Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 153/2011
PDF · 232.6 KB
No categories available
I. ÚS 153/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. .P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6 Cdo 164/2010 z 30. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. .P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011
doručená sťažnosť R. .P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. G.,
ktorou namieta porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 164/2010 z 30. novembra
2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 13. novembra 2007 podal sťažovateľ
Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti obchodnej spoločnosti P., a. s., B.,
organizačná zložka P., a. s., divízia V. – odštepný závod, K. (ďalej len „žalovaná“) žalobu,
ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 6 638,78 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za
porušenie svojich osobnostných práv v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v dôsledku uverejnenia ilustračnej fotografie jeho nahej postavy na titulnej strane denníka
Korzár 12. decembra 2006 v spojení s nadpisom článku „Exhibicionista sa v sobotu ukájal
v električke, v nedeľu na internáte.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 235/2007 z 5. marca 2009 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože podľa jeho
názoru prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odvolaní sťažovateľ poukázal okrem iného na to, že uverejnenie jeho «nahej
rozpoznateľnej fotografie bolo ilustrované pri dehonestujúcom článku s veľkým nadpisom
(„Exhibicionista sa v sobotu ukájal v električke, v nedeľu na internáte“), ktorý sa týkal
sexuálnej deviácie iného občana. Aj keď sa textový obsah článku nijako netýkal
sťažovateľa, budil na prvý pohľad dojem, že sa priamo dotýka osoby sťažovateľa.». Súčasne
vyjadril svoj nesúhlas s konštatovaním okresného súdu, že v konaní nepreukázal, že „zásah
zo strany žalovanej, vzhľadom na jeho intenzitu, trvanie, ohlas v rodine alebo na pracovisku
bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu v značnej miere a preto v konaní neboli splnené
zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 13 ods. 2 OZ“. Sťažovateľ tiež v odvolaní vysvetlil dôvody, pre ktoré sa
v žalobe nedomáhal satisfakcie vo forme ospravedlnenia, ktorá podľa úvahy okresného súdu
v tomto prípade prichádzala do úvahy.
O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 Co 189/2009 z 29. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu za neúplné a nesprávne, pretože
krajský súd len v celom rozsahu prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a vôbec
sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní.
Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd „nesprávne posúdili podmienky vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto podal sťažovateľ v zákonom stanovenej
lehote dovolanie, s návrhom zrušiť rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
Prípustnosť dovolania odvodzoval ustanovením § 237 písm. f) O. s. p., pretože mal
za to, že postupom súdu mu jednak bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež mal za
to, že postupom súdu došlo zároveň k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 45 ústavy SR ako aj k porušeniu základného práva na ochranu súkromia
v zmysle čl. 16 ods. 1 a ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu
mena v zmysle čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, ktorému v tomto konaní vôbec nebola poskytnutá
ochrana.“.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. 6 Cdo 164/2010
z 30. novembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), čím podľa jeho názoru porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu, pretože odmietol tento opravný prostriedok bez toho, aby
ho meritórne preskúmal. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že na jednej strane
krajskému súdu „nie je možné nič vytknúť, no na druhej strane sa však nezaoberal vecnou
správnosťou rozhodnutia a nezaoberal sa správnosťou právneho hodnotenia odvolacieho
súdu, pretože dospel k záveru, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je procesne
prípustné“. Podľa sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom
uznesení „v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami (aj skutkové zistenia
z vykonaných dôkazov nevyplývali)“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti
rozhodol takto:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Cdo/164/2010 odmietnutím
dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 2Co 189/2009 z 29. októbra
2009 porušil právo sťažovateľa R. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Cdo/164/2010 z 30. novembra 2010 sa
v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi R. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol
jeho dovolanie ako neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: «V danom prípade
dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1
až 3 O. s. p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal
tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.
s. p, ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale
len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide len v tom
prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného
zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup
súdu prejavil v priebehu konania, t. j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho
rozhodnutia predchádzala. Postupom súdu „v priebehu konania“ preto nie je vlastný
rozhodovací akt, ktorý má za úlohu priebeh konania zhodnotiť.
Žalobca v dovolaní namietal, že konanie pred odvolacím súdom trpí závažnou
procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd
mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že neodôvodnil (riadne) svoje potvrdzujúce
meritórne rozhodnutie.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, toho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod
č. 209/1992 Zb.), vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,
§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však
nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu
(mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O. s. p.
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na
spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Stav, kedy rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., vo svojich
dôsledkoch vedie k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Otázku nemajetkovej ujmy
v peniazoch pri práve na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník
v ustanoveniach § 13 ods. 2 a 3. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úvaha súdu o tom, či
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí
vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným požiadavkám.
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby na ochranu
osobnosti v zmysle § 219 O. s. p. V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení
vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný
vplyv na rozhodnutie o veci, pokiaľ nevyužil možnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym
poriadkom v ustanovení § 219 ods. 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol
rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa žalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom
konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí
dôvod nesplnenia podmienok predpokladaných ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že neprimeraný zásah v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu do
jeho osobnostného práva vzhľadom ku svojej intenzite a trvaniu, nemal za následok zníženie
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti žalobcu y značnej miere. Prijaté právne závery
(dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tiež stručne vysvetlil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie
uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať nesprávnym
právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí, právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom
konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na
nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a
hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len
odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací
súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek
rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to
ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie
je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti
v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu
dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg.
„dokazovanie však nevykonáva“).
Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov
môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani
skutočnosť, že by súdy z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá
prípustnosť dovolania žalobcu podľa tohto ustanovenia.
Vzhľadom na uvedené možno preto dospieť k záveru, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil ani
existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/
až g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení
prípustné nie je...
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa
§ 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia. Dovolateľ nenamietal, že by v danom konaní došlo k niektorej z týchto
vád a existencia vady tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku o práve na náhradu trov konania, preto
nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia...
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným dovolacím
dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôže založiť. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené
procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť
vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
I keby tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska
nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia (výroku), nezakladajú ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny
právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo, do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené
procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť
vecnému prieskumu.
Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania
podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t. j. preskúmania
vecnej správnosti napadnutého rozsudku (výroku o trovách konania), ktorú nesprávnosť
dovolaním žalobca namietal.
Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
vo veci samej nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vo veci trov konania dovolanie
z ustanovení § 239 O. s. p. nevyplýva, a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie
na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 218 ods. I
písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje tento
opravný prostriedok prípustný, odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti tak, ako to namietal žalobca v podanom dovolaní.»
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne
neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného
práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa
nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich
postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98,
Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2011