Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d6/360894.b4d447.pdf
PDF · 169.44 KB
No categories available
6Cdo/164/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 164/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. P., nar. X., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. E. G. H., advokátkou so sídlom v K., proti ţalovanej P. P., a.s., so sídlom
v B., zastúpenej P.P., advokátska kancelária, spol. s r.o., JUDr. P. P., advokát, so sídlom v P.,
o ochranu osobnosti, vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 18 C 235/2007, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. októbra 2009 sp. zn. 2 Co 189/2009,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 5. marca 2009 č.k. 18 C 235/2007-75 zamietol ţalobu
a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 1 717,22 eur na
účet právneho zástupcu ţalovanej so splatnosťou do troch dní. Rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a záverom, ţe ţalovaná pouţitím uţ skôr
vyhotovenej fotografickej podobizne nahej postavy ţalobcu formou ilustračnej fotografie
k článku „Exhibicionista sa v sobotu ukájal v električke, v nedeľu na internáte“ v denníku Korzár
12.12.2006, neprimeraným spôsobom a v rozpore s oprávnenými záujmami ţalobcu zasiahla do
jeho osobnostných práv, avšak dôsledkom uvedeného konania ţalovanej nebolo zníţenie
dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti v značnej miere. Vychádzal z toho, ţe i napriek
úprave tejto fotografie zatmavením tváre a pohlavia ţalobcu, ho identifikovali osoby mu blízke,
matka a priateľka, a na základe znalostí fotografických snímok ţalobcu vyhotovených na
futbalovom štadióne, uverejnených v denníku Korzár 7.8.2006 a i v iných médiách, ho
identifikovali osoby z jeho blízkeho okolia, kamarát a priamy nadriadený. Vyslovil názor, ţe
i keď uverejnená upravená fotografická podobizeň ţalobcu nemala súvislosť s článkom, v ktorom
sa popisovala sexuálna deviácia iného občana, nadpis tohto článku mohol na prvý pohľad
v čitateľovi vyvolať dojem, ţe tento článok sa priamo dotýka ţalobcu. Povaţujúc preukázanou
vzájomnú súvislosť spravodajstva zo 7.8.2006 a článku z 12.12.2006, nepovaţoval intenzitu
následkov uverejnenia fotografie ţalobcu 12.12.2006 (posmešky zo strany priateľov, ironické
poznámky, označovanie za „úchyláka“) a trvanie (do konca decembra 2006) objektívne
spôsobilým privodiť ujmu ţalobcovi na jeho osobnostných právach v značnej miere. Ţalovanej
prisúdenú náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou tejto
účastníčky v konaní. Výšku trov odôvodnil náhradou trov právneho zastúpenia v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
O odvolaní ţalobcu Krajský súd v Košiciach (odvolací) rozsudkom z 29. októbra 2009
sp. zn. 2 Co 189/2009 rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 269,69 eur do troch dní na účet jej právneho zástupcu. Stotoţnil sa so skutkovými
zisteniami a právnym posúdením zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa. Správnym
povaţoval záver súdu prvého stupňa, ţe k zásahu do osobnostných práv ţalobcu neprimeraným
spôsobom a v rozpore s jeho oprávnenými záujmami došlo, avšak uvedený zásah nespôsobil
zníţenie dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti v značnej miere. O náhrade trov konania
rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. zohľadniac úspech ţalovanej
v odvolacom konaní. Výšku prisúdenej náhrady trov odvolacieho konania odôvodnil náhradou
trov právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie
a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/ a c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutím súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal, ţe
odvolací súd nereagoval na jeho argumenty uplatnené v odvolaní a nezdôvodnil odklon od
judikatúry súdov v obdobných prípadoch, čím porušil zásadu predvídateľnosti rozhodovania
súdov a princíp právnej istoty. V dôsledku toho je podľa dovolateľa rozhodnutie odvolacieho
súdu nepreskúmateľným a zmätočným, čím prišlo k porušeniu princípov práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, ţe záver o tom, ţe v jeho
osobnom a pracovnom ţivote sa neodrazila ţiadna ujma, nevyplýva z vykonaného dokazovania
a skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 132 O.s.p., pretoţe súd vyhodnotil vykonané dôkazy nesprávne a v logickom rozpore
s poznatkami získanými z prednesov svedkov a jeho osoby. Podľa dovolateľa odvolací súd
porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj svojim rozhodnutím o práve na náhradu trov
konania. K namietanému porušeniu podľa dovolateľa prišlo nesprávnou aplikáciou vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., pretoţe odvolací súd nesprávne povaţoval hodnotou veci hodnotu peňaţnej
náhrady nemajetkovej ujmy, i napriek tomu, ţe toto právo je hodnotou, pri ktorej je pojmovo
vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch, pretoţe peňaţná satisfakcia len zmierňuje ujmu na
osobnostnom práve.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie zamietnuť z dôvodu
správnych rozhodnutí súdov prvostupňového i odvolacieho. Výslovne uviedla, ţe náhradu trov
dovolacieho konania neţiada prisúdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým
prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle
§ 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre
dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie
proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky,
ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny
názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu,
ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo
o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu konania,
t.j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala. Postupom súdu
„v priebehu konania“ preto nie je vlastný rozhodovací akt, ktorý má za úlohu priebeh konania
zhodnotiť.
