 v rozpore
s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a čl. 48 ods. 2/ Ústavy...
porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu... č. k. 2 Tpo/93/2010 zo 13. 01. 2011 a rozhodnutie
č. k. 2 Tpo/95/2010 2 Nto 25/2010 zo dňa 13. 01. 2011 sa zrušujú.
3. Krajskému súdu... sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať
v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol
o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo
7. decembra 2010, ktorým tento zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho
písomný sľub, a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010
z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby
sťažovateľa do 9. mája 2011 a nevylúčení sudcu JUDr. P. P. z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp
121/2010, boli porušené jeho ústavou garantované základné práva podľa čl. 12 ods. 4, čl. 13
ods. 4, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
8. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa
môžu použiť len na ustanovený cieľ.
9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami
významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj
obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej
úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
12. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
14. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
15. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt..., u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa
úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer
k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku
zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch
vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie
v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Podľa § 32
ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená tých istých
dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená
bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu
v konaní, sa nekoná, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako
dôvodoch podľa § 31...
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
17. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011,
ktorým rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 121/2010 zo 7. decembra 2010 v podstatnom argumentoval:
„Na podklade podaných sťažností a ústneho vyjadrenia obv. Š. z 13. 1. 2011 potom
Krajský súd v Banskej Bystrici postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnuté
uznesenie, ako aj podstatný obsah trestného spisu a zistil, že sťažnosť obvineného B. Š.
dôvodná nie je.
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, sudca pre prípravné konanie
v ňom podrobne a dostatočne presvedčivo uviedol, aké dôvody ho viedli k zamietnutiu
žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam uveril a ktoré okolnosti
považoval za nedôvodné, krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením okresného súdu
stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje a preto už bližšie sa k týmto záverom tak, ako
sú uvedené v napadnutom uznesení ani vracať nebude.
Pokiaľ ide o sťažnostné dôvody, ktoré obvinený uviedol pred senátom Krajského
súdu v Banskej Bystrici predtým, ako súd rozhodol na neverejnom zasadnutí o jeho
sťažnosti, tu je potrebné uviesť, že každá vec, ktorá príde na Krajský súd v Banskej Bystrici
je pridelená do senátu, nie konkrétnemu sudcovi, vec obv. B. Š. bola pridelená do senátu 2
To, 2 Tpo, tento senát je zložený zo sudcov tak, ako sú uvedení v rozvrhu práce Krajského
súdu v Banskej Bystrici, jednak či už na rok 2010 alebo na rok 2011, sudcovia, ktorí vo veci
konali, sú zaradení v senáte 2 To, 2 Tpo v zmysle rozvrhu práce a preto námietka
obvineného o tom, že vo veci koná nezákonný senát, nie je dôvodná, nemá oporu v zákone.
Pokiaľ ide o námietku obvineného o tom, že je vo väzbe už od 1. 7. 2008 nepretržite
a teda je vo veci dlhšie, ako je to zákonom pripustené, tuje potrebné uviesť, že dňa 17. 6.
2010 bola jeho väzba v trestnej veci, kde bol vo väznici v N. ukončená tým, že bol z väzby
prepustený na slobodu, bol vydaný príkaz, aby bol prepustený z väzby, fakticky aj opustil
budovu väznice v N., pričom ak ho hneď pred dverami zadržali príslušníci polície
a následne nasledoval nový návrh na jeho vzatie do väzby pre inú trestnú činnosť, takýto
postup polície a prokurátora nieje v rozpore so zákonom, týmto momentom začína pre neho
plynúť nová lehota väzby a v tejto lehote zatiaľ ešte neuplynula zákonom stanovená doba,
aby musel byť obvinený prepustený z väzby na slobodu.
Námietka obvineného, že pred zasadnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa
13. 1. 2011 vypovedal plnú moc svojmu obhajcovi JUDr. J. P., tiež nemá vplyvná konanie
krajského súdu, toto môže mať vplyv len na to, že voči obvinenému B. Š. nemôže
vyšetrovateľ až do doby, keď bude mať zvoleného nového obhajcu, resp. kým mu nebude
zákonom nový obhajca ustanovený, vykonávať dôkazy, resp. ak by ich vykonal, tak by ich
musel za účasti nového obhajcu opakovať. Pokiaľ však s obvineným alebo vo vzťahu k
trestnej činnosti kladenej obvinenému za vinu v tomto období, teda v období, kým nemá
obhajcu, nebude vykonávať žiadne úkony, neznamená to automaticky, že musí byť obvinený
prepustený z väzby na slobodu, resp. že súd vo vecí nemôže konať najmä preto, že pri
konaní na neverejnom zasadnutí je vylúčená účasť tak obhajcu, ako aj prokurátora na
zasadnutí krajského súdu.“
18. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010
z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010
zo 7. decembra 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť
odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:
„Tak, ako je to už vyššie uvedené, obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku. Nebol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2 Tr.
poriadku, pretože na rozdiel od jeho tvrdení tu nejde o opakovanú väzbu,, ale o väzbu za
ďalšie skutky, za ktoré doteraz vo väzbe (OS Nitra) nebol. Toľko uvádzam opakovane
k tvrdeniam obvineného, že za ten istý skutok je znovu vo väzbe.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že:
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď: zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
V priebehu vyšetrovania, najmä výsluchmi obvinených... bola potvrdená existencia
jednotlivých skutkov a ich zákonných znakov. Usvedčujúcimi dôkazmi vo vzťahu
k obvinenému B. Š. a ďalším obvineným sú aj vecné dôkazy (strelné zbrane, strelivo,
oblečenie používané pri páchaní trestnej činnosti), závery znaleckých posudkov o výsledku
odborného skúmania vecných dôkazov, závery znaleckých posudkov o výsledku odborného
skúmania biologických stôp zaistených na miestach činov, ako aj zápisnice o obhliadkach
miesta činu, fotodokumentácia vyhotovená pri vykonaní obhliadok miesta činu a obrazové
záznamy získané monitorovaním priestorov kamerovými systémami, pričom tieto dôkazy vo
svojom súhrne potvrdzujú, jednak to, že skutky pre ktoré je vedené trestné stíhanie boli
spáchané, že tieto skutky majú znaky trestných činov a tiež existenciu dôvodného
podozrenia, že sa ich mal vo vyššie naznačenom rozsahu dopustiť aj obvinený B. Š.
