Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 154/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. -680 zo 16. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., B. B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -680 zo 16.

novembra 2010 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ v postavení navrhovateľa bol účastníkom konania vedeného na OS

Bratislava III pod sp. zn , v ktorom na základe určovacieho návrhu zo dňa

28. 11. 2003 podaného v zmysle a po vykonanej zmene návrhu sa

domáhal, aby súd v rozsudku vyriekol, že na strane navrhovateľa neexistuje peňažný

záväzok voči odporcovi v I. rade podľa písomného uznania záväzku vyhotoveného formou

notárskej zápisnice spísanej dňa 2. 7. 2003 pod zn. , Nz 55088/2003 na

Notárskom úrade označenom v návrhu a súčasne v návrhu uviedol, že túto považuje za

nespôsobilý exekučný titul.

Na súdnom pojednávaní dňa 27. 04. 2007 prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu

a zmenu petitu návrhu tak ako je vyššie uvedené. Uznesením z 22. 5. 2008 súd prvého

stupňa rozhodol opakovane o pripustení zmeny návrhu na začatie konania tak, že

predmetná notárska zápisnica je nespôsobilým exekučným titulom, z ktorého navrhovateľovi

nevznikol voči odporcovi v prvom rade žiadny peňažný záväzok. Zároveň súd po

predchádzajúcom pripustení vstupu do konania odporcu v II rade, uznesením z 8. 1. 2007,

ďalším uznesením z 22. 5. 2008 pripustil zmenu návrhu tak, že súd rozhodne aj o určení, že

navrhovateľovi nevznikol právny záväzok voči odporcovi v II rade na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej 23. 10. 2003 medzi odporcom v I. rade a odporcom

v II. rade.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 30. 11. 2009 zamietol návrh navrhovateľa v celom

rozsahu a súčasne ho zaviazal k náhrade trov konania voči odporcovi v I. rade a odporcovi

v II rade.

Z pôvodného návrhu navrhovateľa a z ďalších ním vykonaných zmien návrhu bolo

zrejmé, že sa jedná o určovací návrh podľa a tomu zodpovedala aj

skutočnosť, že navrhovateľ preukazoval v konaní svoj naliehavý právny záujem na určení

neexistencie záväzku voči odporcovi I a odporcovi II.

Súd prvého stupňa skúmal splnenie a existenciu naliehavého právneho záujmu na

požadovaných určeniach zo strany navrhovateľa a následne dospel k záveru, že v tomto

konaní nie je možné posudzovať, či notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom, že

to prináleží iba exekučnému súdu v rámci exekučného konania.

S návrhom navrhovateľa smerujúcim k tomu, aby súd rozhodol aj „o neexistencii

jeho peňažného záväzku voči odporcovi v rade I“ sa súd vôbec nezaoberal. Prečo bol

určovací návrh týkajúci sa peňažného záväzku podľa uznania záväzku, ktorý sa stal

exekučným titulom voči o odporcovi v rade I zamietnutý, vôbec neodôvodnil. Poukázal iba

na prebiehajúce konanie o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, ktoré však

nebolo a doposiaľ nie je právoplatne skončené, ignorujúc pritom inštitút „uznania

záväzku“, tiež právne dôsledky, ktoré zákon s uznaním záväzku spája. Nebral do úvahy

skutočnosť, že písomným uznaním záväzku osoba podpisujúca uznanie záväzku bez ohľadu

na právny základ vzniku záväzku, dáva inej osobe záväzný prísľub na splnenie dlhu,

nevylučujúc pritom „uznanie neexistujúceho záväzku“. Súd prvého stupňa nebral do úvahy,

že domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu je vyvratiteľná, čo znamená, že dlžník,

ktorý svoj dlh uznal, môže následne namietať, že dlh nevznikol pričom však existenciu

týchto skutočností musí preukázať dlžník t. z. Navrhovateľ, čo aj preukazoval navrhovateľ

v konaní po celú dobu. Súd nebral na zreteľ právne významnú skutočnosť spočívajúcu vo

vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a s tým súvisiacu existujúcu

hrozbu vykonania exekúcie spojenú s neoprávneným odňatím majetku navrhovateľa

a poškodením jeho vlastníckych práv, vrátane práva na ochranu majetku (čl. 20 ods. 1

).

