Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 165/2011
PDF · 144.58 KB
No categories available
III. ÚS 165/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011
doručená sťažnosť E. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 9. augusta 2007 podal oprávnený – Pohotovosť,
s. r. o., Bratislava, návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému.
Sťažovateľ 7. marca 2010 podal návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom „dôvodil
neprípustnosť exekučného konania, ktoré sa vykonáva na podklade exekučného titulu
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 2816/07 zo dňa 9. 5. 2007, porušením
predovšetkým smernice č. 6313 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Porušenie
vyššie uvedených predpisov odôvodňujú v plnom rozsahu zastavenie exekučného
konania...“.
Následne podaním z 10. mája 2010 podal návrh na „odklad exekúcie do
právoplatného rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 7. 3. 2010“.
Okresný súd bol však vo veci nečinný, preto mu sťažovateľ adresoval dve urgencie
na rozhodnutie okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, a to 23. augusta
a následne aj 10. októbra 2010. Okresný súd na jeho urgencie dosiaľ neodpovedal, preto sa
domnieva, že jeho postup je „nielen v rozpore s ust. § 65 zákona č. 747/2004..., ale aj v
hrubom rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy...“.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 porušil
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby konal v exekučnom konaní bez zbytočných
prieťahov. Zároveň sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
a úhrady trov konania v sume 255,28 €
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III.
ÚS 218/07).
Z obsahu sťažnosti, ako aj zo sťažnostného návrhu (petitu) vyplýva, že sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er/391/2007 pri rozhodovaní o návrhoch na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o
„právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v
konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 z dôvodu, že jeho návrhu na zastavenie
exekúcie doručenom okresného súdu 9. marca 2010 dosiaľ okresný súd nerozhodol a takisto
nerozhodol ani o jeho návrhu na odklad exekúcie, ktorý podal 10. mája 2010.
Keďže okresný súd o jeho návrhu nekonal, sťažovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu adresoval dvakrát na „Okresný súd v Michalovciach..., ku sp. zn. 16 Er
391/2007“ podania z 23. augusta 2010 označené ako „Urgencia“ a z 11. októbra 2010
označené ako „2. Urgencia“.
V prvom podaní (č. l. 55) žiadal, aby okresný súd o jeho návrhu na zastavenie
exekúcie urýchlene rozhodol a v druhom podaní (č. l. 56 spisu) žiadal, aby ho okresný súd
informoval o vybavení jeho prvej urgencie (podľa právneho sťažovateľa išlo o sťažnosť na
zbytočné prieťahy), pričom v ňom uviedol, že podáva návrh na odklad exekúcie do
právoplatného skončenia rozhodnutia o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.
Dňa 21. októbra 2010 bola okresnému súdu z Exekútorskeho úradu so sídlom
v Bratislave (č. l. 57 spisu) doručená žiadosť sťažovateľa o odklad exekúcie (sťažovateľ ju
doručil exekútorovi až 14. októbra 2010).
Dňa 25. októbra 2010 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na
predloženie listín, ktoré súvisia s návrhom na vykonanie exekúcie. Súčasne požiadal „Stály
rozhodcovský súd v Bratislave“ o predloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný
exekučný titul. Sťažovateľ na výzvu súdu reagoval prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podaním doručeným okresnému súdu 18.novembra 2010. Toho istého dňa boli
stálym rozhodcovským súdom predložené požadované listiny. Súdny exekútor doručil
okresnému súdu 22. októbra 2010 vyčíslenie trov exekúcie a právny zástupca sťažovateľa 6.
decembra 2010 vyčíslenie trov právneho zastúpenia.
O návrhu na zastavenie exekúcie a súčasne návrhu na odklad exekúcie okresný súd
rozhodol uznesením zo 7. marca 2011.
Túto skutočnosť zistil i ústavný súd zo spisu okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedených úkonov okresného súdu a účastníkov konania je síce
pravdou, že okresný súd bol vo veci nečinný, keď viac ako sedem mesiacov od podania
návrhu na zastavenie konania (9. marca 2010) prvý úkon urobil až 25. októbra 2010, keď
vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a príslušný rozhodcovský súd na zaslanie listín
potrebných pre rozhodnutie, a tiež rozhodol o návrhu na odklad exekúcie podanom
21. októbra 2010 až 7. marca 2011 teda po viac ako štyroch mesiacoch (nesplnil tak
zákonom stanovenú lehotu podľa príslušného procesného kódexu Exekučného poriadku),
ale s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu je ústavný súd tohto názoru, že
nekonanie okresného súdu v tomto prípade nezakladá v súčasnosti žiadnu reálnu možnosť
na prípadné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa v exekučnom konaní po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ak navyše okresný súd po zabezpečení
všetkých potrebných podkladov na rozhodnutie a po doručení vyčíslenia trov exekúcie,
resp. trov právneho zastúpenia (november a december 2010) presne v čase doručenia
sťažnosti sťažovateľa na ústavný súd o jeho návrhoch na zastavenie exekúcie a návrhu na
odklad exekúcie rozhodol uznesením zo 7. marca 2011, ktoré bude expedované účastníkom
exekučného konania.
Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu
opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Podľa názoru ústavného súdu úkony okresného súdu v namietanom období smerovali
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), a jeho postup sa v tomto období
zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na
predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd na základe uvedeného preto sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007, odmietol ako
zjavne neopodstatnenú .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011