Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 156/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15

CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 a č. k. -71 zo 14. decembra 2010 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 25. novembra 2009 a č. k. 12

CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 20. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume

398,33 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je

oprávnený v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, v dôsledku čoho bola 12. septembra

2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca

dlžníka. Dňa 26. novembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne

„ex officio“ uznesením č. k. -44 zo 7. júla 2009 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -44 zo

7. júla 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -55

z 25. novembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -62 z 24. marca 2010

exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. -71 zo 14. decembra 2010

tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu „... boli

porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným

porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody

sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka

interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä

uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil

svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný

súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ označenými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia krajského súdu

a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -55

z 25. novembra 2009

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -55

z 25. novembra 2009, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

-44 zo 7. júla 2009, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

Zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -44 zo

7. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -55

z 25. novembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2009, pričom sťažnosť

sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 31. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka

podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa .

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -71

zo 14. decembra 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -71

zo 14. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

-62 z 24. marca 2010 o zastavení exekúcie.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -17 zo 14. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -62 z 24. marca 2010, odôvodnil

takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , postupom

podľa bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v

zmysle ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z

úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená

podľa ustanovenia a nasl. a zároveň bolo medzi účastníkmi

zmluvy dohodnuté, že ich právne vzťahy sa budú spravovať (

Všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná

12. 09. 2004, potom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. T. K. , konajúci na základe plnej

moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení

účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e)

a súhlase s exekúciou podľa Splnomocnený

advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej sume 849,80 EUR a ďalej

vyhlásil, že dlh opísaný v notárskej zápisnici v celkovej sume 849,80 EUR vrátane úroku z

omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do zaplatenia povinný splatí v lehote do

21. 09. 2004, keď v opačnom prípade súhlasil s použitím notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. ...

... krajský súd zaoberal sa jednak tým, čí advokát Mgr. T. K. bol splnomocnený na

úkony v takom rozsahu ako ich vykonal a či zmluvné zastúpenie medzi nim a povinným

podľa nie je absolútne neplatné. Uvedenú skutočnosť skúmal, keďže dvojstranný

právny úkon zastúpenia vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere v čase, keď

žiadny dlh neexistoval a keď bolo možné len do budúcna predpokladať, že by dlh mohol

vzniknúť, nebolo však určité v akej výške.

V zmluve o úvere účastníci si dohodli, že ich zmluvný vzťah sa bude riadiť

. Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,

predpokladá sa že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky

nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa v čase uznania už bola premlčaná. Za

uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3

.

Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale

aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,

ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom na

ustanovenie . Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno nim disponovať. Ak teda v čase

uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný

potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto

dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.

Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom

prípade je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nemal možnosť voľby právneho

zástupcu, pretože ako vyplýva z obsahu spisu ako aj ďalších spisov oprávneného z

rovnakého právneho dôvodu, zmluva o úvere ako predtlač, ktorú používali pri uzatváraní

zmlúv mandatári, obsahuje už meno splnomocnenca Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak

oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená

konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci

v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní

predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem. Z

tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon. nemohol

potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného Čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za

povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či predložená notárska zápisnica splna formálne a

materiálne náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom, okrem už

konštatovaných nedostatkov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Z vecného hľadiska je povinnosťou súdu skúmal, či spôsobilý exekučný titul, ktorého

výkon je navrhovaný, bol vydaný oprávneným orgánom a či je formálne a materiálne

vykonateľný, či sú oprávnení a povinní vecne legitimovaní a či je exekúcie navrhovaná v

rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie pohľadávky oprávneného.

Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ustanovení § 41 ods. 2

EP, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,

ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným

titulom sú potom oj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP, ktoré obsahujú

právny záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.

V prejednávanej veci oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice,

z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinný zastúpený advokátom Mgr. T. K. Obsahom

uvedeného zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu (keď povinný uznal, že dlhuje

oprávnenému z titulu zmluvy o úvere sumu 849,80 EUR, z toho úver a poplatok predstavujú

sumu 716,99 EUR, s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do

zaplatenia, pričom povinný uviedol, že dlh zaplatí do 21. 09. 2004 a vyhlásenie povinného

priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP nie je hmotnoprávny úkon

uvedený v notárskej zápisnici, ale notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie

listina spísaná notárom, ktoré spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc

(Notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa

notárskej zápisnice je možné nariadiť exekúciu vtedy, ak splna nielen náležitosti stanovené

pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v

ustanovení § 41 ods. 2 písm. c) EP.

Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej

stránke. Ustanovenie § 46 nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti

notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie § 41 ods. písm. c) EP

určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, tak že vymedzuje

predpoklady materiálnej vykonateľnosti. Jedným z predpokladov je aby išlo o notársku

zápisnicu, ktorá obsahuje právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 2 písm. c) EP tiež vyplýva,

aká povinnosť môže byť cestou notárskej zápisnice so súhlasom k vykonateľností vymáhaná.

Ustanovenie určuje, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t. j. zo zaväzkovo právneho vzťahu.

Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú

povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená, ktorá vyplýva zo záväzku. ...

V danom prípade krajský súd vychádzal najmä z toho, že notárska zápisnica so

súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi

veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, ktorým

môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinností cestou exekúcie, bez toho, aby musel

mať iný titul.

Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k

vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou

povinnou aj osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby

budú účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti

oboch účastníkov alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo lak, že k prejavu vôle

obsiahnutej v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z uvedených osôb pristúpi formou

samostatnej notárskej zápisnice. V tomto kontexte krajský súd poukazuje na nález

Ústavného súdu SR, sp. zn. z 13. 07. 2000, v ktorom ústavný súd uvedenú

otázku riešil.

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.

Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi

povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný

ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a

to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil argumentáciou okresného súdu a

napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Nesporne zastavenie exekúcie bolo

opodstatnené z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, vzhľadom na

predchádzajúci záver o neprípustnosti exekúcie. Oprávnený bol dôvodne zaviazaný na

náhradu trov exekúcie, pretože k zastaveniu exekúcie došlo jeho procesný zavinením. Súdny

exekútor pri zastavení exekúcie má nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré pozostávajú z

odmeny za výkon exekučnej činnosti, náhrady hotových výdavkov a náhrad za stratu Času.

Obsahové vymedzenie uvedených nárokov exekútora na odmenu za výkon exekučnej

činnosti a na náhradu hotových výdavkov bližšie Špecifikuje vyhl. č.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, prostredníctvom ustanovení § 14, § 15, §

22, § 23. Rozhodnutie okresného súdu o výške trov exekúcie, ktoré súd priznal exekútorovi v

rozsahu 54,12 EUR zodpovedá zákonu, pretože trovy okresným súdom boli určené v súlade

s ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súd správne znížil

uplatnenú odmenu poľa skutočného počtu hodín, pretože rozhodujúcim hľadiskom je

účelnosť vynaložených trov.

Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval nadriadený súd za opodstatnené.

Poukazuje na skutočnosť, že predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný

titul. Exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúma exekučný titul

pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

na námietku povinného proti exekúcii, na návrh povinného na zastavanie exekúcie. Súd

môže zároveň v danom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,

teda v každom štádiu exekučného konania na návrh účastníka alebo aj bez návrhu. V

prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti,

exekúciu môže aj bez návrhu zastaviť. Z tohto pohľadu odvolanie oprávneného nebolo je

dôvodné.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Z citovanej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným

v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania

založil na

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“. Jedným

z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje

notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho,

alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani

právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za

svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol

mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť

konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011