Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H, , vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -25 z 30. apríla 2010, č. k. -38 z 20. decembra 2010,

č. k. -35 z 11. januára 2011, č. k. -23 z 30. apríla 2010

a č. k. -41 z 20. decembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2011

a 12. apríla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -25 z 30. apríla 2010 a uznesením krajského súdu

č. k. -38 z 20. decembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. ),

uznesením krajského súdu č. k. -35 z 11. januára 2011 (vec vedená pod

sp. zn. ), uznesením krajského súdu č. k. -23 z 30. apríla 2010

a uznesením krajského súdu č. k. -41 z 20. decembra 2010 (vec vedená

pod sp. zn. ).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu decembra 2004 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“)

poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 464,71 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie

úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený

zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak

dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,

ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky,

boli v priebehu júna a júla 2005 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal

v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 25. októbra 2005 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2005 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -15 z 1. februára 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -15 z 1. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -25 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil. Okresný súd následne uznesením č. k. -30 z 9. augusta 2010

exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. -38 z 20. decembra 2010

tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -30 z 9. augusta 2010 potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 6. októbra 2005 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -17 zo 14. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -35 z 11. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako správne, tak z vecného, ako aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný

súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 10. októbra 2005 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -15 z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -15

z 10. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -23 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -29 z 20. septembra 2010 exekučné

konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol uznesením č. k. -41 z 20. decembra 2010 tak, že uznesenie

okresného súdu č. k. -29 z 20. septembra 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších

častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -25

z 30. apríla 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -25

z 30. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -15 z 1. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 1. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -25 z 30. apríla 2010

nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému

súdu doručená 8. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -25

z 30. apríla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -23

z 30. apríla 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -23

z 30. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -15 z 10. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 10. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -23 z 30. apríla 2010

nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému

súdu doručená 12. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -23

z 30. apríla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu

č. k. -38 z 20. decembra 2010, č. k. -35 z 11. januára

2011 a č. k. -41 z 20. decembra 2010

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -38 z 20. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -30 z 9. augusta 2010 o zastavení

konania, odôvodnil takto:

„Odvolací súd zo spisu zistil, že okresný súd po tom, ako uznesením

č. k. -15 zo dňa 01. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -25 zo dňa 30. 04. 2010 právoplatne vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z uvedeného vyplýva, že ak súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za

neprípustná, tak existuje dôvod na zastavenie exekúcie podľa citovaného § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku. So všetkými námietkami oprávneného proti rozhodnutiu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (ktoré oprávnený opätovne uviedol aj v odvolaní proti

uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd v uvedených

uzneseniach č. k. -15 zo dňa 01. 02. 2010 a č. k. -25 zo

dňa 30. 04. 2010.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne

správne podľa , potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia

okresného súdu, ktorý exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil,

potom, čo ju právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.“

Krajský súd uznesenie č. k. -41 z 20. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 20. septembra 2010

o zastavení konania, odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením

(ďalej len „“), bez nariadenia

pojednávania podľa (v znení , účinného od 15. 10.

2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ako vecne

správne potvrdil.

Podľa § 57 ods. 1. písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, tak existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa citovaného § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. So všetkými námietkami oprávneného proti

rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (ktoré oprávnený opätovne uviedol aj

v odvolaní proti uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací

súd v uvedených uzneseniach č. k. -15 zo dňa 10. 02. 2010, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -23 zo dňa 30. 04.

2010.»

Z citovanej časti odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uzneseniach č. k. -30 z 9. augusta 2010 (sťažnosť

vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.) a č. k. -29

z 20. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.), ktorý

svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom

v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého

„Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd

uznesením č. k. -15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -25 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.

, pozn.) a uznesením č. k. -15 z 10. februára 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -23 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená

pôvodne pod sp. zn. , pozn.) vyhlásil exekúcie za neprípustné.