Pri rozhodovaní o určovacom návrhu voči odporcovi II súd zdôvodnil zamietavý

rozsudok tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení a, že

v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal určenie „neexistencie určitej právnej skutočnosti“,

právnych účinkov zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi odporcom I

a odporcom II. Tiež, že takýmto určením sa právne postavenie navrhovateľa ako dlžníka

nezmení.

S vyvratiteľnosťou domnienky existencie dlhu aj voči odporcovi II a s uplatnenými

námietkami navrhovateľa sa súd vôbec nevyporiadal odôvodňujúc, že nebo splnený

základný predpoklad určovacej žaloby...

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie podaním z 10. 1. 2010,

v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, dospel k nesprávnym

skutkovými zisteniam, nevysporiadal sa správnymi argumentmi navrhovateľa uvedenými

v konaní, ktorými odôvodňoval naliehavý právny záujem, tieto vôbec nevyvrátil, ponechal

bez povšimnutia, nevysporiadal sa ani s námietkou osobitných právnych účinkov

spôsobených písomným uznaním dlhu, existujúceho exekučného titulu, pričom tieto trvajú

i naďalej bez ohľadu na zmluvný vzťah medzi účastníkmi a zmluvu, ktorá bola napadnutá

žalobou, rovnako ani s tým, že naďalej sú ohrozené práva navrhovateľa a jeho právne

postavenie v budúcnosti, čo možno odstrániť iba určením neexistencie záväzku

navrhovateľa voči odporcovi I a voči odporcovi II., keďže nemožno vylúčiť ani ďalšie

postúpenie neexistujúcej pohľadávky od odporcu II na tretiu osobu. Navrhovateľ tiež

poukázal na to, že nemá možnosť v žiadnom inom konaní preukazovať neexistenciu dlhu,

ktorý bol písomne uznaný 2. 3. 2003 a že súd musí zohľadňovať vyvrátenú domnienku

o existencii záväzku inak je jeho postup v rozpore s ust. .

V odvolaní opakovane navrhovateľ zdôraznil, že sa domáha určenie neexistencie

peňažných záväzkov voči odporcovi I a odporcovi II a nič nebráni súdu , aby rozhodol

o určení neexistencie označených záväzkov voči odporcom, keďže návrh bol dostatočne

určitý a zrozumiteľný a bolo v ňom vymedzené spôsobom nevzbudzujúcom žiadnu

pochybnosť o neexistencii ktorých, záväzkov má byť rozhodnuté. Navrhovateľ tiež uviedol

ak je petit určitý a zrozumiteľný, čo aj len v časti a návrh obsahuje všetky potrebné skutkové

údaje o neexistencii záväzkov , nie je možné bez ďalšieho nerozhodnúť o určení neexistencie

záväzkov a súčasne v podanom odvolaní upravil petit podaného návrhu tak že, zúžil petit

pôvodného návrhu na rozhodnutie iba o neexistencii záväzkov, čoho sa však domáhal aj

pred prvostupňovým súdom. Navrhovateľ postupoval v konaní podľa ,

.

Krajský súd rozsudkom zo 16. 11. 2010 zn. -680 potvrdil rozsudok

Okresného súdu Bratislava II v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd vec posúdil správne po

právnej stránke a patrične odôvodnil.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že súdy nie sú bezvýhradne

viazané žalobným petitom a nie je ich povinnosťou prevziať jeho znenie do výroku

rozhodnutia , poukazujúc na to, že rozhodujúce je , aby bola zachovaná obsahová zhodnosť

medzi žalovaným nárokom a súd môže formulovať výrok rozhodnutia aj inými slovami. Tým

vlastne krajský súd potvrdil správnosť a dôvodnosť právnych argumentov uvedených

navrhovateľom v odvolaní. V rozpore z predošlým však odvolací súd súčasne konštatuje, že

navrhovateľ v odvolacom konaní sa domáha rozhodnutia o výroku t. j. o otázke, ktorá

nebola predmetom konania, popierajúc pritom obsah samotného návrhu aj po pripustenej

zmene, z ktorého bolo zrejmé, že cieľom návrhu podaného podľa bolo

práve určenie neexistencie peňažného záväzku voči odporcovi v I. rade v previazanosti na

vykonané uznanie záväzku a namietanú existenciu dlhu navrhovateľa v čase uznania.

