Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 222/2011
PDF · 240.21 KB
No categories available
III. ÚS 222/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T., všetci bytom B.,
a Mgr. J. T., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. T., Advokátska kancelária, B., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv, základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 42/2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 CoE 157/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T. a Mgr. J. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2010 faxom doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka v I. rade“), maloletého M. T.,
maloletého M. T. (ďalej len „sťažovatelia v II. a v III. rade“), všetci bytom B., a Mgr. J. T.,
B. (ďalej len „sťažovateľka vo IV. rade“), pre namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 38 ods. 2
listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010. Sťažnosť bola doplnená doručením jej
originálu 20. decembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v I. až III. rade (v tom čase všetci
maloletí) podali 15. januára 2009 na okresnom súde prostredníctvom ich matky
(sťažovateľka vo IV. rade) a jej právneho zástupcu návrh na vykonanie exekúcie proti
Ing. M. T., B. (ďalej len „povinný“). Predmetom núteného výkonu malo byť výživné
zameškané za obdobie od 18. júla 2005 do 31. augusta 2008 v sume 4 622,12 €. Exekučným
titulom bol rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra 2007 v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008.
Okresný súd po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (6. februára 2009)
na základe námietok povinného uznesením č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010
predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
V konaní o námietkach povinného totiž okresný súd zistil, že uznesením č. k.
31 P 300/2008-11 z 29. októbra 2008 okresný súd nariadil predbežným opatrením
sťažovateľke vo IV. rade odovzdať maloleté deti do dočasnej starostlivosti povinného.
Následne povinný 2. decembra 2008 podal na okresnom súde návrh na zmenu rozhodnutia
o výkone rodičovských práv. V čase začatia exekučného konania sa tak maloleté deti
nachádzali vo výchove a opatere povinného (otca). Okresný súd mal teda v exekučnom
konaní za preukázané, že „maloleté deti zastúpené matkou podali návrh na vykonanie
exekúcie v čase, keď stále bolo v platnosti vydané predbežné opatrenie o zverení detí
do starostlivosti otca a na súde prebiehalo konanie o zmene výchovného prostredia
maloletých detí. Matka preto v tom čase nebola oprávnená v ich mene vykonávať právne
úkony a keďže tak urobila, exekúcia sa vedie v rozpore so zákonom.“.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010 podala
sťažovateľka vo IV. rade odvolanie. V ňom zdôraznila, že odvolanie podáva v mene
„maloletých oprávnených“, ktorých zastupuje ako zákonná zástupkyňa. Ďalej uviedla, že
v neprávoplatne ukončenom exekučnom konaní má byť „vymožený dlh na výživnom
za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008, to znamená, za obdobie, kedy boli oprávnení zverení
do jej osobnej starostlivosti. Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12Co/4/08 z 29.5.2008 jednoznačne vyplýva, ktorý z rodičov je oprávnený prijímať výživné
a ktorý z rodičov je povinný platiť výživné. Povinným v exekučnom konaní podľa tohto
rozhodnutia je otec detí, oprávnenými sú deti zverené do osobnej starostlivosti matky a
matka, ani zmenou výchovného prostredia na základe rozhodnutia súdu, nestratila
oprávnenie zastupovať deti v tomto konaní. V období od 18.7.2005 do 31.8.2008 matka
zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, uhrádzala aj výdavky, ktoré v tej súvislosti
vznikali. Súdom určené výživné nepostačovalo na zabezpečenie ich potrieb. Matka plnila
vyživovaciu povinnosť aj za otca detí. Otec detí sa na úkor matky v zmysle § 454
Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil. Otec detí, ktorý bol v návrhu na vykonanie
exekúcie označený ako osoba povinná, nemohol v mene oprávnených navrhnúť zastavenie
exekúcie. Súd nesprávne vyhodnotil vzniknutú procesnú situáciu. Po zistení kolízie záujmov
rodičov maloletých detí mal maloletým deťom ustanoviť kolízneho opatrovníka v zmysle
§ 37 ods. 3 Zákona o rodine.“.
Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra
2010 odvolanie sťažovateľky vo IV. rade odmietol. S poukazom na § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku, podľa ktorého účastníkom exekučného konania je oprávnený a povinný, dôvodil,
že „oprávneným z výživného sú maloleté deti. Povinná osoba je vždy jeden alebo druhý
rodič. Matka detí nebola oprávnenou osobou v exekučnom konaní, ňou tvrdené exekučné
tituly nepriznávali právo na zaplatenie výživného jej, ale maloletým deťom. Pokiaľ otec detí
mal určitú dobu platiť výživné k rukám matky detí, bolo takto označené len platobné miesto,
kam má výživné v prospech maloletých oprávnených poukazovať.