Vo vzťahu k námietkam obvineného, že ako ho môžu usvedčovať zbrane, keď nie je
sporné, že čin nemal spáchať so zbraňou odpovedám, že tak, že tieto dôkazy potvrdzujú
pravdivosť výpovedí spoluobžalovaných, ale aj svedkov. Spoluobžalovaných potom
samozrejme aj v ďalších údajoch, ktoré sa týkajú tých častí výpovedí, v ktorých popisujú
účasť osôb na ich páchaní.
Existencia dôvodov väzby u obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno a)
Trestného poriadku vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 odsek
1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i), odsek 3
písmeno b) Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B. Š. spolu
s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r. o. - miesto spáchania trestného
činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) s
poukazom na § 138 písm. a), i)/, ods. 3 písm. b) Trestného zákona (poškodený J. J.), Trestný
zákon ustanovuje vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od desať do
pätnásť rokov, ktorý trest je v zmysle platnej judikatúry považovaný za trest vysoký. Pred
vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť obvineného na
úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie po jeho pobyte
a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu, by sa
obvinený vyhýbal trestnému konaniu, prípadne trestu. Skutočnosť, že obvinený sa sám
dostavil v rámci pátrania po jeho osobe na políciu neznamená automaticky, že sa trestnému
konaniu nevyhýbal. Toto jeho konanie vzhľadom na vykonávané pátracie aktivity
nasvedčuje zmene postoja obvineného, ale zostáva zachovaný predpoklad, aj vzhľadom na
nové súvislosti a nové skutky, že jeho záujem vyhnúť sa stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť
aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej kvalifikácii jeho konania v tom smere,
že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine nevylučujú konštatovanie o hrozbe
vysokým trestom pretože aj na účastníka sa použije ustanovenie § 21 ods. 2 Tr. poriadku, že
jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti
konštatovania pokračujúcej trestnej činnosti tak, ako je to uvádzané v rozhodnutí NS
č. 24/05.
Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku
vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej
činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým
stupňom organizovania trestnej činnosti s vopred určenou deľbou úloh, vrátane
sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov
(tieto po spáchaní každého skutku znehodnotili v snahe znemožniť ich odhalenie),
oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených
evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu,
dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia
činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných
zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“).
Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B.
Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti
organizovanej kriminalite Odbor Západ pod spisovou značkou PPZ-91/BOK-Z-2008, v
ktorej mu bolo podľa § 205 ods. 1 Tr. poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre
obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20: § 188 ods.
1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil
na jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. -
obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého
ho navštívili v ústave na výkon väzby. Skutočnosť, že všetci obvinení a svedkovia boli
vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods.
19 Tr. poriadku, podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré
boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania
konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli.
Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov
organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti
obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov,
ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010,
spisovej značky ÚVV-4-7/24-2010 (č. l. 475 vyplýva, že obvinený B. Š. navrhol iným
obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie
bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj
dva listy, ktoré mal po prepustení z väzby prostredníctvom poštovej služby zaslať
adresátom.
Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutú aj v rozhodnutiach spisovej značky
3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 a spisovej značky 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, a na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky III. ÚS 68/08-20 z 18. marca
2008, podľa ktorých existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1
písmeno b) Trestného poriadku, nie je determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného
vzatia do väzby podľa § 71 odsek 2 písmeno b) Trestného poriadku, preukázaním
dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych
skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa
s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej
povahy dopustiť.
Dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku
u obvineného B. Š. je odôvodnený obavou z pokračovania trestnej činnosti so zreteľom na
jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní štyroch skutkov (21. 3. 2007,
21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj ako obzvlášť závažné zločiny,
pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších skutkov z 19. marca 2008 a zo
6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol pritom doposiaľ dva krát
súdne trestaný pre úmyselnú, aj majetkovú trestnú činnosť. Naposledy trestným rozkazom
Okresného súdu v Prievidzi z 2. júna 2006, spisovej značky 1T 68/06, ktorým mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace s podmienečným odkladom
a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej tri skutky, pre ktoré je
stíhaný v tomto trestnom konaní, mal spáchať počas skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je v štádiu konania na
Okresnom súde v Prievidzi vedenom pod spisovou značkou 3 T/191/2009, za prečin
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c)
Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa v skúšobnej dobe neznamená,
že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto odsúdenie prihliadať navyše keď je
zrejmé, že ďalšej trestnej činnosti sa mal dopúšťať počas plynutia skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia, teda ani hrozba zmenou podmienečného trestu na trest
nepodmienečný nemala vplyv na obvineného, aby mu zabránila v ďalšej trestnej činnosti.
Možnosť hodnotenia osoby obvineného v tomto smere napriek fikcií zahladenia jeho
odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ obvinený dáva vysoký dôraz na
vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie Okresným súdom v Prievidzi, toto rozhodnutie jednak
nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné konanie am nepoukazuje.
Pokiaľ ide o písomný sľub obvineného sudca pre prípravné konanie po oboznámení
sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a opakovane konštatuje, že písomný sľub je možné prijať
a obvineného prepustiť na slobodu ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo
c) Tr. por., ak obvinený dá písomný sľub. že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí
trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.
Zo znenia ustanovenia § 80 vyplýva, že Trestný poriadok nepripúšťa v prípade
konštatovania dôvodu väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku
nahradenie väzby prijatím sľubu. Napriek tomu však sudca pre prípravné konanie
vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov vychádzajúcej z nálezov Ústavného súdu SR, a to
rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/2004 a I. ÚS 239/2004, z ktorej vyplýva
povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zaoberať sa pri každom dôvode väzby
obvineného prípadným nahradením väzby iným vhodným opatrením, pričom rovnaký záver
vyplýva aj z rozhodnutí NS SR č. 1 Toš25/2005 a 1Toš 60/2004 a ponúkanom sľube
rozhodoval.
