Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 180/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-45 zo 7. septembra 2010 a č. k. -58 z 10. januára 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -45 zo 7. septembra 2010 a

č. k. -58 z 10. januára 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 13. marca 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

5 000,02 Sk (165,97 €), ktoré spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný uhrádzať

v trinástich dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite

v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

ktorý sa stal okamžite splatný. Dňa 8. júla 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica,

ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Dňa 13. februára 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora

a nadväzne na to okresný súd ex officio uznesením č. k. -34 z 11. júna 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora. Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu podala sťažovateľka 2. júla 2010

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -45

zo 7. septembra 2010 tak, že odvolanie sťažovateľky odmietol. Okresný súd následne

uznesením č. k. -47 z 19. októbra 2010 exekučné konanie zastavil.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu 4. novembra 2010 odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol uznesením č. k. -58 z 10. januára 2011 tak, že ho potvrdil

ako vecne a právne správne.

V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie,

tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)

a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania

o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového

hľadiska nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové

skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy

oboch stupňov vykonali z vlastného podnetu dokazovanie opätovným preskúmaním

exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto

konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani

nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie

vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V

prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená

dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany

štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,

na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným

exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto

uznesenia, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -45

zo 7. septembra 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu v prvom rade uznesením krajského súdu č. k.

-45 zo 7. septembra 2010, ktorým bolo odmietnuté jej odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -34 z 11. júna 2010; týmto uznesením bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora ním

bol zamietnutý.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie krajského súdu č. k.

-45 zo 7. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2010,

pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. marca 2011 (na poštovú prepravu

podaná 25. marca 2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v časti

smerujúcej proti označenému uzneseniu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3

.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -45 zo 7. septembra 2010 pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -58

z 10. januára 2011

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

58 z 10. januára 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

-47 z 19. októbra 2010; týmto uznesením okresný súd konajúci ako

exekučný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 697/04

zastavil.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -58 z 10. januára 2011, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -47 z 19. októbra 2010 o zastavení

konania odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom

bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu potvrdil

podľa ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ).

Oprávnená a povinný uzavreli dňa 13. 03. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 6-7

spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný

dal advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.

V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na

právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť, a to ešte k tomu

len so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neplatná. Povinný

platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním. Notárska zápisnica číslo

N 1531/2003, NZ 57133/2003 zo dňa 08. 07. 2003 (číslo listu 3-4 spisu) nie je exekučným

titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného

nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len

advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené

v úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť.

Z ustanovenia zákona číslo v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky

koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch, a to nikdy proti vôli

klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má

advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom

obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K.

nepostupoval správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej

veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie, a k tomu ešte

pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“

substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal

exekučný titul v zmysle ustanovenia zákona číslo v znení

neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu

exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne

o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).

Pokiaľ právoplatným rozhodnutím už bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú,

jediným možným postupom súdu je túto exekúciu zastaviť, a to podľa ust. § 57 ods. 1

písm. g/ EP.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -58

z 10. januára 2011 vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu

stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k.

-47 z 19. októbra 2010, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného

konania založil na o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa

ktorého „Exekúciu súd zastaví, ak... exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu

iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v súvislosti so skutočnosťou, že

okresný súd uznesením č. k. -34 z 11. júna 2010 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -45 zo 7. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú.

Vyhlásenie exekúcie za neprípustnú bolo odôvodnené najmä tým, že „Mgr. T. K.

vystupoval pri spísaní notárskej zápisnice v tomto konaní ako zástupca oprávneného

aj povinného. Plnomocenstvo udelené advokátovi je preto s poukazom na existujúci rozpor

záujmov podľa neplatné. Nakoľko právne úkony urobené zástupcom v rozpore

s sú v zmysle absolútne neplatné, je aj notárska zápisnica,

obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré

za povinného urobil Mgr. T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe neplatného

plnomocenstva, neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona

a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada

súd aj bez návrhu (ex offo).“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení č. k. -58 z 10. januára 2011

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

o advokácii v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy za také, ktoré by mohli mať za následok porušenie

garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -58 z 10. januára 2011,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -47 z 19. októbra

2010 o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k.

-34 z 11. júna 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-45 zo 7. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje

právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. -58 z 10. januára

2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa

právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu uznesením krajského súdu č. k.

-58 z 10. januára 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše

pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. O prípadnom porušení

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského

súdu č. k. -58 z 10. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, resp. obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011