Matke oprávnených Exekučný poriadok postavenie účastníka konania nepriznáva.
Matka oprávnených v tejto konkrétnej exekučnej veci nemôže vystupovať ani ako zákonná
zástupkyňa maloletých oprávnených v druhom a treťom rade, nie je splnomocnenou
zástupkyňou oprávnenej v prvom rade (pôvodne maloletá E. T. sa v priebehu exekučného
konania stala plnoletou, pozn.), preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 2Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010.“.
Odôvodnenie sťažnosti doručenej ústavnému súdu sa zakladá na tvrdení
o nesprávnosti právneho posúdenia veci okresným súdom i krajským súdom. Sťažovateľka
vo IV. rade uvádza, že „pokiaľ ide o dôvodenie odvolacieho súdu, že v deň keď matka
za maloleté deti podávala návrh na exekúciu, už povinnou osobou z hľadiska vyživovacej
povinnosti bola matka detí, podotýkam, že povinnou osobou z hľadiska vyživovacej
povinnosti som sa stala až od 8.4.2009 na základe rozhodnutia č. k. 31P/331/2008, ktorým
došlo k zmene v osobnej starostlivosti o mal. deti. Avšak do momentu právoplatnosti
a vykonateľnosti tohto rozhodnutia, povinnou osobou bol a naďalej ostáva otec maloletých
detí a oprávnenie vymáhať toto zameškané výživné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008
patrí mne ako druhému rodičovi mal. detí, ktorému boli tieto zverené do osobnej
starostlivosti.“.
Oba súdy podľa sťažovateľky vo IV. rade nesprávne vykladali ustanovenia § 28
a § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), keď sa obmedzili „len na strohé
konštatovanie, že ja ako matka detí nie som oprávnená zastupovať mal. deti pred súdom
a ani vykonávať žiadne procesné práva v ich mene, pretože v súčasnosti sú deti zverené
do osobnej starostlivosti otca a ten je oprávnený ich zastupovať a spravovať ich majetok.
Podotýkam však, že ja ako druhý rodič mal. detí som nebola žiadnym rozhodnutím súdu
pozbavená svojich rodičovských práv, ani obmedzená v ich výkone a nebol mi ich výkon ani
pozastavený. Ja naďalej som ich zákonným zástupcom do dosiahnutia plnoletosti.“.
Sťažovateľka vo IV. rade je toho názoru, že na podklade rozsudku okresného súdu
č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu
z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008 „bude povinnou osobou vždy otec detí bez
ohľadu na to, že v súčasnosti sú tieto zverené jemu do osobnej starostlivosti a oprávnenou
osobou vymáhať toto výživné v mene maloletých detí budem ja ako ich matka a to aj vtedy,
ak deti nadobudnú plnoletosť, pretože sa jedná o výživné počas ich neplnoletosti.
Poukazujem na to, že sa jedná o zameškané výživné v čase keď deti boli maloleté,
pričom ich výživu a potreby som za uvedené obdobie kedy som sa o deti osobne starala
a po ktoré súd rozhodoval o zvýšení výživného (od 18.7.2005 do 31.8.2008) som
zabezpečovala ja ako ich matka, uhrádzala som aj výdavky, ktoré v tej súvislosti vznikali.
Pri zabezpečení týchto nevyhnutných potrieb mi museli finančne vypomáhať aj moji rodičia,
nakoľko dovtedy stanovené výživné na mal. deti nepostačovalo na zabezpečenie ich
nevyhnutných potrieb a výživy.
Zmenou osobnej starostlivosti o mal. deti sa status otca ako povinného zaplatiť
výživné splatné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008 v stanovenej výške nezmenil a takisto
nedošlo ani k zániku súdom uloženej povinnosti otca zaplatiť výživné za uvedené obdobie.
Jeho záväzok na zaplatenie výživného v súdom určenej výške za uvedené obdobie nezanikol
a je povinný ho zaplatiť k mojim rukám v rozsahu v akom nebol zaplatený.“.
