Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T., všetci bytom B.,

a Mgr. J. T., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. T., Advokátska kancelária, B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv, základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T. a Mgr. J. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2010 faxom doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka v I. rade“), maloletého M. T.,

maloletého M. T. (ďalej len „sťažovatelia v II. a v III. rade“), všetci bytom B., a Mgr. J. T.,

B. (ďalej len „sťažovateľka vo IV. rade“), pre namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 38 ods. 2

listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -202 z 12. apríla 2010

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-246 zo 7. septembra 2010. Sťažnosť bola doplnená doručením jej

originálu 20. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v I. až III. rade (v tom čase všetci

maloletí) podali 15. januára 2009 na okresnom súde prostredníctvom ich matky

(sťažovateľka vo IV. rade) a jej právneho zástupcu návrh na vykonanie exekúcie proti

Ing. M. T., B. (ďalej len „povinný“). Predmetom núteného výkonu malo byť výživné

zameškané za obdobie od 18. júla 2005 do 31. augusta 2008 v sume 4 622,12 €. Exekučným

titulom bol rozsudok okresného súdu č. k. -532 z 9. novembra 2007 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. .

Okresný súd po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (6. februára 2009)

na základe námietok povinného uznesením č. k. -202 z 12. apríla 2010

predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

V konaní o námietkach povinného totiž okresný súd zistil, že uznesením č. k.

-11 z 29. októbra 2008 okresný súd nariadil predbežným opatrením

sťažovateľke vo IV. rade odovzdať maloleté deti do dočasnej starostlivosti povinného.

Následne povinný 2. decembra 2008 podal na okresnom súde návrh na zmenu rozhodnutia

o výkone rodičovských práv. V čase začatia exekučného konania sa tak maloleté deti

nachádzali vo výchove a opatere povinného (otca). Okresný súd mal teda v exekučnom

konaní za preukázané, že „maloleté deti zastúpené matkou podali návrh na vykonanie

exekúcie v čase, keď stále bolo v platnosti vydané predbežné opatrenie o zverení detí

do starostlivosti otca a na súde prebiehalo konanie o zmene výchovného prostredia

maloletých detí. Matka preto v tom čase nebola oprávnená v ich mene vykonávať právne

úkony a keďže tak urobila, exekúcia sa vedie v rozpore so zákonom.“.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -202 z 12. apríla 2010 podala

sťažovateľka vo IV. rade odvolanie. V ňom zdôraznila, že odvolanie podáva v mene

„maloletých oprávnených“, ktorých zastupuje ako zákonná zástupkyňa. Ďalej uviedla, že

v neprávoplatne ukončenom exekučnom konaní má byť „vymožený dlh na výživnom

za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008, to znamená, za obdobie, kedy boli oprávnení zverení

do jej osobnej starostlivosti. Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29.5.2008 jednoznačne vyplýva, ktorý z rodičov je oprávnený prijímať výživné

a ktorý z rodičov je povinný platiť výživné. Povinným v exekučnom konaní podľa tohto

rozhodnutia je otec detí, oprávnenými sú deti zverené do osobnej starostlivosti matky a

matka, ani zmenou výchovného prostredia na základe rozhodnutia súdu, nestratila

oprávnenie zastupovať deti v tomto konaní. V období od 18.7.2005 do 31.8.2008 matka

zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, uhrádzala aj výdavky, ktoré v tej súvislosti

vznikali. Súdom určené výživné nepostačovalo na zabezpečenie ich potrieb. Matka plnila

vyživovaciu povinnosť aj za otca detí. Otec detí sa na úkor matky v zmysle § 454

bezdôvodne obohatil. Otec detí, ktorý bol v návrhu na vykonanie

exekúcie označený ako osoba povinná, nemohol v mene oprávnených navrhnúť zastavenie

exekúcie. Súd nesprávne vyhodnotil vzniknutú procesnú situáciu. Po zistení kolízie záujmov

rodičov maloletých detí mal maloletým deťom ustanoviť kolízneho opatrovníka v zmysle

§ 37 ods. 3 Zákona o rodine.“.

Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. -246 zo 7. septembra

2010 odvolanie sťažovateľky vo IV. rade odmietol. S poukazom na § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku, podľa ktorého účastníkom exekučného konania je oprávnený a povinný, dôvodil,

že „oprávneným z výživného sú maloleté deti. Povinná osoba je vždy jeden alebo druhý

rodič. Matka detí nebola oprávnenou osobou v exekučnom konaní, ňou tvrdené exekučné

tituly nepriznávali právo na zaplatenie výživného jej, ale maloletým deťom. Pokiaľ otec detí

mal určitú dobu platiť výživné k rukám matky detí, bolo takto označené len platobné miesto,

kam má výživné v prospech maloletých oprávnených poukazovať.

Matke oprávnených Exekučný poriadok postavenie účastníka konania nepriznáva.

Matka oprávnených v tejto konkrétnej exekučnej veci nemôže vystupovať ani ako zákonná

zástupkyňa maloletých oprávnených v druhom a treťom rade, nie je splnomocnenou

zástupkyňou oprávnenej v prvom rade (pôvodne maloletá E. T. sa v priebehu exekučného

konania stala plnoletou, pozn.), preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -202 z 12. apríla 2010.“.

Odôvodnenie sťažnosti doručenej ústavnému súdu sa zakladá na tvrdení

o nesprávnosti právneho posúdenia veci okresným súdom i krajským súdom. Sťažovateľka

vo IV. rade uvádza, že „pokiaľ ide o dôvodenie odvolacieho súdu, že v deň keď matka

za maloleté deti podávala návrh na exekúciu, už povinnou osobou z hľadiska vyživovacej

povinnosti bola matka detí, podotýkam, že povinnou osobou z hľadiska vyživovacej

povinnosti som sa stala až od 8.4.2009 na základe rozhodnutia č. k. , ktorým

došlo k zmene v osobnej starostlivosti o mal. deti. Avšak do momentu právoplatnosti

a vykonateľnosti tohto rozhodnutia, povinnou osobou bol a naďalej ostáva otec maloletých

detí a oprávnenie vymáhať toto zameškané výživné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008

patrí mne ako druhému rodičovi mal. detí, ktorému boli tieto zverené do osobnej

starostlivosti.“.

Oba súdy podľa sťažovateľky vo IV. rade nesprávne vykladali ustanovenia § 28

a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), keď sa obmedzili „len na strohé

konštatovanie, že ja ako matka detí nie som oprávnená zastupovať mal. deti pred súdom

a ani vykonávať žiadne procesné práva v ich mene, pretože v súčasnosti sú deti zverené

do osobnej starostlivosti otca a ten je oprávnený ich zastupovať a spravovať ich majetok.

Podotýkam však, že ja ako druhý rodič mal. detí som nebola žiadnym rozhodnutím súdu

pozbavená svojich rodičovských práv, ani obmedzená v ich výkone a nebol mi ich výkon ani

pozastavený. Ja naďalej som ich zákonným zástupcom do dosiahnutia plnoletosti.“.

Sťažovateľka vo IV. rade je toho názoru, že na podklade rozsudku okresného súdu

č. k. -532 z 9. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu

z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. „bude povinnou osobou vždy otec detí bez

ohľadu na to, že v súčasnosti sú tieto zverené jemu do osobnej starostlivosti a oprávnenou

osobou vymáhať toto výživné v mene maloletých detí budem ja ako ich matka a to aj vtedy,

ak deti nadobudnú plnoletosť, pretože sa jedná o výživné počas ich neplnoletosti.

Poukazujem na to, že sa jedná o zameškané výživné v čase keď deti boli maloleté,

pričom ich výživu a potreby som za uvedené obdobie kedy som sa o deti osobne starala

a po ktoré súd rozhodoval o zvýšení výživného (od 18.7.2005 do 31.8.2008) som

zabezpečovala ja ako ich matka, uhrádzala som aj výdavky, ktoré v tej súvislosti vznikali.

Pri zabezpečení týchto nevyhnutných potrieb mi museli finančne vypomáhať aj moji rodičia,

nakoľko dovtedy stanovené výživné na mal. deti nepostačovalo na zabezpečenie ich

nevyhnutných potrieb a výživy.