Krajský súd vôbec však neodôvodnil, prečo nerozhodol o určení neexistencie

záväzku, ktorého výroku sa navrhovateľ domáhal.

Súčasne neodôvodnil, prečo nerozhodol o neexistencii záväzku navrhovateľa v II

rade. Iba strohé konštatovanie, že takéto určenie nerieši spornosť vzťahov medzi

účastníkmi, preto na takomto určení ani nie je naliehavý právny záujem, bez akéhokoľvek

odkazu na zákonné ustanovenie, nie je riadnym odôvodnením jeho právneho záveru.

Rovnako konštatovania odvolacieho súdu o dôvodných námietkach odporcov

v súvislosti s námietkou premlčania týkajúcej sa zmeneného žalobného petitu až dňa 22. 5.

2008 v previazanosti na uznanie dlhu , ku ktorému došlo 2. 7. 2003 sú bez akéhokoľvek

odkazu na príslušnú právnu normu alebo zákonné ustanovenie. Svojvoľné a nepravdivé je

konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že určenia neexistencie peňažného záväzku sa

navrhovateľ domáhal v inom súdnom konaní, pretože predložené rozhodnutie NS SR 5 Cdo

99/2009 bolo vydané v inej právnej veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia

neplatnosti zmlúv o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a určenia vlastníctva.

Toto rozhodnutie nerieši existenciu, či neexistenciu záväzku uznania formou notárskej

zápisnice, ktorá je priamo exekučným titulom a predstavuje stálu hrozbu uskutočnenia

neoprávnených zásahov do majetkovej sféry navrhovateľa ako potencionálneho

povinného...

Sťažovateľ je toho názoru, že vydaným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, ale

najmä Krajského súdu v Bratislave bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

čl. 141 ods. 1, v spojení s čl. 144 ods. 1 a právo na spravodlivý proces čl. 6 ods. 1

Dohovoru, pretože výsledok odvolacieho súdu je rozhodujúci pre práva a povinnosti

súkromného charakteru…

Konaním najmä odvolacieho súdu bolo zjavne popreté právo sťažovateľa na súdnu

ochranu, keď sťažovateľovi nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana jeho práva.

V súdnom konaní bolo rozhodujúce, aby súd rozhodol o neexistencii záväzku navrhovateľa

voči odporcovi I a súčasne o neexistencii záväzku voči odporcovi II. Odvolací súd mal

preskúmať zákonnosť rozhodnutia prvého stupňa zo všetkých dôvodov vo vzťahu k základnej

otázke a rešpektovať pritom základný účel súdneho konania a zásady súdneho konania…

Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a hodnotenie náležitostí či skutočností, ktoré nemajú zásadný význam pre

poskytnutie ochrany práva a idú nad rámec zákona, nie sú v súlade s ústavnými princípmi

spravodlivého procesu…

V predmetnej veci najmä rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil

zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa, keď nerozhodol o podstatnej a rozhodujúcej otázke

v konaní, neposkytol navrhovateľovi, sťažovateľovi ochranu jeho právam, ktorej sa tento

domáhal na všeobecnom súde, naviac tiež bez toho, aby v svojom rozhodnutí boli

v dostatočnej miere uvedené dôvody, na ktorých bol rozsudok založený, keďže tento nedal

odpoveď na tie otázky , ktoré mali pre vec podstatný význam a týkali sa určenia

neexistencie záväzkov.

Odvolací súd nevenoval vôbec dostatočnú pozornosť obsahu samotného návrhu ani

upravenému petitu návrhu, inak by dospel k zisteniu, že cieľom podaného návrhu bolo

rozhodnúť „práve o neexistencii záväzkov navrhovateľa, sťažovateľa voči odporcom. Ani

odlišnosť pojmov a slovných výrazov uvedených v petite návrhu, či slovne presunutá

štylizácia petitu nemohla totiž viesť všeobecný súd k prijatiu záveru, že predmetom konania

je niečo iné ako „určenie neexistencie samotného peňažného záväzku“. Dôsledkom

nesprávnej úvahy najmä odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa bol potom vydaný

rozsudok, ktorým nebola poskytnutá spravodlivá ochrana právam navrhovateľa. Reálne

uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho aby sa mu

ukladali povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon ( ).