Sťažovateľka vo IV. rade považuje za nesprávny aj záver krajského súdu o otázke
rodičovských práv a povinností a o ich výkone. Podľa jej názoru „rodičovské práva a
povinnosti majú obidvaja rodičia v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia
manželmi alebo nie. Pokiaľ súd v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov
maloletého dieťaťa, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu
na čas po rozvode podľa § 24 a určí, že maloleté dieťa zveruje do osobnej starostlivosti
jedného z rodičov, ktorý ho bude aj zastupovať a spravovať jeho majetok, oprávnenie
a povinnosť obidvoch rodičov zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok trvá aj
po úprave pomerov podľa § 24 zákona o rodine. Rovnako to platí aj v prípade zmeny
osobnej starostlivosti o mal. deti podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine. Rodičovské práva
a povinnosti obidvoch rodičov zostávajú zachované, ide len o úpravu výkonu týchto
rodičovských práv a povinností v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou
starostlivosťou o maloleté dieťa... Úpravu rodičovských práv a povinností treba dôsledne
odlišovať od prípadov zásahu do rodičovských práv a povinností podľa § 38 zákona
o rodine.“.
Na podklade citovanej argumentácie sťažovateľka vo IV. rade na inom mieste
sťažnosti uvádza: „ja som aj naďalej zákonným zástupcom mal. detí, moje rodičovské práva
mi neboli odňaté, pozastavené ani som v ich výkone nebola obmedzená. Z toho dôvodu...
som oprávnenou osobou vymáhať zameškané výživné za uvedené obdobie...“
Napokon sťažovateľka vo IV. rade namietla, že „ani odvolací súd ani prvostupňový
súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že v tomto prípade ide o zásadnú
kolíziu záujmov medzi rodičom (otcom) a mal. deťmi. Na jednej strane vystupuje otec, proti
ktorému návrh na vykonanie exekúcie smeruje a teda je v tomto konaní povinným
a na strane druhej sú mal. deti ako oprávnení, ktoré paradoxne podľa záverov
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu môžu byť v tomto istom konaní zastúpené v zmysel
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31P/331/2008-78 zo dňa 8.4.2009 len
otcom teda osobou, ktorá je zároveň v tom istom konaní na základe exekučného titulu
osobou povinnou t. j. osobou, proti ktorej návrh na exekúciu smeruje. Je samozrejmé, že
otec ako zákonný zástupca mal. detí a zároveň povinný v jednej osobe nebude vykonávať
exekúciu sám proti sebe.
...
Z uvedených dôvodov, pokiaľ otec mal. detí podal návrh na zastavenie exekúcie
z dôvodu, že matka nie je oprávnená ich zastupovať, mal súd obligatórne skúmať a
prihliadať na kolíziu záujmov, ktorá existuje medzi otcom ako povinným a zároveň
zákonným zástupcom oprávnených a mal. deťmi ako oprávnenými.“. Keďže súdy takto
nepostupovali, došlo podľa názoru sťažovateľky vo IV. rade k odňatiu možnosti konať pred
súdom, a to tak jej, ako aj sťažovateľom v I. až III. rade.
Sťažnosťou sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť, že napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu boli „porušené naše základné práva a slobody, a to
konkrétne právo na spravodlivý proces resp. spravodlivé súdne konanie vyplývajúci z čl. 36
odst. 1, čl. 38 odst. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a ďalej ústavné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 Ústavy SR“. Zároveň sa navrhuje zrušenie oboch rozhodnutí a vrátenie veci
na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd zdôrazňuje
uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého tam uvedeným základným právam a slobodám môže ústavný súd poskytovať
ochranu len v prípade, že ju neposkytuje „iný“ súd (IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02,
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1
písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že aj uznesenie okresného
súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a zastavená, bolo možné napadnúť odvolaním ako riadnym opravným
prostriedkom. Ochranu základným právam a slobodám odvolateľa potom je oprávnený
poskytovať krajský súd príslušný na rozhodnutie o podanom odvolaní, a nie ústavný súd.
Preto v tejto časti bolo potrebné odmietnuť predloženú sťažnosť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených základných práv
uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010 ako súdu
odvolacieho, zo systematického hľadiska i v snahe o zrozumiteľnosť právnej argumentácie
považoval ústavný súd za vhodné zaoberať sa pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti jej procesnou prípustnosťou samostatne u sťažovateľky vo IV. rade
a u sťažovateľov v I. až III. rade.
2.1 Sťažovateľka vo IV. rade je matka sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým bolo
rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra 2007 v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008 priznané právo
na výživné od ich otca (povinného). Povinný mal určené výživné platiť mesačne k rukám
sťažovateľky vo IV. rade.
Okresný súd 29. októbra 2008 predbežným opatrením na návrh povinného nariadil
sťažovateľke vo IV. rade odovzdať maloletých sťažovateľov v I. až III. rade
do starostlivosti ich otca. Sťažovateľku vo IV. rade zaviazal platiť na maloleté deti výživné.
Toto predbežné opatrenie sa stalo právoplatným 12. decembra 2008.