Zmenou osobnej starostlivosti o mal. deti sa status otca ako povinného zaplatiť

výživné splatné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008 v stanovenej výške nezmenil a takisto

nedošlo ani k zániku súdom uloženej povinnosti otca zaplatiť výživné za uvedené obdobie.

Jeho záväzok na zaplatenie výživného v súdom určenej výške za uvedené obdobie nezanikol

a je povinný ho zaplatiť k mojim rukám v rozsahu v akom nebol zaplatený.“.

Sťažovateľka vo IV. rade považuje za nesprávny aj záver krajského súdu o otázke

rodičovských práv a povinností a o ich výkone. Podľa jej názoru „rodičovské práva a

povinnosti majú obidvaja rodičia v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia

manželmi alebo nie. Pokiaľ súd v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov

maloletého dieťaťa, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu

na čas po rozvode podľa § 24 a určí, že maloleté dieťa zveruje do osobnej starostlivosti

jedného z rodičov, ktorý ho bude aj zastupovať a spravovať jeho majetok, oprávnenie

a povinnosť obidvoch rodičov zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok trvá aj

po úprave pomerov podľa § 24 zákona o rodine. Rovnako to platí aj v prípade zmeny

osobnej starostlivosti o mal. deti podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine. Rodičovské práva

a povinnosti obidvoch rodičov zostávajú zachované, ide len o úpravu výkonu týchto

rodičovských práv a povinností v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou

starostlivosťou o maloleté dieťa... Úpravu rodičovských práv a povinností treba dôsledne

odlišovať od prípadov zásahu do rodičovských práv a povinností podľa § 38 zákona

o rodine.“.

Na podklade citovanej argumentácie sťažovateľka vo IV. rade na inom mieste

sťažnosti uvádza: „ja som aj naďalej zákonným zástupcom mal. detí, moje rodičovské práva

mi neboli odňaté, pozastavené ani som v ich výkone nebola obmedzená. Z toho dôvodu...

som oprávnenou osobou vymáhať zameškané výživné za uvedené obdobie...“

Napokon sťažovateľka vo IV. rade namietla, že „ani odvolací súd ani prvostupňový

súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že v tomto prípade ide o zásadnú

kolíziu záujmov medzi rodičom (otcom) a mal. deťmi. Na jednej strane vystupuje otec, proti

ktorému návrh na vykonanie exekúcie smeruje a teda je v tomto konaní povinným

a na strane druhej sú mal. deti ako oprávnení, ktoré paradoxne podľa záverov

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu môžu byť v tomto istom konaní zastúpené v zmysel

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -78 zo dňa 8.4.2009 len

otcom teda osobou, ktorá je zároveň v tom istom konaní na základe exekučného titulu

osobou povinnou t. j. osobou, proti ktorej návrh na exekúciu smeruje. Je samozrejmé, že

otec ako zákonný zástupca mal. detí a zároveň povinný v jednej osobe nebude vykonávať

exekúciu sám proti sebe.

...

Z uvedených dôvodov, pokiaľ otec mal. detí podal návrh na zastavenie exekúcie

z dôvodu, že matka nie je oprávnená ich zastupovať, mal súd obligatórne skúmať a

prihliadať na kolíziu záujmov, ktorá existuje medzi otcom ako povinným a zároveň

zákonným zástupcom oprávnených a mal. deťmi ako oprávnenými.“. Keďže súdy takto

nepostupovali, došlo podľa názoru sťažovateľky vo IV. rade k odňatiu možnosti konať pred

súdom, a to tak jej, ako aj sťažovateľom v I. až III. rade.

Sťažnosťou sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť, že napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu boli „porušené naše základné práva a slobody, a to

konkrétne právo na spravodlivý proces resp. spravodlivé súdne konanie vyplývajúci z čl. 36

odst. 1, čl. 38 odst. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a ďalej ústavné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z SR“. Zároveň sa navrhuje zrušenie oboch rozhodnutí a vrátenie veci

na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd zdôrazňuje

uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci vyplývajúceho z ,

podľa ktorého tam uvedeným základným právam a slobodám môže ústavný súd poskytovať

ochranu len v prípade, že ju neposkytuje „iný“ súd (, ,

, ).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že aj uznesenie okresného

súdu č. k. -202 z 12. apríla 2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú a zastavená, bolo možné napadnúť odvolaním ako riadnym opravným

prostriedkom. Ochranu základným právam a slobodám odvolateľa potom je oprávnený

poskytovať krajský súd príslušný na rozhodnutie o podanom odvolaní, a nie ústavný súd.