Krajský súd v uznesení č. k. -25 z 30. apríla 2010 okrem iného

uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi

oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 13. 12. 2001. V texte

zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník)

ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice

uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným exekučným titulom. Dňa 10. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom

Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica N 3445/2005, Nz 31880/2005 v bode 3,

ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej

výške 1.073,19 €. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že

plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným

jednostranným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne

vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22

ods. 2 . Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca

povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice

zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako

svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa , je neplatné aj vyhlásenia Mgr. T. K.

pred notárom JUDr. O. Ď. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom prvostupňového

súdu v tom, že neplatným právnym úkonom je notárska zápisnica N 3445/2005, Nz

31880/2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. dňa 10. 7.

2005, pretože notárska zápisnica nie je právny úkon, ale verejná listina spísaná o právnom

úkone určitej osoby, v danom prípade o vyhlásení Mgr. T. K. o uznaní záväzku povinného

a o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica

nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na

základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý vyhlásil

exekúciu za neprípustnú bol preto správny.“

Krajský súd v uznesení č. k. -23 z 30. apríla 2010 okrem iného

uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6360111

bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 23. 12.

2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva,

že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme

notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 19. 06. 2005 bola notárom JUDr. O.

Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica N 2833/2005, Nz

27869/2005, v bode 3 ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči

oprávnenému v celkovej výške 600,25 Eur (pôvodne 18.083,-Sk). Odvolací súd sa stotožňuje

s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo

v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného a to pre rozpor

záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle . Uvedený

rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní

dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol učený priamo v zmluve o úvere veriteľom,

čo znamená, že si povinný Mgr. T. K. ako svojho zástupcu na základe svojej vôle nevybral.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa , je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.

pred notárom JUDr. O. Ď. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná

notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže

bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu,

ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny.“

Krajský súd uznesením č. k. -35 z 11. januára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -17 zo 14. júla 2010, ktorým tento exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Krajský súd uznesením č. k. -35 z 11. januára 2011 okrem iného

uviedol:

«Odvolací súd, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu vo výroku, ktorým

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje

správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosť je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne, či nevznikne v budúcnosti.

Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu

neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý

záväzok v budúcnosti nie je dostatočný určitý a určiteľný, navyše nemožno ani

predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom

rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu dokedy má

byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal

k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie

koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a

právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný

súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na

ustanovenie , s čím sa odvolací súd takisto v plnom

rozsahu stotožňuje. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne

obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej

a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno

o jeho slobodnej vôli povinného pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Už len všetky tieto

skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ak aj konštatované

odvolacím súdom, každá sama osobe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti

udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli

z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene

splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Pokiaľ teda

exekučný súd zistil materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený

nedostatok týkajúci sa pnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného

titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska

zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z čoho vyplýva povinnosť

súdu vysloviť aj bez návrhu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

neprípustnosť vedenia exekúcie a následne ju zastaviť.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -25 z 30. apríla 2010,

č. k. -23 z 30. apríla 2010 a č. k. -35 z 11. januára 2011

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -38 z 20. decembra

2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -30 z 9. augusta 2010

o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením

č. k. -15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -25 z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť

vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval rovnako ústavne súladným

spôsobom, keď uznesením č. k. -41 z 20. decembra 2010 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 20. septembra 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -15

z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -23

z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.

, pozn.).

Napokon ústavný súd potvrdzuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -35 z 11. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -17 zo 14. júla 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej

zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.).

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. -38 z 20. decembra

2010, č. k. -35 z 11. januára 2011 a č. k. -41

z 20. decembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp.

možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť,

t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami

krajského súdu č. k. -38 z 20. decembra 2010, č. k. -35

z 11. januára 2011 a č. k. -41 z 20. decembra 2010 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd

navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.

alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského

súdu č. k. -38 z 20. decembra 2010, č. k. -35

z 11. januára 2011 a č. k. -41 z 20. decembra 2010 a obsahom práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa

o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011