Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 177/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec

č. k. -37 z 23. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -60 z 19. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -37 z 23. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -60 z 19. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 30. januára 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 12 000,09 Sk

(t. j. 398,33 €), ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich

dvojtýždňových splátkach v sume po 1 430,08 Sk (t. j. 47,47 €) od 13. februára 2003.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade,

ak dlžník nebude plniť svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní

dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce

splátky, bola 25. apríla 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal priamo

v zmluve o úvere určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 9. júna 2003 podala

sťažovateľka návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia

udeleného okresným súdom 14. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

následne ex officio uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. -12

z 11. novembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a návrh sťažovateľky

na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Sťažovateľka podala 30. novembra 2009 proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-12 z 11. novembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -37 z 23. februára 2010, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú

súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/03 za neprípustnú. Následne okresný

súd rozhodol uznesením č. k. -43 z 5. mája 2010, ktorým exekučné konanie

zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -60

z 19. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bola exekúcia

zastavená, potvrdil.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne

preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím

postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)

a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania

o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto

konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako

nezdôvodnili z časového hľadiska, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad

výkonom exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal konanie na zastavenie exekúcie,

keďže návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové

skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,

pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré

by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť.

Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania

o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási

za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka plniť

zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím

sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V

prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená

dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil

nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok

a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky

zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,

že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné

podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť

súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]

má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné

zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]

pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by

aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu

znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,

takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6

ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“

namietaným uznesením okresného súdu a namietaným uznesením krajského súdu, zruší

namietané uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. -37

z 23. februára 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu v prvom rade uznesením okresného súdu č. k.

-37 z 23. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nebolo podľa § 202

ods. 2 prípustné odvolanie, nadobudlo toto uznesenie

právoplatnosť dňom jeho doručenia sťažovateľke, t. j. 15. marca 2010. Keďže sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 23. marca 2011 (na poštovú prepravu podaná 21. marca 2011),

je zrejmé, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

sťažovateľkinho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením okresného súdu č. k. -37 z 23. februára 2010 pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že

bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -60

z 19. augusta 2010

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -60 z 19. augusta 2010, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 5. mája 2010 o zastavení exekúcie

vedenej súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/05, odôvodnil najmä takto:

„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom

ustanovením bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia

ods. 2 a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vykonávanú súdnym

exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/03 zastavil ako vecne správne podľa

ustanovenia a potvrdil; vo výroku o trovách exekúcie podľa

ustanovenia zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia

mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi

oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 30. 1. 2003. V zmluve

vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako

splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice

uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným exekučným titulom. Dňa 25. 4. 2003 bola notárom JUDr. Ľ. V. so sídlom

Notárskeho úradu... spísaná notárska zápisnica N 1497/2003, NZ 30871/2003, v bode 3

ktorej substitučný zástupca Mgr. T. K. Mgr. M. P. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh

voči oprávnenému v celkovej výške 702,58 Eur, ktorý sa bude úročiť úrokom z omeškania

vo výške 0,25 % denne od 4. 3. 2003 do zaplatenia a v bode 4, že povinný splatí dlh

oprávnenému v lehote do 2. 5. 2003; pre prípad, že sa tak nestane, vyslovil v bode 5

notárskej zápisnice súhlas s exekúciou a s použitím predmetnej notárskej zápisnice

ako exekučného titulu. Toho istého advokáta, Mgr. T. K. splnomocnil oprávnený

aj na zastupovanie v exekučnom konaní.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že po právoplatnom

vyhlásení exekúcie za neprípustnú musel nasledovať postup podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku – zastavenie exekúcie.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako

odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho

uznesení č. k. -43 z 5. mája 2010, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení

exekučného konania založil na o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný

poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to

v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. -37 z 23. februára

2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju uznesením č. k. -43

z 5. mája 2010 zastavil.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je

preto z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť vykonateľným

exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. -60 z 19. augusta 2010

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -60 z 19. augusta 2010

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 5. mája 2010 o zastavení

exekúcie z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -37 z 23. februára 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje

právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. -60 z 19. augusta

2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej

podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné,

keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. z dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v dohovoru, prípadne

v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského

súdu č. k. -60 z 19. augusta 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa o jej odmietnutí

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011