Preto v tejto časti bolo potrebné odmietnuť predloženú sťažnosť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených základných práv

uznesením krajského súdu č. k. -246 zo 7. septembra 2010 ako súdu

odvolacieho, zo systematického hľadiska i v snahe o zrozumiteľnosť právnej argumentácie

považoval ústavný súd za vhodné zaoberať sa pri predbežnom prerokovaní predloženej

sťažnosti jej procesnou prípustnosťou samostatne u sťažovateľky vo IV. rade

a u sťažovateľov v I. až III. rade.

2.1 Sťažovateľka vo IV. rade je matka sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým bolo

rozsudkom okresného súdu č. k. -532 z 9. novembra 2007 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. priznané právo

na výživné od ich otca (povinného). Povinný mal určené výživné platiť mesačne k rukám

sťažovateľky vo IV. rade.

Okresný súd 29. októbra 2008 predbežným opatrením na návrh povinného nariadil

sťažovateľke vo IV. rade odovzdať maloletých sťažovateľov v I. až III. rade

do starostlivosti ich otca. Sťažovateľku vo IV. rade zaviazal platiť na maloleté deti výživné.

Toto predbežné opatrenie sa stalo právoplatným 12. decembra 2008.

Od 2. decembra 2008 na okresnom súde na základe návrhu otca prebiehalo konanie

o zmene rozhodnutia o výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletým sťažovateľom

v I. až III. rade, pričom uvedené predbežné opatrenie bolo stále vykonateľné.

Exekučné konanie, ktoré bolo zastavené napadnutými uzneseniami okresného súdu a

krajského súdu, začalo v januári 2009, teda v čase, keď už maloletí sťažovatelia v I. až III.

rade boli v osobnej starostlivosti povinného. V tom období rodičovské práva, ktorých

súčasťou je aj zastupovanie maloletých detí [§ 28 ods. 1 písm. b) zákona o rodine],

vykonával povinný, a nie sťažovateľka vo IV. rade.

Všetky uvedené skutočnosti považuje ústavný súd za nesporné, pretože ich

potvrdzuje obsah príloh sťažnosti.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Závery krajského súdu vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky vo IV. rade sú podľa

názoru ústavného súdu plne ústavne konformné, a tak nemožno ani uvažovať, že by mohli

javiť známky ústavne významnej arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Krajský súd procesne odmietol odvolanie sťažovateľky vo IV. rade, keďže ju

nepovažoval za osobu oprávnenú odvolanie podať. Správne pritom identifikoval subjekty

hmotno-právneho vzťahu, ktorého obsahom je právo maloletých detí na výživné voči obom

rodičom, pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval procesno-právne normy, keď

konštatoval, že „oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní

prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti“.

Obsah odôvodnenia predbežne prerokúvanej sťažnosti zjavne naznačuje, že

sťažovateľka vo IV. rade nesprávne chápe svoje postavenie v relevantných hmotno-

právnych i procesno-právnych vzťahoch. Výživné nie je výsledkom realizácie právneho

vzťahu, ktorého by bola subjektom v postavení oprávneného. Oprávneným z výživného

podľa tretej časti prvej hlavy prvého oddielu zákona o rodine (§ 62 – § 65) sú výlučne

maloleté deti. To sa potom odráža v rovine procesno-právnej tak, že aktívne vecne

legitimovanými v exekučnom konaní, v ktorom sa vymáha zameškané výživné, sú len

maloleté deti. Iba z dôvodu nedostatku ich spôsobilosti na procesno-právne úkony (teda

nedostatku procesnej legitimácie) je potrebné, aby boli zastúpené rodičom, ktorý ich podľa

