Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 162/2011
PDF · 161.18 KB
No categories available
IV. ÚS 162/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 22/2010
z 20. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE
22/2010 z 20. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 4. októbra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude)
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve
po sebe idúce splátky, bola 24. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal
v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Dňa 24. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) 3. januára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením
č. k. 1 Er/1056/2005-14 z 8. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti
tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 41 CoE 22/2010 z 20. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj z právneho hľadiska.
Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý
proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj
práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že
exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, keďže táto
bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, podľa názoru sťažovateľky
porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného súdu, že
plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v zmluve o úvere nie je platným právnym
úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej
zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmene povinnej, a to pre rozpor
záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal
povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo
v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako
svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.
v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky
materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne
neplatného právneho úkonu.“
V nadväznosti na tvrdenie sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na
návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu
považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený
v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá
byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia
neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V okolnostiach prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť
konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným
uznesením krajského súdu k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí
aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne
v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť boli odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011