Vzhľadom na osobu obvineného, ktorý ako je to už konštatované bol v minulosti za
trestnú činnosť odsúdený a teraz je dôvodne podozrivý zo spáchania závažnej trestnej
činnosti som toho názoru, že sľub, ako náhrada väzby obvineného neprichádza do úvahy tak
vzhľadom na jeho osobu ako aj okolnosti prípadu a neprijal som ho.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky obvineného, ktorý namieta porušenia Trestného
poriadku a Ústavy v postupe okresného a krajského súdu uvádzam nasledovné:
Je pravdou, že o jeho vzatí do väzby neboli informovaní rodinní príslušníci a že
v tomto smere mu pri rozhodovaní o väzbe nebola položená otázka, kto má byť písomne
vyrozumený, ale toto pochybenie samo o sebe nemá za následok možnosť konštatovania
nezákonnosti jeho väzby ani porušenia jeho základných ľudských práv rozhodnutím o jeho
väzbe. Ide tu iba o nesplnenie informačnej povinnosti súdu.
Nie je pravdou, že sudca pre prípravné konanie porušil zákon tým, že nevyhotovil
uznesenie o jeho vzatí do väzby ihneď, pretože zákon ustanovuje povinnosť sudcu urobiť tak
bez meškania, čo aj urobil. Tomu nasvedčuje aj čas, kedy mu toto uznesenie bolo doručené.
Obdobne tvrdenie obvineného, že bolo povinnosťou súdu predložiť spis nasledujúci
pracovný deň krajskému súdu s jeho sťažnosťou nemá oporu v zákone, toto ustanovenie
Trestného poriadku sa týka prípadu nevzatia obvineného do väzby, ktoré sa uvádza v celom
znení do zápisnice o výsluchu obvineného. V prípade obv. B. Š. nemuselo byť uznesenie o
jeho vzatí do väzby uvedené celé v zápisnici a predložené mohlo byť odvolaciemu súdu až
potom, keď všetky strany v konaní prevzali jeho písomné vyhotovenie a spis bol v súlade s
ustanoveniami zákona čís. 543/2005 Z. z. predložený krajskému súdu 1.7.2010. Keď krajský
súd o tejto sťažnosti rozhodol 14. 7. 2010 nerozhodol v súlade s ustanovením § 192 ods. 3
Tr. poriadku do piatich dní, ale táto lehota je lehota poriadková a jej nedodržanie nemá za
následok nezákonnosť väzby obvineného Nakoľko o väzbe obvineného bolo súdmi
rozhodnuté v lehote jedného mesiaca od podania návrhu na vzatie do väzby je možné tento
čas považovať naopak za primeraný a v súlade s praxou tak ESĽP ako aj Ústavného súdu
SR. Taktiež neobstojí tvrdenie obvineného o tom, že krajský súd bol povinný vypočuť ho keď
o to žiadal a rozhodovať na verejnom zasadnutí, pretože je na rozhodnutí predsedu senátu
tohto súdu, či považuje osobný výsluch obvineného za potrebný a samotný ESĽP v
Štrasburgu zaujíma vo svojich rozhodnutiach stanovisko, že za dostatočné je možné
považovať jeden výsluch obvineného, ktorý urobil okresný súd. Taktiež nie je pravda, že by
krajský súd nebol pri rozhodovaní o jeho sťažnosti 14. 7. 2010 oboznámený s jeho ďalšími
sťažnosťami a doplnkami, pretože tieto podania z 23. 6. 2010, 25. 6. 2010 boli krajskému
súdu predložené. Podanie, ktoré malo byť vyhotovené 6. 7. 2010 sa v spise súdu
nenachádza. Pokiaľ ide o to, či o jeho sťažnostiach rozhodovali na krajskom súde zákonní
sudcovia je nutné poukázať na stanovisko krajského súdu, že vec obvineného bola
náhodným výberom pridelená do senátu 2 To, ktorý rozhodoval o jeho sťažnostiach jednak
proti vzatiu do väzby, jednak proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu v inom
zložení, čo nie je možné považovať za porušenie práva na zákonného sudcu, ak v súlade s
rozvrhom práce medzi rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu. K námietkam
obvineného o tom, že s ním nie sú vykonávané úkony konštatujem, že prieťahy vo
vyšetrovaní som nezistil, navyše ustanovenia zákona o prednostnom vybavovaní väzobných
vecí sa netýkajú iba úkonov s obvinenými, ale celkového vyšetrovania prípadu, ktoré má byť
vedené tak, aby obvinení neboli opakovane vypočúvaní s cieľom docieliť ich priznanie (R
38/1968) a pri tomto konštatovaní považujem ešte za potrebné k námietkam obvineného
uviesť, že žiadne rozhodnutie súdu neobsahuje odôvodnenie, že by bol vo väzbe preto, že
popiera trestnú činnosť.
Napriek uvedeným skutočnostiam považujem za potrebné opakovane dodať vo vzťahu
k zdržovaniu pošty, povoľovaniu návštev a telefonátov obvinenému, že zamietavé stanoviská
vyšetrovateľa by nemali navodzovať dojem, že ide o nátlak na obvineného v snahe získať
jeho priznanie a že väzba obvineného nemôže slúžiť tomuto účelu, nemôže nahrádzať trest.
Tiež je potrebné uviesť, že v tomto smere tu neexistuje dohľad sudcu pre prípravné konanie,
ale je tu dohľad iných orgánov, na ktoré sa obvinený môže obrátiť s požiadavkou na
preskúmanie, či nie sú jeho práva obvineného vo väzbe porušované.“
19. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011,
ktorým zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010, v podstatnom argumentoval:
„Následne na to potom krajský súd postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj podstatný obsah trestného spisu a zistil, že sťažnosť
obvineného B. Š. dôvodná nie je.
Keďže sťažnosť obvineného smerovala proti dvom výrokom sudcu pre prípravné
konanie v napadnutom uznesení, krajský súd sa bude samostatne týmto dvom výrokom aj
venovať.
Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné
konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané
obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto
ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.
Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal
s tou časťou námietky obvineného Š., keď namietal všetkých sudcov Okresného sudu
v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku,
či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného
nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom
námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa
týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci
august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa
14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli
k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré
svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6
Tr. por. rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho
osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010,
keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné
konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej
miestnosti sa nenachádzala ani prokurátorka, ani obhajca, ani žiadny iný nepovolaný
účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci
zaujatý.
Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre
prípravné konanie stotožnil. Nikým a ničím nebolo preukázané, že by skutočne došlo
k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre
prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia
obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp.
vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený
považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby
nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.
