Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 177/2011
PDF · 154.29 KB
No categories available
III. ÚS 177/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. T., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C/8/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. T. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. L. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. septembra
2005 na Okresnom súde Veľký Krtíš žalobu o zaplatenie sumy 12 847 Sk s prísl., ktorý vec
postúpil okresnému súdu z dôvodu miestnej nepríslušnosti.
Okresný súd vydal 28. októbra 2005 platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor
žalovaný. Okresný súd odpor 20. marca 2006 odmietol ako nedôvodný, pretože odpor bol
podaný osobou, ktorá nie je účastníkom konania.
Žalovaný podal proti rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 30. marca 2007 tak, že uznesenie okresného súdu
zrušil.
Dňa 11. septembra 2007 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia
veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 22 Cb 138/04, a proti tomuto rozhodnutiu sa
sťažovateľ odvolal v októbri 2007. Dňa 29. novembra 2007 krajský súd rozhodnutie
okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 18. júna 2008 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia
konania sp. zn. 6 Sp/2/2008 o „zrušenie rozhodnutia rozhodcu“ vedeného na krajskom
súde.
Od tohto rozhodnutia uplynuli už takmer tri roky a okresný súd vo veci nekoná.
Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C/8/2006 konať bez zbytočných prieťahov.
Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € a úhrady
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C/8/2006.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje
ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má
sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu.
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať
účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo
zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak
osobitný zákon neustanovuje inak, a podľa odseku 2 sťažnosti na predsedu súdu vybavuje
predseda súdu vyššieho stupňa.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s
právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti
súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym
postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o
sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná
iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok
nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu
sťažovateľom podaná bola. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania
sťažnosti na okresnom súde tiež zistil, že sťažovateľ sa na predsedu okresného súdu
so sťažnosťou na prieťahy v konaní neobrátil.
Sťažovateľ zároveň, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti
neuvádza ani žiadne argumenty, ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto
prostriedku ochrany svojho základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde odpustiť.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu a nepreukázal ani to, že
uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu
sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre
jej neprípustnosť (obdobne napr. I. ÚS 369/2010 a III. ÚS 101/2011).
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.
Na rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa jeho konštantnej judikatúry
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel
spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo
v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde
k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom
poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj
v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie
zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis
mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).
Navyše, ústavný súd zistil, že okresný súd v súčasnosti pravidelne zisťuje stav
konkurzného konania, kvôli ktorému konanie prerušil, a proti rozhodnutiu okresného súdu
z 18. júna 2008 o prerušení súdneho konania sťažovateľ nepodal ani odvolanie, čo tiež ide
na jeho ťarchu.
Toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a)
zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni po splnení zákonom ustanovených
podmienok, aby podal v tej istej veci novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011