Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 206/2011
PDF · 198.94 KB
No categories available
II. ÚS 206/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15 CoE 504/2010-36 z 21.
januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 504/2011-36 z 21. januára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 13. apríla 2006 poskytla
sťažovateľka fyzickej osobe (dlžníčke) úver v sume 995,82 €, ktorú spolu s ďalšími
poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 12 mesačných splátkach v sume 162,65 €
mesačne od 3. mája 2006. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníčka neuhradila niekoľko po
sebe idúcich splátok, dostala sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal
úver okamžite splatným.
Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Dlžníčka napriek tomu
neuhradila dlžnú čiastku, preto sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom – S., a. s., B.
Rozhodcovský nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 5. októbra 2006.
Dňa 14. decembra 2006 bol podaný návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie súdnym
exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) 16. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu.
Dňa 8. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,
ktorému bolo 16. januára 2007 udelené poverenie na výkon exekúcie.
Okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende
z vlastného podnetu „ex officio“ bez dokazovania či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa
účastníkov k návrhu uznesením č. k. 4 Er 25/2007-23 zo 14. septembra 2010 exekúciu
zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu exekútora.
Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka 5. októbra 2010 podala odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 504/2010-36 z 21. januára 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd nastolil
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v
tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu
exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie
exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania
na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto
exekúcie alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z exekučného poriadku je chrániť verejný záujem ochraňujúci
účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v exekučnom konaní. Účelom
tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu nemohlo byť
oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo povinného v exekučnom konaní,
keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t.j. povinný
mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd
konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkom v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ... Dokonca samotné vykonanie
dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...
Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na výkon exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v
už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. ...
Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy
súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria
možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho
vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa
však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné
považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky v
prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu
súkromno-právnej povahy.
Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie
majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok
nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti s
požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný cieľu, sťažovateľ
má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je
potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je opätovne potrebné zdôrazniť, že
zásahom sa marí možnosť veriteľa (sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej
zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité
dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, súd musí podľa názoru
sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané
zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ
ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie vymoženie určitej sumy, ktorá pre
sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu“ uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 504/2010-36 z 21. januára 2011, zruší
predmetné uznesenie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 CoE 504/2010-36
z 21. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo
dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,
ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov o zastavení
exekučných konaní ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Vzhľadom na skutočnosť, že v okolnosti prípadu sa v namietanom uznesení krajský
súd oprel o argumentáciu, ústavný súd na jej rozhodujúcu časť v ďalšom poukazuje.
Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
vzhľadom na skutočnosť, že po preskúmaní dospel k záveru o správnej aplikácii ustanovení
§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru krajského súdu napadnuté
uznesenie okresného súdu je založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa,
ktoré ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd v napadnutom uznesení na zdôraznení správnosti dodal, že v zmysle
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať
rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva právo posudzovať ho
z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň povinný
posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Preto, ak súd prvého
stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok, v tomto zmysle nekoná nad rozsah zákona.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný
na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, exekučný súd
konanie zastaví, a to i napriek tomu, že predtým vydal poverenie.
Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom
okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom zastavení
exekúcie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska
akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by
signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 12. mája 2011