Námietky uvádzané obvineným aj pri jeho výsluchu pred senátom Krajského súdu
v Banskej Bystrici nemali žiadny podklad vo vykonaných dôkazoch, pokiaľ ide o námietky
obvineného o tom, že súd nemal k dispozícii celý spisový materiál, keď rozhodoval
o predĺžení lehoty väzby, v tomto smere je potrebné konštatovať, že prokurátorka pred
konaním odvolacieho súdu doplnila do spisového materiálu chýbajúce dôkazy, z týchto je
však zrejmé, že tieto sa žiadnym spôsobom nedotýkali konania obvineného Š., preto nemohli
žiadnym spôsobom ani negatívne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu o tom, či má alebo
nemá predĺžiť väzbu u obvineného Š.
Z týchto dôvodov preto v tejto časti musel krajský súd sťažnosť obvineného ako
nedôvodnú zamietnuť.
Pokiaľ sa týka ďalšej časti napadnutého uznesenia a to skutočnosti, že obvinenému Š.
bola predĺžená lehota trvania väzby až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne
podrobne a presvedčivo v napadnutom uznesení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného B. Š. predĺžil do 9. 5. 2011.
Krajský súd sa s týmto odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, v
podobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolností ďalej opakovať nebude.
V konečnom dôsledku pokiaľ obvinený pri svojej výpovedi dňa 13. 1. 2011 namietal
aj sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici vo svojej námietke a v sťažnosti obhajca
obvineného poukazoval, že o tom sudca pre prípravné konanie okresného súdu nerozhodol,
tu je potrebné uviesť, že taktiež tak ako sa týka aj námietky obvineného voči sudcom
okresného súdu, ani námietka obvineného voči celému Krajskému súdu v Banskej Bystrici
nebola podaná bezodkladne, táto námietka bola tiež podaná až 14. 12. 2010, pričom
obvinený v nej namieta skutočnosti o tom ako mal rozhodovať krajský súd dňa 14. 7. 2010.
resp. 23. 9. 2010,resp. ako rozhodol okresný súd o jeho žiadosti o prepustení z väzby na
slobodu z 8. 11. 2010, kde je zrejmé, že tieto úkony boli vykonané v ďaleko
predchádzajúcom období, ako keď obvinený podával námietku zaujatosti vo vzťahu ku
všetkým sudcom krajského súdu. Keďže táto námietky nebola podaná bezodkladne, nemohol
o nej ani potom krajský súd v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať.
Pokiaľ obvinený pred krajským súdom namietal aj tú skutočnosť, že vo veci koná
nezákonný senát, tu je potrebné povedať, že na krajskom súde sa jednotlivé trestné veci
prideľujú senátu, ktorý je zložený z troch sudcov, trestná vec obvineného B. Š. bola
pridelená do senátu 2 To, 2 Tpo, tento senát je podľa rozvrhu práce Krajského súdu
v Banskej Bystrici zložený z troch sudcov, v prípade ak niektorý z týchto sudcov čerpá
dovolenku alebo nie je prítomný na pracovisku, tak ho riadne zastupuje v zmysle tohto
rozvrhu práce iný sudca a to zo senátu 5 To, 5 Tpo a tak sa aj stalo pri prvom konaní; keď
krajský súd rozhodoval o sťažnosti obvineného a to dňa 14.7.2010, následne na to pri
konaní o ďalšej sťažnosti obvineného dňa 23.9.2010 už zasadal vo veci ( 2 Tpo 65/10 )
senát 2 Tpo v riadnom zložení tak ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská
Bystrica na rok 2010 a v súčasnosti ( 2 Tpo 93/10, resp. 2 Tpo 95/10 ) zase koná v zložení
tak, ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica pre rok 2011, čiže
zákonným sudcom pre vec obvineného B. Š. sú členovia senátu 2 Tpo tak, ako sú stanovení v
rozvrhu práce pre Krajský súd Banská Bystrica platný, či už pre rok 2010, a to platí aj pre
konania v tomto roku, resp. podľa rozvrhu práce na rok 2011, čo platí pre toto konanie,
resp. aj pre prípadné ďalšie konania, ak sa vo veci budú konať.
Podľa § 32 ods.6 Tr. por. o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých
istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola
vznesená bezodkladne podľa § 31 ods.4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup
súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako
Z uvedeného je zrejmé, že jednak námietka obvineného B. Š. voči sudcom krajského
súdu nebola podaná bezodkladne a jednak sa týkala procesného postupu súdu, v danom
prípade krajského súdu, kedy obvinený namietal skutočnosť, že sudcovia, ktorí vo veci
konajú nie sú zákonnými sudcami, je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o
takej sa podľa § 32 ods.6 Tr. por. nekoná.
Vzhľadom na tieto skutočnosti preto Krajský súd v Banskej Bystrici musel sťažnosti
obvineného B. Š. voči dvom výrokom napadnutého uznesenia Okresného súdu v Banskej
Bystrici zamietnuť z tých dôvodov, ako to je vyššie uvedené.“
20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/10,
2 Nto 25/10 z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn.
0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú
časť odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:
«Po podaní návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného,
obvinený B. Š. písomným podaním zo 14. 12. 2010, doručeným súdu 20. 12. 2010 namietol
zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica, ako aj všetkých sudcov
Krajského súdu Banská Bystrica.
Podanie obvineného, ktorým namietol zaujatosť sudcov krajského súdu bolo
predložené spolu s jeho sťažnosťou proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu
príslušnému súdu a jeho námietka zaujatosti sudcov okresného súdu bola predložená
všetkým sudcom tohto súdu na vyjadrenie, pričom do termínu jeho výsluchu 27. 12. 2010 aj
vzhľadom na to, že ide o obdobie sviatkov a vyhlásených súdnych prázdnin na Okresnom
súde Banská Bystrica, v rámci ktorých sudcovia čerpajú dovolenky nebolo zabezpečené
vyjadrenie všetkých sudcov k jeho námietke. Bolo však povinnosťou zákonného sudcu o tejto
námietke rozhodnúť ešte pred rozhodovaním o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty
trvania väzby obvineného.