yslovený nesprávny právny záver prvostupňového súdu a právny názor odvolacieho

súdu, spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii prísl. ust. a v konečnom dôsledku

vydanými rozhodnutiami došlo k zjavnému popretiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Nemožno prehliadnuť ani to, že právny poriadok (ustanovenia )

pripúšťa vyvratiteľnú domnienku existencie dlhu založeného uznaním a až následne je

zistené, že dlžník ktorý záväzok uznal, skutočným dlžníkom nie je. Keďže právny poriadok

pripúšťa uznanie záväzku formou notárskej zápisnice, ktorá je samostatným exekučným

titulom, iba na základe takto vykonaného uznania môže dôjsť k priamemu zásahu do

majetkovej sféry osoby, ktorá nie je dlžníkom a žiadny záväzok nemá, no napriek tomu nič

nebráni vykonaniu exekúcie na majetok v jej vlastníctve, pretože prioritne je chránený

záujem osoby označenej za veriteľa v písomnom uznaní záväzku obsiahnutom v notárskej

zápisnici podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po

jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zn: -680 zo dňa 16. 11.

2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zn: -618

zo dňa 30. 11. 2009, bolo porušené základné ústavné právo sťažovateľa garantované čl. 46

ods. 1, čl. 1 ods. 1 , čl. 2 ods. 2 , čl. 127 ods. 1 čl. 141 ods. 1, v spojení s čl. 144 ods. 1

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zn: -680 zo dňa 16. 11. 2010

sa zrušuje.

3. U. s. r. o. priznáva trovy konania spočívajúce v právnom zastúpení 8.890,20 €,

ktoré je odporca povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. K… do 30 dní od tohto

rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

návrhom na začatie konania po jeho zmenách domáhala takéhoto určenia:

„Súd určuje, že notárska zápisnica spísaná na notárskom úrade Mgr. Z. B., pod sp.

zn. N 656/2003, Nz 55088/2003 zo dňa 2. 7. 2003 je nespôsobilým exekučným titulom, z

ktorého navrhovateľovi nevznikol žiadny peňažný záväzok voči odporcovi v 1. rade,

Súd určuje, že navrhovateľovi nevznikol žiadny právny záväzok voči odporcovi

v 2. rade na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 23. 10. 2003 medzi

odporcom v 1. a 2. rade.“

Okresný súd rozsudkom č. k. -618 z 30. novembra 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky v celom rozsahu a zaviazal ju

na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu a porušenie svojho základného práva vidí v nesprávnych

právnych záveroch krajského súdu (ako i okresného súdu, ktorého rozsudok, a tým aj

právne závery boli napadnutým rozsudkom potvrdené).

Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesprávne ustálenie predmetu jej

určovacieho návrhu okresným súdom i krajským súdom. Podľa sťažovateľky okresný súd aj

krajský súd nesprávne a len z dôvodu neprípustnej formálnej viazanosti petitom jej návrhu

bez náležitého zdôvodnenia nerozhodli o jej návrhu na „určenie neexistencie peňažného

záväzku“, ktoré sťažovateľka podľa svojho názoru navrhovala v petite návrhu. K tejto

argumentácii sťažovateľky uviedla: «Odvolací súd nevenoval vôbec dostatočnú pozornosť

obsahu samotného návrhu ani upravenému petitu návrhu, inak by dospel k zisteniu, že

cieľom podaného návrhu bolo rozhodnúť „práve o neexistencii záväzkov navrhovateľa,

sťažovateľa voči odporcom. Ani odlišnosť pojmov a slovných výrazov uvedených v petite

návrhu, či slovne presunutá štylizácia petitu nemohla totiž viesť všeobecný súd k prijatiu

záveru, že predmetom konania je niečo iné ako „určenie neexistencie samotného peňažného

záväzku“.»

