Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 158/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

Ď., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. júna 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ je starobný dôchodca, občanom Slovenskej republiky, ktorý sa od roku

2000 márne domáha svojho spravodlivého nároku - práva prechodu nájmu bytu na svoju

osobu, resp. potvrdenia regulárneho nadobudnutia vlastníctva k nižšie opísanému

3-izbovému bytu na svoje meno. Nejde o svojvoľné a zrejme bezúspešne uplatňovanie

a bránenie práva.

V dôsledku rozhodnutí súdov a vstúpení manželov Ž. ako vedľajších účastníkov, resp.

protestu prokurátora do tohto procesu sa situácia sťažovateľovi natoľko skomplikovala a

fakticky prehral boj o predmetný byt...

Do termínu 21. 03. 2000, t. j. do dňa tragickej smrti (automobilová nehoda) svojej

družky neb. JUDr. A. M. a jej syna neb. J. M. v Austrálii, sťažovateľ mal s menovanou

krásny a nezabudnuteľný vzťah, častokrát krajší ako v iných, tzv. formálnych manželstvách.

V dôsledku tejto nesmierne tragickej a šokujúcej udalosti Okresný súd Bratislava - 2

prostredníctvom súdneho komisára JUDr. S. B., notára, pôvodne v B., sa začalo konanie o

prejednaní dedičstva, označené ako D 814/2000, . Toto dedičské konanie

bolo ukončené až o 5 rokov neskôr definitívnym vydaním „Osvedčenia o dedičstve“ zo dňa

29. 06. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. 07. 2005. Sťažovateľ sa stal dedičom zo

zákona v 1/3. Zvyšné 2/3 dedili rodičia nebohej Ing. J. Ž. a M. Ž.

S dedičským konaním súviselo:

Dňa 28. 06. 2000 Hlavné mesto SR Bratislava požiadalo Okresný úrad Bratislava-II,

odbor katastrálny o obnovu konania č. j.: ROBaNP 8429-3/2000 Val.

Dňa 29. 06. 2000 Hlavné mesto SR Bratislava, vydalo STANOVISKO

č. j.: 160/840/2000.

Dňa 19. 07. 2000 Okresný úrad Bratislava-II, katastrálny odbor vydal

ROZHODNUTIE, č. j.: V-35168/98, ktorým povolil obnovu konania o návrhu na vklad

vlastníckeho práva zo „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A. M).

Dňa 22.08.2000 vydala MČ Bratislava - Ružinov „Prechod nájmu bytu“

č. j.: R Byt -15634/2000/DPO v prospech sťažovateľa.

Dňa 06. 09. 2000 Okresný úrad Bratislava-II, katastrálny odbor vydal

ROZHODNUTIE, č. j.: V-35168/98, ktorým konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva

zo „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A. M.) zamieta.

Starosta MČ Bratislava-Ružinov Ing. Pavol KUBOVIČ listom č. j. Star. 17691/2000

zo dňa 07. 09. 2000 oznamuje sťažovateľovi, že v súčasnosti rokuje s Katastrálnym

odborom o vydaní rozhodnutia o zastavení konania návrhu na vklad do Katastra

nehnuteľností na základe „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A.

M.). Po vydaní uvedeného rozhodnutia budú konštatovať prechod nájmu bytu na žiadateľa

Ing. J. S.

Dňa 14. 09. 2000 sťažovateľ uzavrel s prenajímateľom bytu „P. a. s.“ nájomnú

zmluvu na predmetný byt na dobu neurčitú.

Dňa 18. 09. 2000 sťažovateľ písomne požiadal vlastníka obecného bytu, t. j. Obecný

úrad Bratislava-Ružinov o kúpu predmetného bytu do jeho osobného vlastníctva.

Dňa 22. 03. 2002 uzavrel sťažovateľ „Zmluvu č. 02 0 0153 02 o prevode vlastníctva

bytu, zriadení záložného práva a vecného bremena“ (pozri vklad č. V -1818/02 zo dňa

04. 11. 2002) na vyššie uvedenú nehnuteľnosť.

Dňa 09. 04. 2002 Katastrálny úrad v B., Správa katastra pre hl. m. SR Bratislavu

prijal „Návrh na vklad vlastníckeho práva“ na základe čoho povolil vklad vlastníckeho

práva v prospech sťažovateľa Ing. J. S. k 3-izbovému bytu č. 26 na 7 NP bytového domu

na... ul. v B...

