Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 162/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE

22/2010 z 20. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 4. októbra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude)

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve

po sebe idúce splátky, bola 24. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal

v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Dňa 24. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) 3. januára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -14 z 8. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj z právneho hľadiska.

Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že

exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, keďže táto

bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, podľa názoru sťažovateľky

porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného súdu, že

plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v zmluve o úvere nie je platným právnym

úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej

zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmene povinnej, a to pre rozpor

záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal

povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo

v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako

svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa ust. je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.

v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky

materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne

neplatného právneho úkonu.“

V nadväznosti na tvrdenie sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na

návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu

považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený

v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia

neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť

konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným

uznesením krajského súdu k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. dohovoru, prípadne

v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa

o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť boli odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011