Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 159/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 10. júna 2010, sp. zn. z 29. novembra 2010, sp. zn.

z 29. apríla 2010, sp. zn. z 21. decembra 2010, sp. zn.

z 26. mája 2010, sp. zn. z 15. decembra 2010, sp. zn.

z 15. júla 2010 a sp. zn. z 21. decembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. marca 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. júna 2010,

sp. zn. z 29. novembra 2010, sp. zn. z 29. apríla 2010,

sp. zn. z 21. decembra 2010, sp. zn. z 26. mája 2010,

sp. zn. z 15. decembra 2010, sp. zn. z 15. júla 2010

a sp. zn. z 21. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu januára 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 331,94 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ) a v dvoch

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe

idúce splátky, boli v priebehu apríla 2003 až októbra 2005 notárom spísané notárske

zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke L. P. (týka sa sp. zn. )

6. mája 2004 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)

21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 10. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie

ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. júla 2010 exekučné konanie

zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke H. V. (týka sa sp. zn. )

13. februára 2004 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 12. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. júla 2010 exekučné konanie

zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi M. K. (týka sa sp. zn. )

22. decembra 2005 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. januára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 11. augusta 2010 exekučné konanie

zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi I. Š. (týka sa sp. zn. )

6. júna 2003 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 6. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. júla 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 20. septembra 2010 exekučné

konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010 tak,

že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, ,,... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl.

6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto

ohľade vyčítala okresnému súdu ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,... tým, že súd

zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil

právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2. K uzneseniam krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2010, sp. zn.

z 29. apríla 2010, sp. zn. z 26. mája 2010 a sp. zn.

z 15. júla 2010

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje

(napr. m. m. , , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 10. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 21. júla 2010,

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2010 nadobudlo

právoplatnosť 14. júna 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn. z 26. mája

2010 nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. júla 2010 nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2010. Sťažnosti

odoslala sťažovateľka na poštovú prepravu ústavnému súdu 25. marca 2011, čo je zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti. V týchto

častiach sťažností tak ústavný súd posúdil predložené sťažnosti ako oneskorene podané.

3. K uzneseniam krajského súd sp. zn. z 29. novembra 2010, sp. zn.

z 21. decembra 2010, sp. zn. z 15. decembra 2010

a sp. zn. z 21. decembra 2010

Krajský súd týmito napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového

súdu o zastavení exekúcie po právoplatnosti uznesení krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Podstatou sťažností je

tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už

z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa

zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia

účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami

poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu (obdobne napr. , , ,

).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením

exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe

zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté

a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného

okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať

sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich

na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Preto sú sťažnosti aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ich z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011