Dňa 08. 02. 2005 Správa katastra pre hl. m. SR Bratislavu vydala ROZHODNUTIE

č. V -1818/02, ktorým vyhovela protestu Okresnej prokuratúry Bratislava-II

č. Pd 2089/04- 7 zo dňa 24. 01. 2005 a vklad vlastníckeho práva k predmetnému bytu

v prospech sťažovateľa Ing. J. S. zrušila.

Dňa 08. 08. 2005 vydal Katastrálny úrad v B. ROZHODNUTIE

č. j.: Vo 47/05-Va, ktorým v dôsledku protestu prokurátora (pozri Pd 2089/04-7 zo dňa

24. 01. 2005), podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie č. j.: V-1818/02 zo dňa

04. 11. 2002 zamieta a rozhodnutie č. j.: V-1818/02 zo dňa 08. 02. 2005 potvrdzuje.

Dňa 03. 11. 2008 vydal Krajský súd v Bratislave UZNESENIE čís. k.:

34 o tom, že pripúšťa do konania Ing. J. Ž. a M. Ž., obaja bytom B. ako vedľajších

účastníkov.

Dňa 20. 07. 2009 sťažovateľ prevzal UZNESENIE z Najvyššieho súdu SR

čís. k.: vydané dňa 23. 06. 2009 s tým, že odvolací súd uznesenie Krajského

súdu v Bratislave č. k.: -34 potvrdzuje.

Dňa 17. 12. 2009 sťažovateľ vyhral spor na Krajskom súde v Bratislave

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B., Správe katastra pre hl. m.

SR Bratislavy (pozri ROZSUDOK KS v Bratislave čís. -65).

Dňa 13. 01. 2010 sťažovateľ vyhral spor na Krajskom súde v Bratislave

o preskúmame zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. (pozri ROZSUDOK KS v

Bratislave čís. -61).

Dňa 08. 03. 2010 vedľajší účastníci manželia Ž. podali ODVOLANIE voči rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: .

Dňa 22. 03. 2010 žalovaný Katastrálny úrad v B. podal ODVOLANIE voči rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: (pozn.: bolo podané po uplynutí 15-

dňovej lehoty na odvolanie, súd nemôže naň prihliadať).

Dňa 26. 03. 2010 vedľajší účastníci manželia Ž. podali ODVOLANIE voči rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: .

Dňa 17. 02. 2011 sťažovateľ prevzal ROZSUDOK z Najvyššieho súdu SR

čís. k.: vydaný dňa 31. 01. 2011 s tým, že odvolací súd rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k.: -65 mení tak, že žalobu zamieta.

Sťažovateľ Ing. J. S. sa od počiatku vehementne bránil, aby do začatého súdneho

sporu vstupovali ako vedľajší účastníci manželia Ing. J. Ž. a M. Ž. Napriek jeho protestu

a odvolaniu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, NS SR to vedľajším účastníkom

nakoniec umožnil. Jeho obavy sa potvrdili, pretože ich následné právne úkony, dve

odvolania úplne zvrátili oba rozsudky Krajského súdu v Bratislave dovtedy svedčiace v

prospech sťažovateľa.

Je iba paradoxom, že práve kvôli ich účastníctvu v dvoch súdnych sporoch nakoniec

sťažovateľa Ing. J. S. ich oba prehral. O jeho osude rozhodol Najvyšší súd SR...

Sťažovateľ tvrdí, že Katastrálny úrad v B. konal v rozpore so zákonom, pretože bol

povinný na základe predložených dokumentov previesť obecný 3-izbový byt č. 26 na 7 NP

bytového domu na ul... v B., ... do výlučného vlastníctva sťažovateľa Ing. J. S...

Domnieva sa, že Najvyšší súd SR rozhodol nezákonne, čím zjavne porušil

sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces, výrazne sťažil jeho reálnu pozíciu

vlastníka bytu, sťažovateľ sa ocitol vo vratkej a labilnej pozícii a rozhodnutia súdu určite

nemajú znaky spravodlivosti, objektívnosti a vyváženosti, a zvlášť - nepôsobia výchovne.