V námietke zaujatosti sudcu pre prípravné konanie JUDr. P. P. obvinený uviedol, že
súd rozhoduje tak, ako chce prokuratúra a polícia, porušuje jeho práva zaručené Trestným
poriadkom, Ústavou SR, Dohovorom, nedodržiava lehoty stým, že 16. 8. 2010 po jeho
výsluchu sudcom pre prípravné konanie zostal sudca v prítomnosti prokurátorky a už 17. 8.
2010 mu vyšetrovateľ povedal, že jeho žiadosť a žiadosť obv. D. o prepustenie na slobodu
boli zamietnuté, čo vyšetrovateľ mal vedieť od prokurátorky a pritom ešte o žiadostiach
nebolo ani rozhodnuté. Obdobne keď bol; vypočutý 7. 12. 2010 sudcom pre prípravné
konanie, sudca, opäť nerozhodol hneď o jeho žiadosti a zostal sám v pojednávacej
miestnosti s prokurátorkou a znova o jeho žiadosti rozhodol tak, ako to vyhovovalo jéj.
Námietku zaujatosti ďalej odôvodnil poukázaním na dôvody jeho žiadosti o prepustenie na
slobodu z 8. 11. 2010, z ktorého podania vyplýva, že poukázal na znenie čl. 5 ods. 4
Dohovoru, že každý má právo žiadať, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia
jeho osobnej slobody. Poukázal na to, že Okresný súd Banská Bystrica pri jeho vzatí do
väzby porušil zákon, pretože nevyrozumel nikoho o jeho vzatí do väzby, že hneď po jeho
vzatí do väzby sudca pre prípravné konanie hneď nevyhotovil uznesenie a doručil mu ho až
22. 6. 2010, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nepredložil spis krajskému súdu ihneď
nasledujúci pracovný deň, ale až 1. 7. 2010, že krajský súd porušil zákon pretože
nerozhodol o jeho sťažnosti do piatich pracovných dní od predloženia spisu, ale až 14. 7.
2010, čím oba súdu porušili jeho práva na .urýchlené prejednanie. Ďalej, že krajský súd
porušil Ústavu SR keď ho pred rozhodnutím nevypočul, hoci to žiadal a rozhodol bez
kompletného spisu, nakoľko doplnenie jeho sťažnosti mu nebolo doručené. Namietol, že vo
väzbe sa nachádza za skutky, za ktoré už vo väzbe bol a je v nej nezákonne. Poukázal tiež na
to, že krajský súd porušil jeho právo na zákonného sudcu tým, že o jeho žiadosti
o prepustenie na slobodu rozhodoval iný senát ako o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby, čo
dodatočne doplnil podaním informácie krajským súdom. Tiež namietol, že krajský súd
o tejto sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí, hoci on žiadal osobné vypočutie
a rozhodnutie na verejnom zasadnutí. Citoval uznesenia Ústavného súdu SR
č. PL. ÚS 52/1999, II.ÚS 48/97 a I. ÚS 56/01 o povinnosti štátnych orgánov rozhodovať
podľa platných právnych predpisov a zákazu svojvôle. V ďalšej časti žiadosti zopakoval, že
v jeho prípade neexistujú dôvody väzby a dôvody, ktoré boli v jeho prípade ustálené v čase,
vzatia do väzby sa v podstate nezmenili, čo je v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 220/04.
V rámci výsluchu 27.12.2010 obvinený uviedol, že nakoľko o jeho námietke nebolo
rozhodnuté do termínu konania výsluchu z jeho výsluchom nesúhlasí, poukázal na to, že na
predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto sa nevedel na tento
výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že bude rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie
na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím spisom s tým, že po
oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby vyjadrí.
Obhajca obvineného sa faxovým podaním zo dňa 23. 12. 2010 ospravedlnil
a výsluchu obvineného sa nezúčastnil.
Podľa § 31 ods. 1. Tr. poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený
sudca alebo prísediaci' sudca (ďalej len „prísediaci"), prokurátor, policajt probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno
mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 4 Tr. poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez
meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba,
nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo
neopakovateľného úkonu.
Na znenie ustanovenia § 31 ods. 4 Tr. poriadku sudca pre prípravné konanie
poukazuje z toho dôvodu, že obsahom námietky zaujatosti obvineného je jeho konštatovanie
o správaní sa sudcu, pre prípravné konanie 16. 8. 2010, vo vzťahu ku ktorému je nutné
konštatovať, že námietka nebola podaná bezodkladne a preto nie je potrebné onej konať
a ani sa k nej vyjadrovať. Obdobné dôvody, v ktorých vidí obvinený zaujatosť sudcu pre
prípravné konanie však uvádza vo vzťahu k jeho konaniu. 7. 12. 2010, na ktoré nadväzovalo
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu, ktoré mu bolo
doručené 14. 12. 2010 a v ten istý deň podal námietku zaujatosti, čo je potrebné považovať
za jej bezodkladné podanie.
K obsahu námietky sudca pre prípravné konanie uvádza, že je síce pravdou, že po
výsluchu zostala v pojednávacej miestnosti prokurátorka, zostal tam aj jeho obhajca, ktorý
si zbalil svoje veci trochu skôr a odišiel, pričom tak isto, prokurátorka, ako aj sudca pre
prípravné konanie si balili svoje pracovné a osobné veci ä následne pojednávaciu miestnosť
opustili. Toto správanie nijakým spôsobom nenasvedčuje na ovplyvňovanie a zaujaté
správanie sa sudcu pre prípravné konanie, ani na jeho žiadny vzťah k strane v konaní, ktorý
vzťah má na mysli ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. poriadku, pretože sudca pre prípravné
konanie nemá žiadny pomer k prejednávanej veci, okrem toho, že je v tejto veci zákonným
sudcom a nemá žiadny pomer k ani jednej zo strán v konaní. Načasovanie námietok
obvineného skôr naznačuje jeho snahu využiť tak zákonné prostriedky, ako aj prípadné
obštrukcie, aby sa dostal na slobodu. Tento záver má oporu aj v skresľovaní skutočností
obvineným najmä v tom, že pokiaľ ide o namietnuté správanie sudcu pre prípravné konanie
v auguste 2010 a to, že mal byt', vyšetrovateľom upovedomený ešte pred rozhodnutím, že
jeho žiadosť a žiadosť obvineného D. boli zamietnuté, považujem za potrebné poukázať na
to, že to vôbec nie je pravda, nakoľko sudca pre prípravné konanie po spomínaných
výsluchoch obvinených rozhodol o určení peňažnej záruky a následnom prepustení obv. D.
na slobodu
Vo vzťahu k ďalším dôvodom obvineného, ktorým namieta zaujatosť sudcu pre
prípravné konanie považujem za potrebné uviesť, že tieto nemajú atribúty námietky
zaujatosti, ide o jeho procesné námietky a konštatovania o nezákonnosti jeho väzby a preto
sa s nimi v rámci rozhodovania o mojom vylúčení nezaoberám, iba poukazujem na to, že nie
je zákonnou povinnosťou sudcu pre prípravné konanie rozhodovať ihneď počas výsluchu
obvineného o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu.
