Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 177/2011
PDF · 305.29 KB
No categories available
IV. ÚS 177/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec
č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Lučenec
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 30. januára 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 12 000,09 Sk
(t. j. 398,33 €), ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich
dvojtýždňových splátkach v sume po 1 430,08 Sk (t. j. 47,47 €) od 13. februára 2003.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že
splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade,
ak dlžník nebude plniť svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní
dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, bola 25. apríla 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal priamo
v zmluve o úvere určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 9. júna 2003 podala
sťažovateľka návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia
udeleného okresným súdom 14. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd
následne ex officio uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 18 Er 589/2003-12
z 11. novembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a návrh sťažovateľky
na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Sťažovateľka podala 30. novembra 2009 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
18 Er 589/2003-12 z 11. novembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú
súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/03 za neprípustnú. Následne okresný
súd rozhodol uznesením č. k. 18 Er 589/2003-43 z 5. mája 2010, ktorým exekučné konanie
zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 177/2010-60
z 19. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bola exekúcia
zastavená, potvrdil.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne
preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím
postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako
nezdôvodnili z časového hľadiska, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad
výkonom exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal konanie na zastavenie exekúcie,
keďže návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové
skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie.
Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,
pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré
by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania
o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási
za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V
prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená
dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil
nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok
a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne
užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky
zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,
že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné
podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť
súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]
má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné
zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]
pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by
aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon
sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania
nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu
znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,
takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6
ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“
namietaným uznesením okresného súdu a namietaným uznesením krajského súdu, zruší
namietané uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 18 Er 589/2003-37
z 23. februára 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu v prvom rade uznesením okresného súdu č. k.
18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nebolo podľa § 202
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku prípustné odvolanie, nadobudlo toto uznesenie
právoplatnosť dňom jeho doručenia sťažovateľke, t. j. 15. marca 2010. Keďže sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 23. marca 2011 (na poštovú prepravu podaná 21. marca 2011),
je zrejmé, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
sťažovateľkinho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu uznesením okresného súdu č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že
bola podaná oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 177/2010-60
z 19. augusta 2010
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 18 Er/589/2003-43 z 5. mája 2010 o zastavení exekúcie
vedenej súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/05, odôvodnil najmä takto:
„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom
ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214
ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vykonávanú súdnym
exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/03 zastavil ako vecne správne podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil; vo výroku o trovách exekúcie podľa
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia
mu vec vrátil na ďalšie konanie.
Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 30. 1. 2003. V zmluve
vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako
splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice
uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Dňa 25. 4. 2003 bola notárom JUDr. Ľ. V. so sídlom
Notárskeho úradu... spísaná notárska zápisnica N 1497/2003, NZ 30871/2003, v bode 3
ktorej substitučný zástupca Mgr. T. K. Mgr. M. P. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh
voči oprávnenému v celkovej výške 702,58 Eur, ktorý sa bude úročiť úrokom z omeškania
vo výške 0,25 % denne od 4. 3. 2003 do zaplatenia a v bode 4, že povinný splatí dlh
oprávnenému v lehote do 2. 5. 2003; pre prípad, že sa tak nestane, vyslovil v bode 5
notárskej zápisnice súhlas s exekúciou a s použitím predmetnej notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Toho istého advokáta, Mgr. T. K. splnomocnil oprávnený
aj na zastupovanie v exekučnom konaní.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že po právoplatnom
vyhlásení exekúcie za neprípustnú musel nasledovať postup podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku – zastavenie exekúcie.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako
odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho
uznesení č. k. 18 Er/589/2003-43 z 5. mája 2010, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení
exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný
poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to
v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára
2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju uznesením č. k. 18 Er/589/2003-43
z 5. mája 2010 zastavil.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je
preto z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť vykonateľným
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 18 Er/589/2003-43 z 5. mája 2010 o zastavení
exekúcie z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
V okolnostiach daného prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje
právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta
2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej
podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,
keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno
považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí
aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne
v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského
súdu č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011