Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 156/2011
PDF · 227.08 KB
No categories available
II. ÚS 156/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15
CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 a č. k. 12 CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 a č. k. 12
CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 20. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume
398,33 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je
oprávnený v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, v dôsledku čoho bola 12. septembra
2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca
dlžníka. Dňa 26. novembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne
„ex officio“ uznesením č. k. 11 Er 3016/2004-44 zo 7. júla 2009 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-44 zo
7. júla 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 134/2009-55
z 25. novembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er 3016/2004-62 z 24. marca 2010
exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 12 CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010
tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu „... boli
porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným
porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody
sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka
interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä
uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil
svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný
súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ označenými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia krajského súdu
a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 134/2009-55
z 25. novembra 2009
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 134/2009-55
z 25. novembra 2009, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
11 Er 3016/2004-44 zo 7. júla 2009, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri
napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-44 zo
7. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 134/2009-55
z 25. novembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2009, pričom sťažnosť
sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 31. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka
podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 183/2010-71
zo 14. decembra 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 183/2010-71
zo 14. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
11 Er 3016/2004-62 z 24. marca 2010 o zastavení exekúcie.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 12 CoE 183/2010-17 zo 14. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-62 z 24. marca 2010, odôvodnil
takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 3 O. s. p., postupom
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v
zmysle § 210 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená
podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo medzi účastníkmi
zmluvy dohodnuté, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (čl. 18
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná
12. 09. 2004, potom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. T. K. , konajúci na základe plnej
moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení
účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e)
O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Splnomocnený
advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej sume 849,80 EUR a ďalej
vyhlásil, že dlh opísaný v notárskej zápisnici v celkovej sume 849,80 EUR vrátane úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do zaplatenia povinný splatí v lehote do
21. 09. 2004, keď v opačnom prípade súhlasil s použitím notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. ...
... krajský súd zaoberal sa jednak tým, čí advokát Mgr. T. K. bol splnomocnený na
úkony v takom rozsahu ako ich vykonal a či zmluvné zastúpenie medzi nim a povinným
podľa § 31 OZ nie je absolútne neplatné. Uvedenú skutočnosť skúmal, keďže dvojstranný
právny úkon zastúpenia vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere v čase, keď
žiadny dlh neexistoval a keď bolo možné len do budúcna predpokladať, že by dlh mohol
vzniknúť, nebolo však určité v akej výške.
V zmluve o úvere účastníci si dohodli, že ich zmluvný vzťah sa bude riadiť
Obchodným zákonníkom. Podľa § 323 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa v čase uznania už bola premlčaná. Za
uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3
OBZ.
Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale
aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z citovaného
ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,
ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom na
ustanovenie § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase
uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno nim disponovať. Ak teda v čase
uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný
potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto
dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.
Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom
prípade je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nemal možnosť voľby právneho
zástupcu, pretože ako vyplýva z obsahu spisu ako aj ďalších spisov oprávneného z
rovnakého právneho dôvodu, zmluva o úvere ako predtlač, ktorú používali pri uzatváraní
zmlúv mandatári, obsahuje už meno splnomocnenca Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak
oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená
konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci
v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní
predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem. Z
tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon. nemohol
potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného Čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za
povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či predložená notárska zápisnica splna formálne a
materiálne náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom, okrem už
konštatovaných nedostatkov.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Z vecného hľadiska je povinnosťou súdu skúmal, či spôsobilý exekučný titul, ktorého
výkon je navrhovaný, bol vydaný oprávneným orgánom a či je formálne a materiálne
vykonateľný, či sú oprávnení a povinní vecne legitimovaní a či je exekúcie navrhovaná v
rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie pohľadávky oprávneného.
Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ustanovení § 41 ods. 2
EP, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,
ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným
titulom sú potom oj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.
V prejednávanej veci oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice,
z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinný zastúpený advokátom Mgr. T. K. Obsahom
uvedeného zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu (keď povinný uznal, že dlhuje
oprávnenému z titulu zmluvy o úvere sumu 849,80 EUR, z toho úver a poplatok predstavujú
sumu 716,99 EUR, s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do
zaplatenia, pričom povinný uviedol, že dlh zaplatí do 21. 09. 2004 a vyhlásenie povinného
priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice.
Titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP nie je hmotnoprávny úkon
uvedený v notárskej zápisnici, ale notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie
listina spísaná notárom, ktoré spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc
zák. č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa
notárskej zápisnice je možné nariadiť exekúciu vtedy, ak splna nielen náležitosti stanovené
pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v
ustanovení § 41 ods. 2 písm. c) EP.
Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej
stránke. Ustanovenie § 46 nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti
notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie § 41 ods. písm. c) EP
určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, tak že vymedzuje
predpoklady materiálnej vykonateľnosti. Jedným z predpokladov je aby išlo o notársku
zápisnicu, ktorá obsahuje právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 2 písm. c) EP tiež vyplýva,
aká povinnosť môže byť cestou notárskej zápisnice so súhlasom k vykonateľností vymáhaná.
Ustanovenie určuje, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t. j. zo zaväzkovo právneho vzťahu.
Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú
povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená, ktorá vyplýva zo záväzku. ...
V danom prípade krajský súd vychádzal najmä z toho, že notárska zápisnica so
súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi
veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, ktorým
môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinností cestou exekúcie, bez toho, aby musel
mať iný titul.
Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k
vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou
povinnou aj osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby
budú účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti
oboch účastníkov alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo lak, že k prejavu vôle
obsiahnutej v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z uvedených osôb pristúpi formou
samostatnej notárskej zápisnice. V tomto kontexte krajský súd poukazuje na nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000, v ktorom ústavný súd uvedenú
otázku riešil.
V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.
Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie
ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi
povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný
ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a
to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil argumentáciou okresného súdu a
napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Nesporne zastavenie exekúcie bolo
opodstatnené z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, vzhľadom na
predchádzajúci záver o neprípustnosti exekúcie. Oprávnený bol dôvodne zaviazaný na
náhradu trov exekúcie, pretože k zastaveniu exekúcie došlo jeho procesný zavinením. Súdny
exekútor pri zastavení exekúcie má nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré pozostávajú z
odmeny za výkon exekučnej činnosti, náhrady hotových výdavkov a náhrad za stratu Času.
Obsahové vymedzenie uvedených nárokov exekútora na odmenu za výkon exekučnej
činnosti a na náhradu hotových výdavkov bližšie Špecifikuje vyhl. č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, prostredníctvom ustanovení § 14, § 15, §
22, § 23. Rozhodnutie okresného súdu o výške trov exekúcie, ktoré súd priznal exekútorovi v
rozsahu 54,12 EUR zodpovedá zákonu, pretože trovy okresným súdom boli určené v súlade
s ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súd správne znížil
uplatnenú odmenu poľa skutočného počtu hodín, pretože rozhodujúcim hľadiskom je
účelnosť vynaložených trov.
Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval nadriadený súd za opodstatnené.
Poukazuje na skutočnosť, že predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný
titul. Exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúma exekučný titul
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
na námietku povinného proti exekúcii, na návrh povinného na zastavanie exekúcie. Súd
môže zároveň v danom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,
teda v každom štádiu exekučného konania na návrh účastníka alebo aj bez návrhu. V
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti,
exekúciu môže aj bez návrhu zastaviť. Z tohto pohľadu odvolanie oprávneného nebolo je
dôvodné.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Z citovanej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným
v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania
založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“. Jedným
z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje
notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani
právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol
mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky
exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť
konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011