Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 153/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. .P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. .P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011

doručená sťažnosť R. .P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. G.,

ktorou namieta porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 13. novembra 2007 podal sťažovateľ

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti obchodnej spoločnosti P., a. s., B.,

organizačná zložka P., a. s., divízia V. – odštepný závod, K. (ďalej len „žalovaná“) žalobu,

ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 6 638,78 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za

porušenie svojich osobnostných práv v zmysle

v dôsledku uverejnenia ilustračnej fotografie jeho nahej postavy na titulnej strane denníka

Korzár 12. decembra 2006 v spojení s nadpisom článku „Exhibicionista sa v sobotu ukájal

v električke, v nedeľu na internáte.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. marca 2009 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože podľa jeho

názoru prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní sťažovateľ poukázal okrem iného na to, že uverejnenie jeho «nahej

rozpoznateľnej fotografie bolo ilustrované pri dehonestujúcom článku s veľkým nadpisom

(„Exhibicionista sa v sobotu ukájal v električke, v nedeľu na internáte“), ktorý sa týkal

sexuálnej deviácie iného občana. Aj keď sa textový obsah článku nijako netýkal

sťažovateľa, budil na prvý pohľad dojem, že sa priamo dotýka osoby sťažovateľa.». Súčasne

vyjadril svoj nesúhlas s konštatovaním okresného súdu, že v konaní nepreukázal, že „zásah

zo strany žalovanej, vzhľadom na jeho intenzitu, trvanie, ohlas v rodine alebo na pracovisku

bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu v značnej miere a preto v konaní neboli splnené

zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to predpokladá

ustanovenie “. Sťažovateľ tiež v odvolaní vysvetlil dôvody, pre ktoré sa

v žalobe nedomáhal satisfakcie vo forme ospravedlnenia, ktorá podľa úvahy okresného súdu

v tomto prípade prichádzala do úvahy.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu za neúplné a nesprávne, pretože

krajský súd len v celom rozsahu prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a vôbec

sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní.

Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd „nesprávne posúdili podmienky vzniku

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto podal sťažovateľ v zákonom stanovenej

lehote dovolanie, s návrhom zrušiť rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Prípustnosť dovolania odvodzoval ustanovením , pretože mal

za to, že postupom súdu mu jednak bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež mal za

to, že postupom súdu došlo zároveň k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý

proces v zmysle SR ako aj k porušeniu základného práva na ochranu súkromia

v zmysle čl. 16 ods. 1 a ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu

mena v zmysle , 2 SR, ktorému v tomto konaní vôbec nebola poskytnutá

ochrana.“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), čím podľa jeho názoru porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu, pretože odmietol tento opravný prostriedok bez toho, aby

ho meritórne preskúmal. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že na jednej strane

krajskému súdu „nie je možné nič vytknúť, no na druhej strane sa však nezaoberal vecnou

správnosťou rozhodnutia a nezaoberal sa správnosťou právneho hodnotenia odvolacieho

súdu, pretože dospel k záveru, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je procesne

prípustné“. Podľa sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení „v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami (aj skutkové zistenia

z vykonaných dôkazov nevyplývali)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti

rozhodol takto:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: odmietnutím

dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: z 29. októbra

2009 porušil právo sťažovateľa R. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 30. novembra 2010 sa

v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi R. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol

jeho dovolanie ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej len „OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: «V danom prípade

dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,

preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1

až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal

tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v

Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho

súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.

s. p, ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale

len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia významná, ide len v tom

prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného

zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup

súdu prejavil v priebehu konania, t. j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho

rozhodnutia predchádzala. Postupom súdu „v priebehu konania“ preto nie je vlastný

rozhodovací akt, ktorý má za úlohu priebeh konania zhodnotiť.

Žalobca v dovolaní namietal, že konanie pred odvolacím súdom trpí závažnou

procesnou vadou uvedenou v ustanovení z dôvodu, že odvolací súd

mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že neodôvodnil (riadne) svoje potvrdzujúce

meritórne rozhodnutie.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, toho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod

č. ), vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu

(mutatis mutandis ).

Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v

je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36

a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na

spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Stav, kedy rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v , vo svojich

dôsledkoch vedie k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Otázku nemajetkovej ujmy

v peniazoch pri práve na ochranu osobnosti upravuje

v ustanoveniach a . Podľa ustanovenia

pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úvaha súdu o tom, či

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí

vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným požiadavkám.

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby na ochranu

osobnosti v zmysle V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení

vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný

vplyv na rozhodnutie o veci, pokiaľ nevyužil možnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym

poriadkom v ustanovení § 219 ods. 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol

rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa žalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom

konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí

dôvod nesplnenia podmienok predpokladaných ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Uviedol, že neprimeraný zásah v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu do

jeho osobnostného práva vzhľadom ku svojej intenzite a trvaniu, nemal za následok zníženie

dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti žalobcu y značnej miere. Prijaté právne závery

(dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tiež stručne vysvetlil. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie

uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl.

46 ods. 1 v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať nesprávnym

právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí, právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom

konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž

nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na

nápravu len výslovne uvedených procesných ( a ) a

hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len

odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek

rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to

ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie

je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti

v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu

dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia , in fine (arg.

„dokazovanie však nevykonáva“).

Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov

môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani

skutočnosť, že by súdy z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá

prípustnosť dovolania žalobcu podľa tohto ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené možno preto dospieť k záveru, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a dovolací súd nezistil ani

existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/

až g/ Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení

prípustné nie je...

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia. Dovolateľ nenamietal, že by v danom konaní došlo k niektorej z týchto

vád a existencia vady tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku o práve na náhradu trov konania, preto

nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia...

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie veci ( ) je síce prípustným dovolacím

dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôže založiť. Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené

procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

I keby tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska

nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia (výroku), nezakladajú ale prípustnosť dovolania podľa

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny

právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo, do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené

procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému prieskumu.

Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania

podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t. j. preskúmania

vecnej správnosti napadnutého rozsudku (výroku o trovách konania), ktorú nesprávnosť

dovolaním žalobca namietal.

Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

vo veci samej nie je podľa prípustné a vo veci trov konania dovolanie

z ustanovení nevyplýva, a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie

na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 218 ods. I

písm. c/ , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje tento

opravný prostriedok prípustný, odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho

konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti tak, ako to namietal žalobca v podanom dovolaní.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne

neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa

nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich

postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj ,

).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011