Od 2. decembra 2008 na okresnom súde na základe návrhu otca prebiehalo konanie
o zmene rozhodnutia o výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletým sťažovateľom
v I. až III. rade, pričom uvedené predbežné opatrenie bolo stále vykonateľné.
Exekučné konanie, ktoré bolo zastavené napadnutými uzneseniami okresného súdu a
krajského súdu, začalo v januári 2009, teda v čase, keď už maloletí sťažovatelia v I. až III.
rade boli v osobnej starostlivosti povinného. V tom období rodičovské práva, ktorých
súčasťou je aj zastupovanie maloletých detí [§ 28 ods. 1 písm. b) zákona o rodine],
vykonával povinný, a nie sťažovateľka vo IV. rade.
Všetky uvedené skutočnosti považuje ústavný súd za nesporné, pretože ich
potvrdzuje obsah príloh sťažnosti.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Závery krajského súdu vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky vo IV. rade sú podľa
názoru ústavného súdu plne ústavne konformné, a tak nemožno ani uvažovať, že by mohli
javiť známky ústavne významnej arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Krajský súd procesne odmietol odvolanie sťažovateľky vo IV. rade, keďže ju
nepovažoval za osobu oprávnenú odvolanie podať. Správne pritom identifikoval subjekty
hmotno-právneho vzťahu, ktorého obsahom je právo maloletých detí na výživné voči obom
rodičom, pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval procesno-právne normy, keď
konštatoval, že „oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní
prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti“.
Obsah odôvodnenia predbežne prerokúvanej sťažnosti zjavne naznačuje, že
sťažovateľka vo IV. rade nesprávne chápe svoje postavenie v relevantných hmotno-
právnych i procesno-právnych vzťahoch. Výživné nie je výsledkom realizácie právneho
vzťahu, ktorého by bola subjektom v postavení oprávneného. Oprávneným z výživného
podľa tretej časti prvej hlavy prvého oddielu zákona o rodine (§ 62 – § 65) sú výlučne
maloleté deti. To sa potom odráža v rovine procesno-právnej tak, že aktívne vecne
legitimovanými v exekučnom konaní, v ktorom sa vymáha zameškané výživné, sú len
maloleté deti. Iba z dôvodu nedostatku ich spôsobilosti na procesno-právne úkony (teda
nedostatku procesnej legitimácie) je potrebné, aby boli zastúpené rodičom, ktorý ich podľa
rozhodnutia súdu je oprávnený zastupovať. Ak je potom takéto exekučné konanie vyvolané
návrhom maloletých detí podaným v ich mene rodičom, ktorý nie je podľa rozhodnutia súdu
oprávnený vykonávať ich zastupovanie pri právnych úkonoch, treba považovať za správny
právny záver, že návrh na začatie exekučného konania trpí vadou nedostatku procesnej
legitimácie navrhovateľa, čo vedie konajúci exekučný súd k zastaveniu exekúcie. Následné
odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie podané formálne „v mene
maloletých detí“ rodičom, ktorý nie je podľa rozhodnutia súdu oprávnený vykonávať
zastupovanie maloletých detí pri právnych úkonoch, potom musí odvolací súd logicky
posúdiť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Za osobu podávajúcu odvolanie totiž
v takom prípade musí odvolací súd nielen formálne, ale aj materiálne považovať rodiča, nie
maloleté deti.
Krajský súd teda správne vyhodnotil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k.
2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010 ako podané sťažovateľkou vo IV. rade, čo muselo viesť
k jeho odmietnutiu podľa § 218 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V naznačených súvislostiach s ohľadom na sťažnostné námietky ústavný súd
nepovažuje za rozhodujúce, že exekvované zameškané výživné spadá do obdobia, keď ešte
maloleté deti podľa vtedy právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu zastupovala
sťažovateľka vo IV. rade, ktorá neskôr v ich mene podala aj návrh na začatie exekučného
konania, hoci v čase podania tohto návrhu už v dôsledku zmeny súdneho rozhodnutia
nebola oprávnená maloleté deti zastupovať.
Výživné je vyjadrením práva maloletých osôb na zabezpečenie potrebnej úrovne
uspokojovania ich životných potrieb. Ak teda rodič zaviazaný súdnym rozhodnutím
poskytovať výživné na maloleté deti k rukám druhého rodiča svoju povinnosť nesplní,
a v dôsledku toho druhý rodič zabezpečuje výživu maloletých detí v celom rozsahu
zo svojho vlastného majetku, ide v súkromnoprávnej rovine po právnej stránke
o bezdôvodné obohatenie povinného rodiča na úkor rodiča, ktorý zabezpečoval výživu
maloletých detí v plnom rozsahu (podľa § 454 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám). Tento rodič potom môže v súdnom konaní navrhovať vydanie
bezdôvodného obohatenia, nie však zaplatenie výživného, ktoré hmotno-právne náleží
výlučne maloletým deťom.
V časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky vo IV. rade
napadnutým uznesením krajského súdu preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú, keďže pri predbežnom prerokovaní dotknutej časti sťažnosti vylúčil
akúkoľvek možnosť existencie porušenia označených práv sťažovateľky vo IV. rade (napr.
2.2 Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny i práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažovatelia v I. až III. rade,
ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažnosť trpí vadou spočívajúcou v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov v I. až III. rade.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že v čase podania sťažnosti bol stále
právoplatný a vykonateľný rozsudok okresného súdu č. k. 31 P 331/2008-78 z 8. apríla
2009, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra
2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 sp. zn. 12 Co 4/2008 okrem
iného tak, že sťažovatelia v I. až III. rade sa zverujú do osobnej starostlivosti otca
(povinného), ktorý bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných
veciach. Zmeňujúci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2009,
a keďže bol právoplatný aj 17. decembra 2010 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu), iba
otec sťažovateľov v II. a III. rade bol oprávnený zabezpečiť v ich mene kvalifikované
právne zastúpenie podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Prílohou sťažnosti je splnomocnenie zo 6. decembra 2010 udelené sťažovateľkou
vo IV. rade v mene sťažovateľov v I. až III. rade advokátke Mgr. A. T. Sťažovateľka
vo IV. rade nebola v tom čase podľa právoplatného súdneho rozhodnutia oprávnená
zastupovať sťažovateľov v I. až III. rade, a preto sťažovateľov v I. až III. rade ústavný súd
nepovažuje pri podaní sťažnosti za právne zastúpených. Navyše, sťažovateľka v I. rade
(narodená 30. marca 1992) už v decembri 2010 bola plnoletá, a tak pre splnenie podmienky
podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo potrebné splnomocnenie udelené
kvalifikovanému právnemu zástupcovi priamo ňou.
Pri zistenom nedostatku v požiadavke na kvalifikované právne zastúpenie ústavný
súd štandardne vyzve sťažovateľa na doplnenie chýbajúcej náležitosti. Pri predbežnom
prerokovaní časti predloženej sťažnosti však ústavný súd tento postup nevyužil, pretože
dospel k záveru, že ani prípadné odstránenie nedostatku sťažnosti v otázke právneho
zastúpenia by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľom v I. až III. rade
úspech v konaní o ich sťažnosti.
Pokiaľ totiž ide o časť sťažnosti namietajúcu porušenie označených práv
sťažovateľov v I. až III. rade uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla
2010, ústavný súd už v bode 1 tejto časti odôvodnenia uviedol, že na prieskum tohto
prvostupňového rozhodnutia okresného súdu nemá dostatok právomoci.
Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra
2010 zas ústavný súd dospel k záveru o neoprávnenosti sťažovateľov v I. až III. rade
napádať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odvolacie uznesenie krajského súdu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o návrhu podanom zjavne neoprávnenou
osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (napr. III. ÚS 18/2011).
Uznesením č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010 krajský súd ako súd
odvolací rozhodoval o odvolaní sťažovateľky vo IV. rade proti prvostupňovému uzneseniu
okresného súdu. Krajský súd skutkovo ustálil, že odvolanie bolo podané sťažovateľkou
vo IV. rade, pričom vzhľadom na už niekoľkokrát spomínaný rozsudok okresného súdu č. k.
31 P 331/2008-78 z 8. apríla 2009 je zjavné, že sťažovateľka vo IV. rade odvolanie v mene
sťažovateľov v I. až III. rade ani podať nemohla.
Krajský súd rozhodoval o procesnom podaní sťažovateľky vo IV. rade a poskytoval
tak súdnu ochranu v medziach zákona (OSP) jej právam, nie právam sťažovateľov v I. až
III. rade. Procesné odmietnutie odvolania sťažovateľky vo IV. rade sa preto nijako nemohlo
dotknúť práv sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený
poskytovať ochranu aj ústavný súd.
Medzi napadnutým uznesením krajského súdu a osobami sťažovateľov v I. až III.
rade teda nie je žiadna vzájomná príčinná súvislosť, preto uznesením krajského súdu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľov v I. až III.
rade. Ústavný súd tak v tejto časti posúdil predloženú sťažnosť ako podanú neoprávnenými
osobami.
3. Keďže ústavný súd predbežne prerokúvanú sťažnosť odmietol ako celok,
nezaoberal sa už sťažnostným návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011