V dôsledku týchto rozhodnutí má prísť sťažovateľ o byt, v ktorom nepretržite býva od roku

1984 a nemá iný vlastný svoj byt...? Právo na súdnu ochranu sťažovateľa tak nebolo

naplnené - súd jednostranne chránil totiž pristúpivších vedľajších účastníkov manželov Ž.

(ktorí majú svoj rodinný dom), ktorým snahám v plnej miere vyhovel. Ich legitimita účasti v

tomto súdnom spore je pochybná. Spravodlivým prejednaním veci je aj súdne konanie, ktoré

pregnantne rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry

základných ľudských práv a slobôd.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol

týmto nálezom:

„Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní

čís. k.: zo dňa 23. 06. 2009 a v konaní čís. k.: zo dňa 31. 01.

2011 porušila právo sťažovateľa:

Ing. J. S., ul... B. upravené v čl. 46 ods. 1Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd pretože obe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sú v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a

právom na súdnu ochranu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-

EURO, ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia na jeho bežný účet: ...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia

(v zmysle , o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 555,90

EURO:...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2009 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. júna 2009

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2009, ktorým najvyšší súd potvrdil

uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -34

z 3. novembra 2008, ktorým tento súd pripustil vstup Ing. J. Ž. a M. Ž. (ďalej aj „vedľajší

účastníci“) do konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. sa sťažovateľ domáhal žalobou doručenou krajskému súdu 18. augusta

2005 preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. č.

Vo z 8. augusta 2005. V rámci tohto konania bola 3. júla 2008 doručená

krajskému súdu žiadosť Ing. J. Ž. a M. Ž. na vstup do konania ako vedľajších účastníkov

v tomto konaní. Krajský súd uznesením č. k. -34 z 3. novembra 2008 pripustil

vstup vedľajších účastníkov do konania vedeného pod sp. zn. . Proti tomuto

uzneseniu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal; o odvolaní rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 23. júna 2009 tak, že uznesenie krajského súdu č. k. 1 S

252/2005-34 z 3. novembra 2008 potvrdil. Označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 20. júla 2009.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. júna 2009 nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009, pričom

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 14. marca 2011, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ podal v tejto časti sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3

.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2009 pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2011

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ žil v spoločnej domácnosti

s JUDr. A. M. v nájomnom byte č. 26 v bytovom dome na..., B. (ďalej len „sporný byt“),

ktorého nájomcom bola JUDr. A. M., ktorá 26. novembra 1997 uzatvorila zmluvu o prevode

vlastníctva sporného bytu a zriadení záložného práva č. 020580297 (ďalej len „zmluva o

prevode vlastníctva k spornému bytu“) s Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava

(ďalej len „hlavné mesto“), ktoré následne doručilo Okresnému úradu Bratislava II,

katastrálnemu odboru (ďalej len „katastrálny odbor“) návrh na vklad vlastníckeho práva k

spornému bytu do katastra nehnuteľností 13. marca 1998. Na základe informácie o úmrtí

JUDr. A. M., ku ktorému došlo 21. marca 2000, požiadalo hlavné mesto podaním č.

ROBaNP 8429-2/2000 Val z 2. mája 2000 o zastavenie konania o vklade vlastníckeho práva

z dôvodu úmrtia účastníčky zmluvy. Súčasne hlavné mesto oznámilo, že ak nedošlo k

zápisu vlastníckeho práva, odstupuje od zmluvy o prevode vlastníctva k spornému bytu.

Vklad vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M. bol povolený rozhodnutím

katastrálneho odboru č. V-35168/98 z 22. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť v tej

istý deň v zmysle ustanovenia o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) platného a účinného v čase

rozhodovania. Dňa 12. mája 2000 bola katastrálnemu odboru doručená informácia hlavného

mesta o úmrtí JUDr. A. M., katastrálny odbor následne rozhodnutím

č. V-35168/98 z 19. júla 2000 povolil obnovu konania rozhodnutím č. V-35168/98 na

základe skutočnosti, že „v danom prípade vyšla najavo nová skutočnosť, o ktorej

rozhodujúci orgán v čase rozhodovania nevedel, a to v dôsledku toho, že oznámenie

predmetného skutku nebolo pripojené k spisovému materiálu. Táto skutočnosť mala

podstatný vplyv na rozhodnutie.“. Katastrálny odbor rozhodnutím č. V-35168/98 zo

6. septembra 2000 následne návrh na vklad do katastra nehnuteľností podľa § 31 ods. 2

katastrálneho zákona v spojení s o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol vzhľadom

na skutočnosť, že smrťou JUDr. A. M. (21. marca 2000, pozn.) táto stratila spôsobilosť byť

účastníkom konania, resp. ju stratila skôr, ako bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti.

