Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 166/2011
PDF · 295.08 KB
No categories available
IV. ÚS 166/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H, , vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010, č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010,
č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011, č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010
a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 852/2011, sp.
zn. Rvp 853/2011 a sp. zn. Rvp 896/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 852/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2011
a 12. apríla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 a uznesením krajského súdu
č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 852/2011),
uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 853/2011), uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010
a uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 896/2011).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu decembra 2004 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“)
poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 464,71 €, ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie
úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený
zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak
dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,
ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky,
boli v priebehu júna a júla 2005 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal
v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 852/2011 bol 25. októbra 2005 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2005 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er/2198/2005-15 z 1. februára 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 11 Er/2198/2005-15 z 1. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 17 CoE/64/2010-25 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil. Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er/2198/2005-30 z 9. augusta 2010
exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE/294/2010-38 z 20. decembra 2010
tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/2198/2005-30 z 9. augusta 2010 potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 853/2011 bol 6. októbra 2005 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením
č. k. 11 Er/2190/2005-17 zo 14. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 14 CoE/390/2010-35 z 11. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako správne, tak z vecného, ako aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný
súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 896/2011 bol 10. októbra 2005 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením
č. k. 11 Er/2169/2005-15 z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er/2169/2005-15
z 10. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 17 CoE/65/2010-23 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er/2169/2005-29 z 20. septembra 2010 exekučné
konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE/311/2010-41 z 20. decembra 2010 tak, že uznesenie
okresného súdu č. k. 11 Er/2169/2005-29 z 20. septembra 2010 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,
ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné
práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších
častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre
ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý
proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj
práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 852/2011, sp. zn. Rvp 853/2011 a sp. zn. Rvp 896/2011, z ktorých vyplýva ich právna
a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25
z 30. apríla 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25
z 30. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010
nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 8. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.
Rvp 852/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25
z 30. apríla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23
z 30. apríla 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23
z 30. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010
nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 12. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.
Rvp 896/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23
z 30. apríla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu
č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára
2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2198/2005-30 z 9. augusta 2010 o zastavení
konania, odôvodnil takto:
„Odvolací súd zo spisu zistil, že okresný súd po tom, ako uznesením
č. k. 11 Er/2198/2005-15 zo dňa 01. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE/64/2010-25 zo dňa 30. 04. 2010 právoplatne vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Z uvedeného vyplýva, že ak súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za
neprípustná, tak existuje dôvod na zastavenie exekúcie podľa citovaného § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. So všetkými námietkami oprávneného proti rozhodnutiu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (ktoré oprávnený opätovne uviedol aj v odvolaní proti
uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd v uvedených
uzneseniach č. k. 11 Er/2198/2005-15 zo dňa 01. 02. 2010 a č. k. 17 CoE/64/2010-25 zo
dňa 30. 04. 2010.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia
okresného súdu, ktorý exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil,
potom, čo ju právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.“
Krajský súd uznesenie č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2169/2005-29 z 20. septembra 2010
o zastavení konania, odôvodnil takto:
«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením
§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení zák. č. 384/2008 Z. z., účinného od 15. 10.
2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.
Podľa § 57 ods. 1. písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, tak existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa citovaného § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. So všetkými námietkami oprávneného proti
rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (ktoré oprávnený opätovne uviedol aj
v odvolaní proti uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací
súd v uvedených uzneseniach č. k. 11 Er/2169/2005-15 zo dňa 10. 02. 2010, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE/65/2010-23 zo dňa 30. 04.
2010.»
Z citovanej časti odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uzneseniach č. k. 11 Er 2198/2005-30 z 9. augusta 2010 (sťažnosť
vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 852/2011, pozn.) a č. k. 11 Er 2169/2005-29
z 20. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011, pozn.), ktorý
svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom
v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého
„Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd
uznesením č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského
súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.
Rvp 852/2011, pozn.) a uznesením č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená
pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011, pozn.) vyhlásil exekúcie za neprípustné.
Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 okrem iného
uviedol:
„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 13. 12. 2001. V texte
zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník)
ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice
uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Dňa 10. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom
Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica N 3445/2005, Nz 31880/2005 v bode 3,
ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej
výške 1.073,19 €. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že
plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným
jednostranným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne
vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca
povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice
zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako
svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenia Mgr. T. K.
pred notárom JUDr. O. Ď. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom prvostupňového
súdu v tom, že neplatným právnym úkonom je notárska zápisnica N 3445/2005, Nz
31880/2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. dňa 10. 7.
2005, pretože notárska zápisnica nie je právny úkon, ale verejná listina spísaná o právnom
úkone určitej osoby, v danom prípade o vyhlásení Mgr. T. K. o uznaní záväzku povinného
a o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na
základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý vyhlásil
exekúciu za neprípustnú bol preto správny.“
Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 okrem iného
uviedol:
„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6360111
bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 23. 12.
2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva,
že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme
notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 19. 06. 2005 bola notárom JUDr. O.
Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica N 2833/2005, Nz
27869/2005, v bode 3 ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči
oprávnenému v celkovej výške 600,25 Eur (pôvodne 18.083,-Sk). Odvolací súd sa stotožňuje
s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo
v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného a to pre rozpor
záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený
rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní
dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol učený priamo v zmluve o úvere veriteľom,
čo znamená, že si povinný Mgr. T. K. ako svojho zástupcu na základe svojej vôle nevybral.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.
pred notárom JUDr. O. Ď. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná
notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu,
ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny.“
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2190/2005-17 zo 14. júla 2010, ktorým tento exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 okrem iného
uviedol:
«Odvolací súd, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu vo výroku, ktorým
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2
O. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje
správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosť je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne, či nevznikne v budúcnosti.
Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu
neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý
záväzok v budúcnosti nie je dostatočný určitý a určiteľný, navyše nemožno ani
predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom
rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu dokedy má
byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal
k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie
koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a
právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný
súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na
ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom
rozsahu stotožňuje. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne
obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej
a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno
o jeho slobodnej vôli povinného pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Už len všetky tieto
skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ak aj konštatované
odvolacím súdom, každá sama osobe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti
udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli
z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene
splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Pokiaľ teda
exekučný súd zistil materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený
nedostatok týkajúci sa pnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného
titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska
zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z čoho vyplýva povinnosť
súdu vysloviť aj bez návrhu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
neprípustnosť vedenia exekúcie a následne ju zastaviť.»
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010,
č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 a č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra
2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2198/2005-30 z 9. augusta 2010
o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením
č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť
vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 852/2011, pozn.).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval rovnako ústavne súladným
spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2169/2005-29 z 20. septembra 2010 o zastavení
exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2169/2005-15
z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23
z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.
Rvp 896/2011, pozn.).
Napokon ústavný súd potvrdzuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 11 Er 2190/2005-17 zo 14. júla 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 853/2011, pozn.).
V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra
2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41
z 20. decembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp.
možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť,
t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich
v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami
krajského súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35
z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 k porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd
navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda
možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.
II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského
súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35
z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 a obsahom práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2011