Vzhľadom na uvedené konštatovania potom sudca pre prípravné konanie rozhodol,
že nie je vylúčený z úkonov trestného konania vo vzťahu k obvinenému B. Š. v jeho trestnej
veci vedenej pod sp. zn. 0 Tp 121/2010.
Po rozhodnutí o námietke zaujatosti obvineného vo vzťahu k zákonnému sudcovi
tento pristúpil k rozhodovaniu o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho
väzby.
Obvinený v rámci výsluchu 27. 12. 2010 k návrhu na predĺženie lehoty trvania jeho
väzby uviedol zhodné skutočnosti ako k námietke zaujatosti, teda že nakoľko o jeho
námietke nebolo rozhodnuté do termínu konania výsluchu z jeho výsluchom nesúhlasí,
poukázal na to, že na predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto
sa nevedel na tento výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že búde rozhodované o jeho
žiadosti o prepustenie na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím
spisom s tým, že po oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby
vyjadrí.
Podľa § 76 ods. 3 Tr. poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh
podľa odseku 2 bol podaný včas (čo už sudca pre prípravné konanie konštatoval vyššie)
a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie
skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem
mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.
Podľa § 120 ods. 1 Tr. poriadku ak bol obvinený riadne a včas predvolaný na
výsluch alebo iný úkon, na tento sa bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, možno ho
na tento úkon predviesť. Toto sú jediné povinnosti súdu resp. orgánu činného v trestnom
konaní v tom smere ako má byť obvinený predvolaný. Teda nieje povinnosťou udávať
v predvolaní dôvod tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek
tomu považujem za tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek
tomu považujem za potrebné k námietkam obvineného uviesť nasledovné:
Obvinenému B. Š.i bolo predvolanie na výsluch doručené 16. 12. 2010, pričom 14.
12. 2010 bol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a tento mu bol doručený
17.12.2010, preto obvinený vedel, čo je predmetom jeho výsluchu, teda že ide o predĺženie
lehoty trvania jeho väzby. Neobstoja jeho námietky, že sa domnieval, že pôjde o
rozhodovanie o jeho žiadosti na prepustenie na slobodu, keď o jeho žiadosti bolo
rozhodované a toto rozhodnutie mu bolo doručené 14. 12. 2010. To, že obvinený vie, že
predmetom výsluchu 27. 12. 2010 bolo rozhodovanie o predĺžení väzby nasvedčuje aj jeho
ďalšie konanie - podávanie námietok, teda obštrukcie s cieľom dosiahnuť jeho prepustenie
na slobodu v dôsledku znemožnenia rozhodovania v zákonných lehotách. Tomu nasvedčuje
aj jeho žiadosť, aby bol oboznámený so spisom a že po oboznámení sa k návrhu na
predĺženie lehoty trvania väzby vyjadrí.
Vzhľadom na to, že tu ide o neodkladný úkon, rozhodovanie o väzbe nebolo možné
zabezpečiť obvinenému nahliadnutie do spisu v deň rozhodovania o väzbe s tým, že boli
určené nasledujúce dni, kedy mu bude spis predložený na oboznámenie a s týmto sa môže
oboznámiť na informačnom oddelení Okresného súdu Banská Bystrica.
Vzhľadom na tieto konštatovania nič potom nebránilo, aby sudca pre prípravné
konanie pristúpil k rozhodovaniu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného
B. Š.
Sudca pre prípravné konanie poukazuje na svoje konštatovania o existencii dôvodov
väzby obvineného B. Š. zverejnených v rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu
zo 7. 12. 2010 a opakuje, že existencia dôvodov väzby u obvineného B. Š. podľa § 71 odsek
1 písmeno a) Trestného poriadku vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa
§ 188 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i),
odsek 3 písmeno b) Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B.
Š. spolu s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r.o. - miesto spáchania
trestného činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. c) a s poukazom na § 138 písm. a), i)/, ods. 3 písm. b) Trestného zákona (poškodený J.
J.), Trestný zákon ustanovuje vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od
desať do pätnásť rokov, ktorý trest je v zmysle platnej judikatúry považovaný za trest
vysoký. Pred vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť
obvineného na úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie
po jeho pobyte a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na
slobodu, by sa obvinený vyhýbal trestnému konaniu, prípadne trestu. Skutočnosť, že
obvinený sa sám dostavil v rámci pátrania po jeho osobe na políciu neznamená
automaticky, že sa trestnému konaniu nevyhýbal. Toto jeho konanie vzhľadom na
vykonávané pátracie aktivity nasvedčuje zmene postoj obvineného, ale zostáva zachovaný
predpoklad, aj vzhľadom na nové súvislosti a nové skutky, že jeho záujem vyhnúť sa
stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej
kvalifikácii jeho konania vtom smere, že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine
nevylučujú konštatovanie o hrozbe vysokým trestom, pretože aj na účastníka sa použije
ustanovenie § 21 ods. 2 Tr. poriadku, že jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa
a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti konštatovania pokračujúcej trestnej činnosti
tak, ako je to uvádzané v rozhodnutí NS č. 24/05.
Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku
vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej
činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým
stupňom organizovania trestnej činnosti s vopred určenou deľbou úloh, vrátane
sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov
(tieto po spáchaní každého skutku znehodnotili v snahe znemožniť ich odhalenie),
oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených
evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu,
dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia
činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných
zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“).
Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B.
Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti
organizovanej kriminalite Odbor Západ pod spisovou značkou PPZ-91/BOK.-Z-2008, v
ktorej mu bolo podľa § 205 ods. 1 Tr. poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre
obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20/§ 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil na
jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. -
obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého
ho navštívili v ústave na výkon väzby. Skutočnosť, že všetci obvinení a svedkovia boli
vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods.
19 Tr. poriadku, podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré
boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania
konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli.
Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov
organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti
obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov,
ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010,
spisovej značky ÚVV-4-7/24-2010 (č. l. 475 vyplýva, že obvinený B. Š. navrhol iným
obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie
bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj
dva listy, ktoré mal po prepustení z väzby prostredníctvom poštovej služby zaslať
adresátom.
Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutú aj v rozhodnutiach spisovej značky
3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 a spisovej značky 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, a na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky III. ÚS 68/08-20 z 18. marca
2008, podľa ktorých existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1
písmeno b) Trestného poriadku, nieje determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného
vzatia do väzby podľa § 71 odsek 2 písmeno b) Trestného poriadku, preukázaním
dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych
skutočností, ktoré sú spôsobilé, založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa
s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej
povahy dopustiť. zreteľom na jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní
štyroch skutkov (21. 3. 2007, 21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj
ako obzvlášť závažné zločiny, pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších
skutkov z 19. marca 2008 a zo 6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol
pritom doposiaľ dva krát súdne trestaný pre úmyselnú, aj majetkovú trestnú činnosť.
Naposledy trestným rozkazom Okresného súdu v Prievidzi z 2. júna 2006, spisovej značky
1T 68/06, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace
s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej
tri skutky, pre ktoré je stíhaný v tomto trestnom konaní, mal spáchať počas skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je
v štádiu konania na Okresnom súde v Prievidzi vedenom pod spisovou značkou
3 T/191/2009, za prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa
v skúšobnej dobe neznamená, že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto
odsúdenie prihliadať navyše keď je zrejmé, že ďalšej trestnej činnosti sa mal dopúšťať
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, teda ani hrozba zmenou
podmienečného trestu na trest nepodmienečný nemala vplyv na obvineného, aby mu
zabránila v ďalšej trestnej činnosti. Možnosť hodnotenia osoby obvineného v tomto smere
napriek fikcii zahladenia jeho odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ
obvinený dáva vysoký dôraz na vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie Okresným súdom
v Prievidzi, toto rozhodnutie jednak nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné
konanie ani nepoukazuje. Konštatovania o existencii tohto dôvodu väzby sú podporené aj
postavením obvineného v inom konaní, v ktorom síce bola podaná obžaloba na Okresný súd
Trnava na iné osoby, ale obvinenému B. Š. tu bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia,
ktorá skutočnosť potvrdzuje obavu z pokračovania trestnej činnosti obvineným v prípade
jeho prepustenia na slobodu.
Nie bez významu je. vo vzťahu k dôvodom väzby obvineného aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR, ktoré je spomenuté vyššie, ktorým bola jeho sťažnosť ako zrejme
neopodstatnená zamietnutá.
Vzhľadom na rozsiahlosť vyšetrovania trestnej veci obvineného B. Š., spolu s ktorým
sú stíhané aj iné osoby za viaceré skutky, ktoré mali páchať dlhší čas á na väčšom území SŔ
konštatujem, že vyšetrovanie tejto veci je obtiažne, pričom prepustením obvineného na
slobodu, najmä vo vzťahu ku vyššie uvedenému konštatovaniu existencie dôvodov jeho
väzby by mohol byť zmarený účel trestného konania a preto som rozhodol o predĺžení lehoty
trvania jeho väzby do 9. mája 2011, ktorý čas považujem za primeraný na vykonanie
úkonov potrebnosť ktorých uvádza vo svojom návrhu prokurátorka.».
21. Vo vzťahu k obom uzneseniam krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010
z 13. januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011 sťažovateľ
namieta nedostatok súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
z hľadiska požiadavky kvality preskúmania „... nie je... zrejmá existencia skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania mojej osobnej slobody“, ktoré obidva už označené rozhodnutia krajského
súdu z 13. januára 2011 sú „nezákonné a arbitrárne“, a to aj z dôvodu, že „... neobsahuje
vo vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie do väzby“,
v ktorej sa sťažovateľ má nachádzať nezákonne.
II.A
K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010
z 13. januára 2011 a sp. zbn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011
22. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto
právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych
názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním
vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).
23. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010
z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo 7. decembra 2010, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok
ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia
osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení
Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa
garantovaných ústavou, pričom v jeho rozhodovacej činnosti boli prítomné aj sťažovateľom
nastolené výhrady k rozhodovacej činnosti okresného súdu, jeho návrh na nahradenie väzby
jeho písomným sľubom, súd sa taktiež vysporiadal s jeho námietkou dĺžky trvania výkonu
väzby nepretržite už „... 25 mesiacov...“, pričom ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe
okresný súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami a menovitým uvedením
jednotlivých vykonaných dôkazov v prebiehajúcom prípravnom trestnom konaní, ktoré boli
navyše okresným súdom aj podrobne rozobraté podľa jednotlivých dôvodov väzby,
s ktorým odôvodnením sa krajský súd v plnej miere stotožnil, a z tohto odôvodnenia je
taktiež možné aj vyčítať úvahy, ktorými sa súd pri hodnotení aj vykonaného dokazovania, aj
dôvodov väzby v konfrontácii s námietkami sťažovateľa riadil.
