Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 155/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. J. H., B., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 21. decembra 2010, č. k. -20 z 27. septembra 2010 a č. k.

36 z 21. decembra 2010, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE

8/2010-20 z 27. septembra 2010, a č. k. -36 z 21. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 9. mája 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume

232,36 €, na základe zmluvy uzavretej 18. septembra 2003 poskytla fyzickej osobe

úver v sume 929,43 € a na základe zmluvy uzavretej 16. septembra 2003 poskytla

fyzickej osobe úver v sume 995,82€, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci

povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. ),

v 20 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. )

a v 20 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Vzhľadom na

skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania

so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.

1.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 25. októbra 2003 spísaná

notárska zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka

vzhľadom na neuhradenie dvoch po sebe idúcich splátkach dojednaných v zmluve podala

12. septembra 2004 návrh na výkon exekúcie. Následne na základe poverenia udeleného

okresným súdom 9. marca 2004 súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia. Pôvodný

súdny exekútor K. zomrel, na základe tejto skutočnosti okresný súd poveril jeho

zastupovaním Mgr. G. a uznesením z 25. júla 2008 rozhodol o zmene exekútora JUDr. J. Ď.

Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu exekútora, okresný súd

uznesením z 30. novembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora, uznesením č. k. 11 Er

509/2004-32 z 3. júna 2010 však vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

1.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 13. decembra 2003 spísaná

notárska zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka

vzhľadom na neplnenie si zmluvne dojednaných povinností povinným 25. februára 2004

podala súdnemu exekútorovi návrh na výkon exekúcie. Následne na základe poverenia

udeleného okresným súdom 23. marca 2004 súdny exekútor začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či

predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa účastníkom k návrhu súdu na nepríslušnosť

vykonávacieho konania uznesením č. k. -12 z 21. júna 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -20

z 27. septembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

1.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 8. februára 2004 spísaná notárska

zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka vzhľadom

na nezaplatenie dvoch po sebe idúcich splátok 14. apríla 2004 podala súdnemu exekútorovi

návrh na výkon exekúcie. Na základe poverenia udeleného okresným súdom 28. mája

2004 súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu

„ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa

účastníkom k návrhu súdu na nepríslušnosť vykonávacieho konania uznesením č. k.

-27 z 2. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -36 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie

okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z

účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a

legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v

tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu

exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie

exekúcie, tj. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania

na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto

exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V

priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným

dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho

rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu

oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto

vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok.

V prvom rade je potrebné definovať pojem „majetok“ vo vzťahu k sťažovateľovi. Na

základe štandardného zmluvného vzťahu vznikol medzi sťažovateľom a treťou osobou

právny vzťah, ktorého predmetom bola povinnosť sťažovateľa poskytnúť dojednané finančné

prostriedky tretej osoby a tretia osoba (dlžník) bola povinná uhrádzať (vracať tieto finančné

prostriedky) sťažovateľovi v dojednaných splátkach, vrátane úrokov a ďalších poplatkov.

V prípade neplnenia povinností zo strany dlžníka (t.j. nesplácania úveru) bola

zriadená notárska zápisnica ako zákonom predvídaný exekučný titul, na základe ktorého bol

sťažovateľ oprávnený pristúpiť k nútenému výkonu práva vyplývajúcemu z exekučného

titulu. Tento spôsob realizácie vlastníckeho práva k pohľadávke sťažovateľa z úveru

dokonca posilnil právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku vo forme právnej

ochrany v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Ako Európsky súd pre ľudské práva konštatuje napr. v rozsudku James and Others v.

The United Kingdom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1986, § 37),

pravidlo uvedené v prvej vete prvého odseku má všeobecnú povahu a formuluje princíp

pokojného užívania majetku, druhé pravidlo, obsiahnuté v druhej vete prvého odseku

zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho istými podmienkami; tretie pravidlo uznáva, že

zmluvné štáty sú oprávnené okrem iných vecí, kontrolovať užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom.“.

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“

„ bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré

vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu - zmluvy, ktorej platnosť nebola

účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod

dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fordertechnik, „pojem vlastníctvo má

autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a

záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa

nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo

existencia nároku by mohla byť spochybnená.

Rozhodnutia súdov však boli vydané vo fáze exekučného konania, tj núteného výkonu

práva sťažovateľa pod dohľadom súdu. Pokiaľ postupom vnútroštátnych orgánov

nedochádza k zásahu do ekonomickej hodnoty, Protokol 1 Dohovoru nie je ratione materiae

aplikovateľný. A contrario, kde postupom vnútroštátneho orgánu dochádza k zásahu do

ekonomickej hodnoty. Protokol 1, vlastníctvu sa priznáva ochrana podľa Protokolu 1

Dohovoru.

Sťažovateľ má za to, že má vlastníctvo („posession“ „bien“), ktoré mu vyplýva z

titulu existujúcej pohľadávky a postupom súdov došlo k zásahu do jeho ekonomickej

hodnoty, tj. znemožneniu núteného výkonu práva pod dohľadom súdu. Pohľadávka ako

právny titul je o.i. spôsobilým predmetom prevodu, rovnako tak je možné využiť ju ako

zabezpečovací prostriedok.