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou
vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť
konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (riadne) svoje potvrdzujúce meritórne rozhodnutie.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod č. 209/1992 Zb.),
vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie
súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa
môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom
sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať
za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich
Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva
nepreskúmateľným. Otázku nemajetkovej ujmy v peniazoch pri práve na ochranu osobnosti
upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 13 ods. 2 a 3. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä
preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úvaha súdu o tom, či
bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, musí
vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám.
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na ochranu osobnosti
v zmysle § 219 O.s.p. V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení vysporiadať so
všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na
rozhodnutie o veci, pokiaľ nevyuţil moţnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym poriadkom
v ustanovení § 219 ods. 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa
ţalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil
v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia podmienok predpokladaných ustanovením
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe neprimeraný zásah v rozpore s oprávnenými
záujmami ţalobcu do jeho osobnostného práva vzhľadom ku svojej intenzite a trvaniu, nemal za
následok zníţenie dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti ţalobcu v značnej miere. Prijaté právne
závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.
Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym
posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie
veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa
o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či
nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať
dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol
preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len
z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na
rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in
fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môţu
mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani
skutočnosť, ţe by súdy z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá
prípustnosť dovolania ţalobcu podľa tohto ustanovenia.
Vzhľadom na uvedené moţno preto dospieť k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a dovolací súd nezistil ani existenciu
ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ aţ g/ § 237
O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Keďţe ţalobca napadol dovolaním rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, k tej časti
dovolania, ktorou je napadnutý aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, je
potrebné uviesť, ţe dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale
charakter uznesenia. Charakter uznesenia nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym
rozhodnutím vo veci súvisí a je do rozsudku pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania je
potrebné posudzovať podľa § 239 O.s.p. (porovnaj ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2005 uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 51/2006).
Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia § 239
ods. 1 a ods. 2 O.s.p. neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení,
poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu
dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje
uznesením. Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu (výroku) odvolacieho súdu, proti
ktorému je dovolanie uvedeným ustanovením expressis verbis (výslovne) vylúčené.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Dovolateľ nenamietal, ţe
by v danom konaní došlo k niektorej z týchto vád a existencia vady tejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku
o práve na náhradu trov konania, preto nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.
Námietka dovolateľa, ţe rozsudok v napadnutom výroku, ktorým odvolací súd prisúdil
náhradu trov konania úspešnej ţalovanej v nesprávnej (vyššej) výške, spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) - chybnej aplikácii ustanovenia § 10 ods. 1
a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb, nezakladá prípustnosť dovolania.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť
vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť
dovolania nemôţe zaloţiť. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku
upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno
napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia. I keby tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto
hľadiska nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia (výroku), nezakladajú ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny
predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu.
Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania podmienok
prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j. preskúmania vecnej správnosti
napadnutého rozsudku (výroku o trovách konania), ktorú nesprávnosť dovolaním ţalobca
namietal.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo
veci samej nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a vo veci trov konania dovolanie z ustanovení
§ 239 O.s.p. nevyplýva, a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších
stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný,
odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako to namietal ţalobca
v podanom dovolaní.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková