Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 223/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 23. októbra 2008

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. z 27. októbra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2011 doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. , z 23. októbra 2008 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2010.

Sťažovateľ bol navrhovateľom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. PK-25 C 227/2004, ktorého predmetom bolo určenie,

že sťažovateľom označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke A. Č.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že poručiteľka kúpnymi zmluvami z 30. apríla

2003 a zo 14. júla 2003 odpredala označené sporné nehnuteľnosti odporcom, pričom však

ku vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností došlo v oboch prípadoch až po smrti

poručiteľky. Na základe tejto skutočnosti sa sťažovateľ domáhal určenia, že v čase úmrtia

bola poručiteľka vlastníčkou sporných nehnuteľností, a preto patria do dedičstva

po poručiteľke.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. PK-25 C 227/2004 z 10. mája 2006

tak, že určil, že nehnuteľnosti označené sťažovateľom patria do dedičstva.

Na základe odvolania odporcov krajský súd rozsudkom č. k. -187,

z 23. októbra 2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh sťažovateľa

zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. O dovolaní rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2010 tak, že dovolanie

sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „odvolací súd ako i dovolací súd vo vyššie citovanej

mojej právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. Pk

porušili v mojom prípade článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3,5,8 (publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod číslom 209

ročník 1992) a to, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola predovšetkým

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Porušenie tohto článku Dohovoru je

v tom, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vyššie citovaný a do volací súd

moje dovolanie zamietol proti vyššie citovanému rozsudku Krajského súdu v Bratislave.

Nemôže byť spravodlivé rozhodnutie vyššie citovaných súdov, keď vyššie citovaným

výkladom o vecnoprávnych a obligačnoprávnych následkoch kúpnej zmluvy obchádzajú

rigorózne ust. Obč. zák. ( v znení

neskorších predpisov, pozn.; ďalej len „“), ktoré jednoznačne hovorí, že

dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa. Týmto okamihom je zo zákona viazaný

nielen notár ako súdny komisár prejednávajúci konkrétne dedičstvo po tom, ktorom

poručiteľovi, ale aj súd, ktorý posudzuje, či určitý majetok poručiteľa má alebo nemá patriť

do dedičstva po ňom. Obchádzanie tohto ustanovenia § 460 Obč. zák. výkladom o

vecnoprávnych a obligačnoprávnych účinkoch kúpnej a zaopatrovacej zmluvy s poukazom

na ust. § 44 ods. 1, § 47 ods. 1 Obč. zák. a ust. § 133 ods. 2 Obč. zák. spôsobuje, že vyššie

citovanými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu došlo k porušeniu článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie citovaného na spravodlivé

prejednanie a rozhodnutie veci.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10.

2008 sp. zn. , v občianskoprávnej veci vedenej na tomto súde

pod touto spisovou značkou a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 27.10. 2010 v občianskoprávnej veci vedenej na tomto súde pod

touto spisovou značkou došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, zaručeného v článku 6 odsek 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10. 2008 sp. zn. , 3 Co

541/06 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27.10. 2010 sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 2000,- €. titulom

finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 2000,- €

titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 175,54 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

JUDr. D. T.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania v sume 175,54 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

JUDr. D. T.

Jednalo sa o úkony právnej služby a to: 1. príprava a prevzatie zastúpenia

2. spísanie ústavnej sťažnosti. Jeden úkon je za 168,13 € podľa ust. § 10 ods.l, ust. § 11

ods. 1 písm. a, a ust. vyhl.č. v platnom znení. Potom dva úkony

právnej služby sú za 336,26 € a režijný paušál 2 x 7,41 € k dvom úkonom právnej služby.

Potom advokátska odmena je spolu v sume 351,54 € .“

II.

Podľa (ďalej len „“) rozhoduje

ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 23. októbra 2008 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra

2010.

1. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity ustanovený v (premietaný aj do zákona

o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho preskúmal

na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd.

Z tohto dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

2. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane judikoval, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd preskúmal sťažovateľom podané dovolanie, sťažnosťou napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu, ako aj súvisiaci rozsudok krajského súdu v rozsahu potrebnom

pre posúdenie sťažnostných námietok sťažovateľa.

Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany

krajského súdu, a teda dovolacie dôvody vymedzil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c)

(ďalej len „“). Nesprávne právne

posúdenie veci videl sťažovateľ v názore krajského súdu, podľa ktorého „viazanosť

účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych

účinkov ktorej treba ešte kladného rozhodnutia orgánu katastra, trvá aj pre dedičov

zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu,

ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom

vecnoprávnych účinkov účinnej zmluvy. ... Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení

na viazanosti účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecnoprávnych účinkov

zmluvy, trvá aj naďalej aj pre dedičov účastníka...“.

Sťažovateľ tiež v dovolaní namietal, že s ohľadom na relevantné ustanovenia

, najmä ustanovenie , podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda

smrťou poručiteľa, ako aj s ohľadom na ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov „nemohlo dôjsť

k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaných 1,2 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam,

lebo okamihom smrti prevodkyne jej majetok, teda aj vyššie uvedené nehnuteľnosti

nadobudli jej dedičia, teda i ja, ako syn poručiteľky. Po smrti prevodkyne preto ani

nemohlo dôjsť následne k právoplatnému povoleniu vkladu vlastníctva Správou katastra v

Pezinku a teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaných 1,2, keďže zomrela skôr, ako

správa katastra vo veci vkladu rozhodla a rozhodnutie jej riadne doručila... Z tohto dôvodu

preto nemožno vôbec hovoriť dôvodne ani o tom, že právnymi účinkami z už uzavretej

zmluvy sú viazaní aj dedičia po nej a teda, že na veci sa nič nemení, aj keď došlo k úmrtiu

prevodcu pred povolením vkladu vlastníctva správou katastra.“.

Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku k dovolacím námietkam

sťažovateľa uviedol: „Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že právne posúdenie otázky

viazanosti účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k prevodu vlastníckeho práva po smrti

účastníka takéhoto prejavu vôle, už bola riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a je obsiahnuté i v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 5/2007 pod č. 59 (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2006 sp. zn. ) od ktorých záverov

nemá dovolací súd dôvod sa odchýliť.

Účastníkmi učinené zhodné prejavy vôle, smerujúce k vzniku zmluvy, sú právnymi

úkonmi zakladajúcimi v zmysle medzi účastníkmi

občianskoprávny vzťah, z ktorého účastníkom vyplývajú určité vzájomné práva a povinnosti.

Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy, pokiaľ zákon (§ 47

) alebo dohoda strán neustanovujú inak. Rozhodnutie správy

katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým

by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci.

Účinky vkladu podľa ustanovenia spočívajú

v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie

v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím

návrhu na uzavretie zmluvy ( ).

Správne preto odvolací súd uviedol, že z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov

obligačnoprávne účinky, t.j. obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy rovnako

a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy) a viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle,

smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych účinkov ktorej treba ešte kladného

rozhodnutia orgánu katastra, trvá aj pre dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú

do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade

zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov účinnej

zmluvy. Práva a povinnosti majetkovej povahy prechádzajú z účastníkov na ich právnych

nástupcov; rovnako prechádzajú na právnych nástupcov účastníkov zmluvy práva

a povinnosti z občianskoprávneho vzťahu založeného zhodnými prejavmi vôle, smerujúcimi

k zmluve. Z ustanovení ani z povahy občianskoprávneho vzťahu

vyplývajúceho z darovania nemožno totiž presvedčivo dôvodiť, že by išlo o práva

a povinnosti viazané len na osoby účastníkov občianskoprávneho vzťahu, ako sú uvádzané

v . Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení na viazanosti

účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecnoprávnych účinkov zmluvy, trvá teda

naďalej aj pre dedičov účastníka, ktorí vstupujú do práv a záväzkov zomrelého účastníka

občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle

účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov zmluvy o prevode vlastníctva

nehnuteľnej veci.“

Podľa názoru dovolacieho súdu „nie je tu žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa

mal v danej veci odchýliť od uvedených zásad prezentovaných doterajšou judikatúrou;

takým dôvodom rozhodne nie sú zmeny v ustanoveniach § 47 a § 133 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, vykonané , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

zákonník, zrušuje sa zákon o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom a menia

a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony, ktoré sa týkali iba obligačných a vecnoprávnych

účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti“.

Dovolací súd tiež konštatoval, že ani „dovolateľom prezentovaný výklad § 460

nie je spôsobilý spochybniť správnosť uvedených právnych

záveroch. Dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa, ale predmetom dedičstva

môže byť len tá vec, ktorú poručiteľ v okamihu smrti skutočne vlastnil, nie vec, ku ktorej len

nenastali vecnoprávne účinky, podmienené správnym aktom, ale ktorej obligačné účinky,

na základe platnej zmluvy, sú, ako v danom prípade, nesporné a účastníkov zaväzujúce.“.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu v danej veci

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky dovolania sťažovateľa zaujal

také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a toto

zamietnuť. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu (napr. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený názor, podľa ktorého reálne

uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Procesný

postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom (napr. ).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet

žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011