Rozhodnutím krajského súdu č. k. -21 zo 16. apríla 2007, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2007, bolo zrušené rozhodnutie katastrálneho odboru

č. V-35168/98 zo 6. septembra 2000 o zamietnutí návrhu na vklad do katastra

nehnuteľností. Správa katastra pre hlavné mesto Bratislavu (ďalej len „správa katastra“) na

základe uvedeného rozhodnutím č. V-35168/98 z 26. februára 2008 z dôvodu novelizácie

katastrálneho zákona, konkrétne ustanovenie § 28, rozhodla o povolení vkladu vlastníckeho

práva k spornému bytu v prospech JUDr. A. M. s právnymi účinkami k 13. marcu 1998.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia správy katastra č. V-35168/98 z 26. februára 2008.

Krajský súd preskúmavané rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie rozsudkom

č. k. -65 zo 17. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z označeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v ňom dospel k záveru, že smrťou JUDr. A.

M. ako nájomníčky sporného bytu predtým, ako došlo k účinnému prevodu vlastníctva bytu,

zaniklo jej právo nájmu bytu a z tohto dôvodu jej nevzniklo vlastnícke právo k tomuto bytu

a ani jej prípadní dedičia nemohli automaticky vstúpiť do jej práv. V danom prípade sa

sťažovateľ podľa právneho záveru krajského súdu stal nositeľom práva nájmu z titulu

prechodu nájmu bytu a sám mohol vo svojom mene uzavrieť novú kúpnu zmluvu s

vlastníkom bytu. Krajský súd poukázal ako na ďalšiu závažnú skutočnosť aj na to, že hlavné

mesto ako predávajúci podaním č. ROBaNP 8429-2/2000 Val z 2. mája 2000 zároveň

požiadalo o zastavenie konania o vklade vlastníckeho práva z tejto zmluvy z dôvodu, že

JUDr. A. M. ako účastníčka zmluvy o prevode vlastníctva k spornému bytu zomrela, a

zároveň oznámilo, že ak ešte nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, odstupuje od zmluvy.

Krajský súd dospel k záveru, že správa katastra v preskúmavanom rozhodnutí

nesprávne postupovala, keď z dôvodu novelizácie katastrálneho zákona platného a účinného

v čase rozhodovania (26. februára 2008, pozn.), konkrétne jeho ustanovenia § 28, rozhodla,

že nebohá JUDr. A. M. mala povolený vklad s právnymi účinkami k 13. marcu 1998.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2011 na základe

odvolania vedľajších účastníkov rozsudok krajského súdu č. k. -65

zo 17. decembra 2009 zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 31. januára

2011 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tým, že „Najvyšší súd SR rozhodol nezákonne, čím zjavne porušil

sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces, výrazne sťažil jeho reálnu pozíciu

vlastníka bytu, sťažovateľ sa ocitol vo vratkej a labilnej pozícii a rozhodnutia súdu určite

nemajú znaky spravodlivosti, objektívnosti a vyváženosti, a zvlášť - nepôsobia výchovne“.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považoval za

potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

).

Najvyšší súd v kľúčovej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol:

«Predmetom konania v danom prípade je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalobcu (správne má byť žalovaného, pozn.), ktorým v súlade s ustanovením § 31 ods. 3

a § 28 ods. 5 katastrálneho zákona povolil vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností k bytu č. 26... s podielom na spoločných častiach domu, spoločných

zariadeniach domu a pozemkoch... v prospech JUDr. A. M., rod. Ž... a vklad záložného

práva podľa čl. IX ods. 4 zmluvy v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy správnymi

účinkami ku dňu 13. marcu 1998 a zároveň zrušil rozhodnutie o povolení vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností č. V-35168/98 zo dňa 22. mája 2000.

Žalobca (sťažovateľ, pozn.) namietal, že nebolo možné uvedeným spôsobom povoliť

vklad vlastníckeho práva k bytu v prospech JUDr. A. M., pretože v dôsledku smrti zaniklo

jej postavenie nájomcu bytu, a teda prestala spĺňať predpoklady na uzavretie zmluvy o

prevode vlastníckeho práva k bytu s predávajúcim Hlavným mestom SR Bratislavou.