24. Ústavný súd taktiež po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu
sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010
z 27. decembra 2010, konštatuje, že krajský súd opätovne prehodnocoval dôvody trvania
väzby sťažovateľa a konštatoval splnenie formálnych podmienok trvania väzby tak, ako sú
predpokladané zákonom v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
V tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní týkajúcom sa rozhodovania
o predĺžení väzby sťažovateľa vychádzal zo žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry
o jej predĺženie, ktorá bola podporená potrebou vykonania konkrétnych procesných úkonov,
„... poukázala... na to, že ešte je potrebné vykonať vyšetrovací pokus vo vzťahu ku skutku
spáchanému v meste L., analýzu telekomunikačnej prevádzky obvinených, kriminalistické
skúmanie streliva zaisteného pri previerke výpovede svedka B. H., nutnosť vykonania
právnej pomoci s gréckymi justičnými orgánmi k obstaraniu zbrane, ktorú tieto orgány
zadržali...“, pričom pri jej predĺžení postupoval v súlade s Trestným poriadkom a dodržal
v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. c) a ods. 7 písm.
c) Trestného poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu poukazujúcimi na obťažnosť
veci danú vedeným trestným stíhaním proti viacerým osobám ako spolupáchateľom,
potrebou vykonania ďalších procesných úkonov konkrétne uvedených v žiadosti
prokurátorky generálnej prokuratúry a potrebou medzinárodnej spolupráce s gréckymi
justičnými orgánmi. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok väzby krajský súd (v
právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na
rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal zo skutkového a právneho
stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátorky, ako aj vyplývajúceho z obsahu spisového
materiálu predmetnej trestnej veci, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre
celkovo šesť skutkov právne posúdených aj ako obzvlášť závažný zločin, za spáchanie
ktorého aj s poukazom na ostatnú právnu kvalifikáciu ďalších skutkov mu hrozí vysoký
trest, a obťažnosť preukazovania/dokazovania trestnej činnosti kladenej mu za vinu je
determinovaná aj charakterom vysoko organizovaného stupňa páchania trestnej činnosti
a na rozsiahlom území Slovenskej republiky, pričom dôvody ďalšieho zotrvania sťažovateľa
vo väzbe boli okresným súdom, na ktorého odôvodnenie krajský súd v plnej miere odkázal,
podrobne rozvedené podľa každého zákonom predpokladaného dôvodu väzby podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku v konfrontácii s už vykonaným
dokazovaním a jeho závermi a potrebou ďalšieho vykonania vyšetrovania v smere
naznačenom v žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry.
25. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa
majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe a to podľa všetkých troch zákonnom
predpokladaných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, ktoré
posudzoval krajský súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011
a sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011, nedomnieva, že závery
krajského súdu v predmetných rozhodnutiach boli zjavne neodôvodnené či arbitrárne, alebo
nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, dôsledkom ktorých by
mala byť sťažovateľom nastolená jeho nevedomosť o dôvodoch svojho zotrvania vo väzbe:
„... nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd
rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania... údajné ovplyvňovanie výpovede iného
páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec... a taktiež poukazuje na
pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali
stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou...“, k čomu krajský súd
v obidvoch napadnutých rozhodnutiach argumentoval ich podrobným rozborom
podporeným konkrétnymi skutkovými okolnosťami, zohľadnením vykonaného dokazovania
a s vec dozorujúcou prokurátorkou generálnej prokuratúry nastolenou a konkrétne
zdôvodnenou potrebou vykonania ďalšieho naplánovaného dokazovania aj s prvkom
právnej pomoci do Gréckej republiky – „Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu,
sudca pre prípravné konanie v ňom podrobne a dostatočne presvedčivo uviedol, aké dôvody
ho viedli k zamietnutiu žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam
uveril a ktoré okolnosti považoval za nedôvodné... Pokiaľ sa týka... skutočnosti, že
obvinenému Š. bola predĺžená väzba až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne
podrobne a presvedčivo v napadnutom uznesení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného... predĺžil do 9. 5. 2011. Krajský
súd sa s týmto odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu stotožnil,
v podrobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolnosti ďalej opakovať nebude.“.
II.B
K otázke zákonného vysporiadania sa súdov so sťažovateľom vznesenými námietkami
zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu
26. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojich označených
základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010
z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby
do 9. mája 2011 a nevylúčení sudcu JUDr. P. P. z vykonávania úkonov trestného konania
v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 121/2010 a to aj v dôsledku
nezákonného spôsobu, akým sa sudca pre prípravné konanie okresného súdu a následne aj
o sťažnosti rozhodujúci krajský súd vysporiadali s ním vznesenou námietkou zaujatosti
smerujúcou proti všetkým sudcom okresného a krajského súdu: „Po zamietnutí mojej
žiadosti o prepustenie z väzby som dal písomnú námietku zaujatosti na všetkých sudcov
Okresného súdu v Banskej Bystrici ako aj na sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Sudca pre prípravné konanie JUDr. P. P. túto moju sťažnosť ako aj sťažnosť môjho
obhajcu... bez akejkoľvek príčiny neodstúpil bez prieťahov k rozhodovaniu na Krajský súd
v Banskej Bystrici ba naopak, na deň 27. 12. 2010 nariadil verejné zasadnutie o návrhu
prokurátorky... o predĺženie mojej väzby.“
27. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ak by vo
veci konajúcom orgánom súdnej moci vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
28. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011
k sťažovateľom podaným námietkam zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu
v podstatnom argumentoval:
„Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné
konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané
obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto
ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.
Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal
s tou časťou námietky obvineného Š., keď namietal všetkých sudcov Okresného sudu
v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku,
či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného
nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom
námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa
týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci
august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa
14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli
k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré
svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6
Tr. por. rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho
osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010,
keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné
konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej
miestnosti sa nenachádzala ani prokurátorka, ani obhajca, ani žiadny iný nepovolaný
účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci
zaujatý.
Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre
prípravné konanie stotožnil. Nikým a ničím nebolo preukázané, že by skutočne došlo
k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre
prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia
obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp.
vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený
považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby
nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.
... námietka obvineného B. Š. voči sudcom krajského súdu nebola podaná
bezodkladne a... sa týkala procesného postupu súdu, v danom prípade krajského súdu, kedy
obvinený namietal skutočnosť, že sudcovia, ktorí vo veci konajú nie sú zákonnými sudcami,
je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o takej sa podľa § 32 ods.6 Tr. por.
nekoná.“
29. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/2010,
2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011 v časti týkajúcej sa spôsobu, akým sa krajský súd
vysporiadal so sťažovateľom vznesenými námietkami zaujatosti sudcov okresného
a krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu
nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že sa krajský súd nevysporiadal s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne, a podľa právneho
názoru ústavného súdu je odôvodnenie označeného uznesenia krajského súdu v tejto časti
ústavnoprávne akceptovateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej
právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné aj v tejto namietanej časti
s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, a preto jeho sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť ako
celok odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa
už nebol dôvod ďalej zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011