Sťažovateľ má legitímne očakávania („legitimate expectancy“) na to, aby mohol svoj

majetok užívať (v tomto smere je potrebné pod pojmom užívania „enjoyment“ of posession“

rozumieť nárok na uspokojenie pohľadávky vo vykonávacom konaní.). Ako Európsky súd

pre ľudské práva konštatuje vo svojej konštantnej judikatúre (napr. rozsudky vo veci Van

Marle v. Nederland z 26.06.1986, Sture Stigson v. Sweden z 13.07.1998, Pressos Compania

Naviera SA v. Belgium) Protokol 1 Dohovoru chráni nadobudnuté práva („acquired

rights“, droit acquis“) V prípade sťažovateľa nejde o domnelé alebo akokoľvek hypotetické

právo (alebo právo ktorého užívanie by bolo znemožnené dlhší čas.) Sťažovateľ opätovne

zdôrazňuje, že existencia práva sťažovateľa nebola nikdy spochybnená na vnútroštátnej

úrovni.

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd potom ako vyhovel návrhu na

zmenu súdneho exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z

vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v

posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy

Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku (pozbavenie vlastníckeho práva „deprivation of property“), môže byť vo verejnom

záujem i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci J. A. Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom, § 43). Všeobecné

súdy majú v tomto smere široký priestor na úvahu („margin of appreciation“). Zásah do

pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu

medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany

základných práv jednotlivcov (J. A. Pye (Oxford) v. the United Kingdom, § 46).

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a

pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu“ označenými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia

krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 21. decembra 2010, č. k. -20 z 27. septembra 2010 a č. k.

-36 z 21. decembra 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu označenými uzneseniami krajského súdu, ktorými boli

potvrdené uznesenia okresného súdu, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a bola zastavená.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

1. Krajský súd uznesenie sp. zn. z 21. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -32 z 3. júna 2010, odôvodnil takto:

„Odvolací súd sa v čelom rozsahu stotožňuje so závermi sudu prvého stupňa o

neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako

veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 09. 05. 2003, na základe ktorej mal byť

splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zastupovanie povinného v rozsahu uvedenom v tomto

splnomocnení (rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu pri podpisovaní notárskej

zápisnice, neprípustnosť toho, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až

v budúcnosti).

Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu

a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných

právach a povinnostiach, ktorým môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti

cestou exekúcie bez toho, aby musel maž iný titul. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica

so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu,

spísaná s osobou povinnou a aj s osobou oprávnenou (a to či už tak, že notárska zápisnica

bude spísaná za prítomnosti oboch účastníkov alebo pokračovaním notárskej zápisnice

alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej notárskej zápisnici spísanej len s jednou

z uvedených osôb pristúpi druhá z nich formou samostatnej notárskej zápisnice). Odvolací

súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 13. 07. 2000,

v ktorom Ústavný súd takúto otázku riešil. V predmetnej veci bola notárska zápisnica

spísaná len so zástupcom povinného, substitučným splnomocnencom Mgr. Ž., pričom ako

bolo vyššie uvedené, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že dohoda

o zastúpení na základe splnomocenstva v úverovej zmluve medzi povinným a Mgr. T. K. je

neplatná. Z uvedeného dôvodu chýba ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla

byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej

zápisnice.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu v tejto veci za neprípustnú.“

2. Krajský súd uznesenie č. k. -20 z 27. septembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -12 z 21. júna 2010, odôvodnil

takto:

„Krajský súd sa stotožňuje so závermi I. st. súdu, ktorý poukázal na rozpor záujmov

povinného a jeho zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy nemal povinný možnosť voľby výberu

zástupcu, zmluva o úvere už obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K. Prvostupňový

súd, ako aj krajský súd sa zaoberal otázkou, či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho

zákonníka nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti pre rozpor s ustanovením § 22 ods. 2

v súvislosti s .

Určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu je jednou z podmienok platnosti právneho

úkonu. Dohoda o plnomocnestve je dvostranným právnym úkonom, na ktorý sa tiež

vzťahujú požiadavky platnosti právneho úkonu. Z každej dohody o zastúpení musí byť

jednoznačne zrejmé, na čo je splnomocnenec splnomocnený. Splnomocnenie „na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal splnomocniteľ

záväzok z úveru tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia podľa , resp. pre exekúciu podľa

ods. 2 v znení neskorších predpisov na celý majetok do výšky

vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej

príslušenstva“, je neurčité a v podstate ani splnomocnenec ani splnomocniteľ v čase

uzatvárania dohody o splnomocnení nevedeli, aký záväzok povinnej osobe z úveru vznikne

a z akého majetku sa má pohľadávka oprávneného uspokojiť. Takéto dojednanie je neurčité,

čo spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Zmluvné zastúpenie vzniklo ešte v čase, keď

žiadny dlh neexistoval. Úkony splnomocnenca Mgr. T. K. – spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, uznanie dlhu, boli v rozpore so záujmami povinného. Absolútnou

neplatnosťou je súd povinný zaoberať sa z úradnej povinnosti.