Následne, podľa (prechod nájmu) sa on stal nájomcom

bytu a práve jemu vzniklo právo uzavrieť takúto zmluvu. Tiež poukázal na to, že správny

orgán nemal prihliadať na splnenie podmienok v čase podania návrhu na vklad

vlastníckeho práva k bytu (§ 28 ods. 5 katastrálneho zákona v znení účinnom k 26. februáru

2008), ale v čase, kedy o ňom prvý raz rozhodoval, t. j. 22. mája 2000, dva mesiace po tom,

ako JUDr. A. M. zomrela.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie,

ktorého zákonnosť je predmetom tohto konania, bolo vydané 26. februára 2008. Nemožno

preto ignorovať existenciu ustanovení § 79d a § 28 ods. 5 katastrálneho zákona, a to najmä

s ohľadom na požiadavku § 46 správneho poriadku, aby rozhodnutie správneho orgánu

bolo v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V zmysle tejto požiadavky je

správny orgán povinný rozhodovať podľa zákonov a ostatných právnych predpisov platných

a účinných ku dňu vydania rozhodnutia. V prípade, že počas konania dôjde k zmene

právneho predpisu je správny orgán povinný rešpektovať príslušné prechodné ustanovenia,

a ak ich príslušný zmena či doplnenie právneho predpisu neobsahuje, je preň záväzná

právna norma platná a účinná v čase rozhodovania bez ohľadu na právny stav, ktorý tu

existoval v čase začatia konania. V opačnom prípade by bez zákonného dôvodu konal

a rozhodoval podľa už neúčinných právnych noriem, a teda v rozpore so zákazom

retroaktivity. Preto katastrálny úrad musel pri vydávaní rozhodnutia V-35168/98

z 26. februára 2008 prihliadať na ustanovenie § 28 ods. 2 v spojení s § 79d katastrálneho

zákona. Preto nemožno považovať za správny záver krajského súdu, ako ani tvrdenie

žalobcu o nemožnosti aplikácie ustanovení § 28 a § 79d katastrálneho zákona v znení

na konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu v

prospech JUDr. A. M.

Odporca teda postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní na vec aplikoval

§ 79d katastrálneho zákona a následne § 28 ods. 5 katastrálneho zákona v znení účinnom

k dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia.

Čo sa týka práva JUDr. A. M. na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému

bytu, a teda aj trvania zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, ktorú uzavrela s Hlavným

mestom SR Bratislavou ako nájomníčka tohto bytu v súlade s o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „“), Najvyšší

súd Slovenskej republiky poukazuje na , z ktorého

jednoznačne vyplýva, ktoré zmluvy smrťou jedného z účastníkov zanikajú. Pokiaľ ide o

zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, JUDr. A. M. bola vo vzťahu ku kúpnej cene v postavení

dlžníka a vo vzťahu k predmetnému bytu v postavení veriteľa. Ani jedno z týchto práv nie je

v prípade uzavretej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu podľa § 5 zákona č.

viazané výlučne na jej osobu, preto jej úmrtím nezaniká. Na trvanie a

platnosť takejto zmluvy nemal vplyv ani prechod nájmu bytu na žalobcu podľa § 706

, a to z dôvodu, že ide o dva samostatné právne vzťahy. V čase

uzavretia zmluvy a v čase podania návrhu na vklad boli splnené všetky zákonom

vyžadované náležitosti na to, aby bol vklad vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M.

povolený. Pre právoplatnosť rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti sa nevyžaduje doručenie rozhodnutia účastníkom konania, táto nastáva zo

zákona dňom vyznačenia rozhodnutia (§31 ods. 5 katastrálneho zákona účinného do

31. decembra 2001).

Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom adresovaným druhej

zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda

účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je

podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť od zmluvy je

možné len vtedy, ak je to v zákone stanovené, alebo účastníkmi dohodnuté (§ 48 ods. 1

O. z.).

Úmrtie účastníka zmluvy nie je zákonným dôvodom pre odstúpenie. Navyše vylučuje

možnosť, aby sa takýto prejav vôle odstupujúceho účastníka reálne dostal do dispozičnej

sféry zomretého účastníka. Zmyslom požiadavky adresného dôjdenia odstúpenia do

dispozičnej sféry druhého účastníka zmluvy je zabezpečenie možnosti tohto účastníka brániť

sa proti nezákonnému (neplatnému) odstúpeniu od zmluvy. Nemožno preto, ako sa

domnieva žalobca, dávať do jednej roviny možnosť platne odstúpiť od zmluvy o prevode

vlastníckeho právaj bytu a možnosť právoplatne rozhodnúť o povolení vkladu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, a to ani k 22. máju 2000, kedy bolo vydané prvé rozhodnutie

o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetnému bytu v prospech JUDr. A. M.

Hlavné mesto SR Bratislava ako predávajúci odstúpilo od zmluvy o prevode

vlastníckeho práva k bytu uzavretej s JUDr. A. M. až po jej smrti, a to práve z dôvodu jej

úmrtia. Takéto odstúpenie nemožno vyhodnotiť ako platné, a preto nemožno z neho vyvodiť

riadne zrušenie tejto zmluvy v zmysle .

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

preskúmavané rozhodnutie žalobcu bolo vydané v súlade so zákonom a nebolo namieste

jeho zrušenie. Naopak, bol to krajský súd, ktorý na základe dostatočne zisteného skutkového

stavu vec nesprávne právne posúdil a následne i nesprávne vo veci rozhodol. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané

rozhodnutie žalovaného potvrdil ( a v spojení s

).»

Z už uvedeného vyplýva, že ústavný súd môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. ).

Pre posudzovanie veci sťažovateľa boli relevantné ustanovenia § 5, § 28 ods. 5

a § 79d katastrálneho zákona v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správy

katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva k spornému bytu (k 26. februáru 2008, pozn.).

Podľa § 5 katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase) vklad je

úkon správy katastra; vkladom vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.

Podľa § 28 ods. 5 katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase)

právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode

vlastníctva nebytového priestoru podľa osobitného predpisu vznikajú ku dňu doručenia

návrhu na vklad.

Podľa § 79d katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase) začaté

konanie o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode

vlastníctva nebytového priestoru podľa osobitného predpisu podané do nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa posudzujú a dokončia podľa tohto zákona.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd správne interpretoval a aplikoval zákonnú

úpravu vzťahujúcu sa na daný prípad platnú a účinnú v čase, keď správa katastra

rozhodovala o návrhu na vklad (26. februára 2008, pozn.), t. j. predovšetkým ustanovenia

§ 28 ods. 5 a § 79d katastrálneho zákona v už uvedenom znení.

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1

je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty

práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať

podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (m. m.

).

Na základe uvedeného preto, ak správa katastra 26. februára 2008 rozhodla

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M., postupovala tak

s prihliadnutím na právnu úpravu platnú a účinnú v čase rozhodovania, opačný prípad by

znamenal porušenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z .

Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateľa

spočívajúcej v rozdielnom posudzovaní právneho postavenia Ing. J. Ž. a M. Ž. najvyšším

súdom v jeho právnej veci, vychádzajúc na jednej strane z jeho právneho názoru

vyjadreného v namietanom uznesení a na druhej strane z právneho názoru vyjadreného

v namietanom rozsudku. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti poukazuje na to, že «ten

istý NS SR svojím rozhodnutím dovolí účasť vedľajším účastníkom v súdnom konaní a hneď

v nasledujúcom rozhodnutí NS SR striktne konštatuje, že účasť vedľajších účastníkov v

tomto konaní je neprípustná, vrátane samotného sťažovateľa. V dôsledku toho nastala

nezvyčajná situácia, na ktorú poukazujeme, pretože voči obom rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sa neoprávnene odvolali „vedľajší účastníci“ manželia Ž., a podarilo sa im

zásadne zvrátiť výsledok súdneho sporu.

Sťažovateľ je hlboko znepokojený s týmito dvomi rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

pretože boli vydané v dôsledku podaného odvolania neoprávnených osôb - „vedľajších

účastníkov“ manželov Ž.».

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol

o pripustení vedľajších účastníkov do konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.

, t. j. priznal manželom Ž. postavenie vedľajších účastníkov.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd zaujal stanovisko aj k právnemu

postaveniu manželov Ž. a sťažovateľa v tomto konaní, keď najmä uviedol:

„... V prejednávanej veci ide o osobitný druh správneho konania upravený

katastrálnym zákonom, ktorý obsahuje vlastnú definíciu účastníka vkladového konania. Tým

je výlučne účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo

zaniknúť právo k nehnuteľnosti (§ 30 ods. 1 katastrálneho zákona).