Sťažovateľka namietala aj nesprávnosť a nedostatočnú odôvodnenosť záverov

krajského súdu „o dôvodných námietkach odporcov v súvislosti s námietkou premlčania

týkajúcej sa zmeneného žalobného petitu“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že

právne závery krajského súdu (ako ani okresného súdu) sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú

súladné so zákonom ako i konštantnou judikatúrou. Pričom ani sťažovateľka vo svojej

sťažnosti neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá relevantne spochybniť

správnosť týchto záverov. Krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku zdôvodnil

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, keď uviedol: „Odvolací súd predovšetkým

skúmal správnosť postupu súdu prvého stupňa z hľadiska jeho viazanosti návrhom na

začatie konania v zmysle . Až na stanovené výnimky v občianskom súdom

konaní súd nemôže navrhovateľovi priznať viac ako požadoval v žalobnom petite a

odporcovi nemôže uložiť inú povinnosť, ako povinnosť navrhovanú navrhovateľom (nález

US ČR 2780/2008). Je pravdou, že súdy nie sú bezvýhradne viazané žalobným petitom a nie

je ich povinnosťou bezvýhradne, prevziať jeho znenie do výroku rozhodnutia. Rozhodujúce

je, aby bola zachovaná obsahová zhodnosť medzi žalovaným nárokom a súd môže

formulovať výrok rozhodnutia aj inými slovami. Navrhovateľ sa však v odvolacom konaní

domáha rozhodnutia o výroku, ktorý nebol predmetom konania. Je podstatný rozdiel medzi

uplatneným určovacím petitom o nespôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom,

a určovacím petitom o neexistencii samotného peňažného záväzku. Ide o dva rozdielne

nároky, ktoré nie je možné preklenúť rozdielnymi výrazovými prostriedkami. Od výroku

o nespôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom, navrhovateľ odvodzoval aj

ďalší žalobný petit, že mu nevznikol peňažný záväzok voči odporcovi v 2.. rade zo zmluvy

o postúpení pohľadávok. Zmluvou o postúpení pohľadávok nový veriteľ len vstupuje do práv

a povinností predchádzajúceho veriteľa, a samotné určenie, že dlžník nemá záväzok voči

novému veriteľovi nerieši spornosť vzťahov medzi účastníkmi právneho vzťahu. Preto na

takomto určení nie je naliehavý právny záujem… Z vyjadrení navrhovateľa

v prvostupňovom aj odvolacom konaní je navyše zjavné, že určenia neexistencie peňažného

záväzku sa domáhal v inom súdnom konaní, ktorého výsledkom je aj predložené rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR , v ktorom je vyslovený záväzný právny názor

o neplatnosti zmluvy o prevode a zmluvy o odplate obchodného podielu medzi

navrhovateľom a odporcom v I. rade, ktoré sú právnym titulom aj peňažného záväzku

uznaného navrhovateľom v spornej notárskej zápisnici.“

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Svojvoľné a nepravdivé je

konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že určenia neexistencie peňažného záväzku sa

navrhovateľ domáhal inom súdnom konaní, pretože predložené rozhodnutie NS SR

bolo vydané v inej právnej veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia

neplatnosti zmlúv o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a určenia vlastníctva.

Toto rozhodnutie nerieši existenciu, či neexistenciu záväzku uznania formou notárskej

zápisnice...“, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na ďalšiu časť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, ktorú sťažovateľka nenamietala a v ktorej sa uvádza: „Podaním

zo dňa 5. 10. 2010 navrhovateľ predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

zo dňa 19. 5. 2010, v ktorom sa konštatuje, že zmluva o prevode obchodného

podielu z 2. 6. 2003 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v I. rade je absolútne

neplatný právny úkon podľa pre jej neurčitosť

a to v dôsledku absencie uvedenia ceny obchodného podielu alebo spôsobu určenia jej

výšky. Navrhovateľ uviedol, že tento rozsudok potvrdil, že navrhovateľovi nikdy nevznikol

voči odporcovi v I. rade žiadny peňažný záväzok. To znamená, že v čase vykonaného

uznania záväzku formou notárskej zápisnice zo dňa 2. 7. 2007 na strane navrhovateľa

neexistoval žiadny riadny a platný záväzok voči odporcovi v 1. rade označenom za veriteľa

v notárskej zápisnici…“

Ústavný súd preto pri preskúmaní rozsudku krajského súdu nezistil príčinnú

súvislosť medzi sťažovateľkou v petite sťažnosti označeným základným právom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011