Učastníci úverovej zmluvy sa v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť

.

Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto

účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Inštitút uznania záväzku je jedným v právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku.

Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Bližšie

však tento pojem nevymedzuje. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutými zložkami sú

jednak dôvod a jednak výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový rozdiel

medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku treba

kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto

úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase

uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórnu písomnú formu.

Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna domnienka, ktorá je vyvrátiteľná, že

záväzok v čase uznania existoval (trval).

Podľa dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,

ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Krajský súd sa stotožňuje so závermi 1. st. súdu, podľa ktorých uznanie záväzku

v budúcnosti na základe plnomocenstva k dlhu, ktorý môže vzniknúť v budúcnosti je

v súvislosti s neplatné.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať

exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak

povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Odvolací súd obdobne ako 1. st. súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže

byť exekučným titulom pre exekúciu, pretože nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú kladené

na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu. Z notárskej zápisnice nevyplýva, že by

povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzavretá

medzi povinným a Mgr. T. K. je absolútne neplatný právny úkon a aj z toho dôvodu nemôže

byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto napadnuté uznesenie ako

vecne správne potvrdil.“

3. Krajský súd uznesením č. k. -36 z 21. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -27 z 2. augusta 2010, odôvodnil

takto:

«Krajský súd ako súd odvolací prejednal veci podľa bez

nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa ods.

1, 2 potvrdil.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov má za

následok zastavenie exekúcie ( až 59 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení zmien – Exekučný poriadok).

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného

poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné. Každé

rozhodnutia, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu či sú

splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). V tomto rozsahu skúma

exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie (§ 44) na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) na

prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto

rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu

konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez

návrhu zastaviť.

V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Niet

pochýb o tom, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí

dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust.

§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa aj

prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné

a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Ak okresný súd, ako

vyplýva z jeho rozhodnutia, aplikoval na daný prípad ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, ktoré umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú „ak je tu iný dôvod, pre

ktorý exekúciu nemožno vykonať“, je to bez vplyvu na správnosť výsledku rozhodnutia

okresného súdu, hoci ust. § 57 ods. 1 písm. a) predstavuje výstižnejšiu právnu kvalifikáciu

daného skutkového stavu.

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná

listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú

vymedzené

Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti

predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto

podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti

možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 13. 07. 2000,

v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného

oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí

spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že

„rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva je dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný

právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej

zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento

prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na

nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedených prejavom vôle povinného sa teda

završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučné v dôsledku tohto právneho úkonu

povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice

stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva

vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 08. 02. 2004 po tom, čo sa na

notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., na základe substitučnej plnej moci zastupujúci Mgr. T.

K., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o vyhlásení účastníka

o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa

a súhlase s exekúciou podľa Povinný pri spísaní

notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí

s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako

exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe § 31 Občianskeho

zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c)

Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že

plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6180337 dňa 16. 09. 2003

neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.

Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny

rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene

zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v

medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo

splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z

plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti

zastúpenému ( a ). Zákonom zamýšľané právne účinky

môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska

zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola

spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie

o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným a

Mgr. T. K. podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že

predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.

Pri zastavení exekúcie súd rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie

(§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie zásadne uhrádza

povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o trovy, ktoré exekútor vymáha (a určuje

ich výšku) voči povinnému v priebehu exekúcie (tzv. predbežné trovy exekúcie). Ak však

dôjde k zastaveniu exekúcie v prípade, že možnosť uspokojenia pohľadávky oprávneného

bola zmarená, v spojitosti s tým je potom zmarená aj možnosť uspokojiť sa na povinnom čo

do trov exekúcie. Cieľom ust. § 203 Exekučného poriadku je zabezpečiť právo exekútora,

ktorý vykonáva exekúciu ako honorovanú službu na podnet oprávneného, na náhradu

nevyhnutých trov (ktoré určuje súd pri zastavení exekúcie) aj v takýchto prípadoch. To

znamená, že oprávnený musí výnimočne splniť povinnosť inak vyžadovanú od povinného.

Aj v prejednávanej veci ide o situáciu, kedy by inak povinnosť trovy platiť vyplývala

oprávnenému, s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného o zastavení exekúcie

(§ 203 Exekučného poriadku), spočívajúce v tom, že oprávnený exekučnému súdu predložil

na vykonanie exekúcie nespôsobilý exekučný titul. Exekútorovi JUDr. J. Ď. ale trovy

exekúcie súd nepriznal, pretože exekútor žiadne trovy exekúcie neuplatnil s odôvodnením,

že jeho nároky (trovy) už boli povinným uspokojené v priebehu exekúcie.“

Z citovanej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným

v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania

založil na

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“. Jedným

z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje

notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho,

alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené, nemožno podľa názoru ústavného súdu ani

právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za

svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol

mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť

konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť napadnutými

uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými

uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky

rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011