V predmetnej veci je preskúmavaným rozhodnutie odporcu z 26. februára 2008,

ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M. na základe zmluvy o

prevode vlastníctva bytu, ktorú uzavrela s predávajúcim Hlavným mestom SR Bratislavou.

Účastníkmi vkladového konania teda boli výlučne tieto dva subjekty, ktoré jediné sú v

medziach ustanovených zákonom oprávnené podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu,

ktorým sa vkladové konanie končí.

Žalobca a ani vedľajší účastníci na strane žalovaného neboli a ani sa nestali

účastníkmi vkladového konania, v ktorom bolo vydané preskúmavané rozhodnutie

o povolení vkladu. Postavenie účastníka konania im nemožno prisúdiť ani v prípade, ak im

odporca preskúmavané rozhodnutie doručil. Vychádzajúc z § 31 ods. 6 katastrálneho

zákona rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M.

nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vyznačenia bez možnosti podať proti nemu opravný

prostriedok. Samo doručenie preskúmavaného rozhodnutia tak plnilo funkciu oznámenia, vo

vzťahu k žalobcovi a vedľajším účastníkom nezaložilo žiadne práva alebo povinností

účastníkom vkladového konania.

Hoci nie je možné žalobcu a vedľajších účastníkov pokladať za účastníkov

vkladového konania v zmysle § 31 ods. 6 katastrálneho zákona, je namieste konštatovať, že

je predmetným rozhodnutím odporcu dotknutý, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

pristúpil k širšiemu výkladu pojmu v súlade s § 14 Správneho poriadku.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd v namietanom rozsudku nezaujal právny

názor, že manželia Ž. v predmetnom konaní nemajú postavenie vedľajších účastníkov

konania, ako sa sťažovateľ mylne domnieva (zrejme na základe už citovaného textu

odôvodnenia: „Účastníkmi vkladového konania teda boli výlučne tieto dva subjekty, ktoré

jediné sú v medziach ustanovených zákonom oprávnené podať opravný prostriedok voči

rozhodnutiu, ktorým sa vkladové konanie končí. Žalobca a ani vedľajší účastníci na strane

žalovaného neboli a ani sa nestali účastníkmi vkladového konania, v ktorom bolo vydané

preskúmavané rozhodnutie o povolení vkladu...“, pozn.). Z ďalšieho (už citovaného textu)

totiž vyplýva, že v danom prípade zjavne uplatnil extenzívny výklad § 14 Správneho

poriadku, podľa ktorého účastníkom správneho konania je nielen ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, ale aj ten, kto

tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Najvyšší súd teda v namietanom rozsudku uplatnením extenzívneho výkladu § 14

Správneho poriadku považoval manželov Ž. za vedľajších účastníkov preskúmavaného

správneho konania a nespochybnil ich postavenie, rovnako ako nespochybnil postavenie

sťažovateľa ako žalobcu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správy katastra

o povolení vkladu vlastníckeho práva k spornému bytu do katastra nehnuteľností v prospech

JUDr. A. M., čoho dôkazom je v konečnom dôsledku aj skutočnosť, že najvyšší súd sa

riadne vysporiadal s odvolaním vedľajších účastníkov, ako aj s vyjadrením samotného

sťažovateľa (žalobcu) a následne vo veci meritórne rozhodol. Vychádzajúc z uvedeného

ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v danom prípade vzhľadom na skutkové

okolnosti predmetnej veci postupoval správne, keď uplatnil extenzívny výklad § 14

Správneho poriadku. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že aj s otázkou postavenia

sťažovateľa a manželov Ž. sa najvyšší súd v namietanom rozsudku vyrovnal ústavne

akceptovateľným spôsobom, a preto nemožno považovať posudzovanú námietku

sťažovateľa za odôvodnenú.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právne názory

najvyššieho súdu vyjadrené v jeho odôvodnení za legitímne a z ústavného hľadiska za

akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by rozsudku najvyššieho súdu bolo možné vyčítať

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti uzavrel, že právne závery najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s požiadavkami,

ktoré vyplývajú z a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namietal.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru, že sťažovateľom

označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011