rozhodnutia súdu je oprávnený zastupovať. Ak je potom takéto exekučné konanie vyvolané

návrhom maloletých detí podaným v ich mene rodičom, ktorý nie je podľa rozhodnutia súdu

oprávnený vykonávať ich zastupovanie pri právnych úkonoch, treba považovať za správny

právny záver, že návrh na začatie exekučného konania trpí vadou nedostatku procesnej

legitimácie navrhovateľa, čo vedie konajúci exekučný súd k zastaveniu exekúcie. Následné

odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie podané formálne „v mene

maloletých detí“ rodičom, ktorý nie je podľa rozhodnutia súdu oprávnený vykonávať

zastupovanie maloletých detí pri právnych úkonoch, potom musí odvolací súd logicky

posúdiť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Za osobu podávajúcu odvolanie totiž

v takom prípade musí odvolací súd nielen formálne, ale aj materiálne považovať rodiča, nie

maloleté deti.

Krajský súd teda správne vyhodnotil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-202 z 12. apríla 2010 ako podané sťažovateľkou vo IV. rade, čo muselo viesť

k jeho odmietnutiu podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V naznačených súvislostiach s ohľadom na sťažnostné námietky ústavný súd

nepovažuje za rozhodujúce, že exekvované zameškané výživné spadá do obdobia, keď ešte

maloleté deti podľa vtedy právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu zastupovala

sťažovateľka vo IV. rade, ktorá neskôr v ich mene podala aj návrh na začatie exekučného

konania, hoci v čase podania tohto návrhu už v dôsledku zmeny súdneho rozhodnutia

nebola oprávnená maloleté deti zastupovať.

Výživné je vyjadrením práva maloletých osôb na zabezpečenie potrebnej úrovne

uspokojovania ich životných potrieb. Ak teda rodič zaviazaný súdnym rozhodnutím

poskytovať výživné na maloleté deti k rukám druhého rodiča svoju povinnosť nesplní,

a v dôsledku toho druhý rodič zabezpečuje výživu maloletých detí v celom rozsahu

zo svojho vlastného majetku, ide v súkromnoprávnej rovine po právnej stránke

o bezdôvodné obohatenie povinného rodiča na úkor rodiča, ktorý zabezpečoval výživu

maloletých detí v plnom rozsahu (podľa

v znení neskorších predpisov bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa

práva mal plniť sám). Tento rodič potom môže v súdnom konaní navrhovať vydanie

bezdôvodného obohatenia, nie však zaplatenie výživného, ktoré hmotno-právne náleží

výlučne maloletým deťom.

V časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky vo IV. rade

napadnutým uznesením krajského súdu preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú, keďže pri predbežnom prerokovaní dotknutej časti sťažnosti vylúčil

akúkoľvek možnosť existencie porušenia označených práv sťažovateľky vo IV. rade (napr.

).

2.2 Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv zaručených , listiny, listiny i práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažovatelia v I. až III. rade,

ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažnosť trpí vadou spočívajúcou v nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov v I. až III. rade.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že v čase podania sťažnosti bol stále

právoplatný a vykonateľný rozsudok okresného súdu č. k. -78 z 8. apríla

2009, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -532 z 9. novembra

2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 sp. zn. okrem

iného tak, že sťažovatelia v I. až III. rade sa zverujú do osobnej starostlivosti otca

(povinného), ktorý bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných

veciach. Zmeňujúci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2009,

a keďže bol právoplatný aj 17. decembra 2010 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu), iba

otec sťažovateľov v II. a III. rade bol oprávnený zabezpečiť v ich mene kvalifikované

právne zastúpenie podľa .

Prílohou sťažnosti je splnomocnenie zo 6. decembra 2010 udelené sťažovateľkou

vo IV. rade v mene sťažovateľov v I. až III. rade advokátke Mgr. A. T. Sťažovateľka

vo IV. rade nebola v tom čase podľa právoplatného súdneho rozhodnutia oprávnená

zastupovať sťažovateľov v I. až III. rade, a preto sťažovateľov v I. až III. rade ústavný súd

nepovažuje pri podaní sťažnosti za právne zastúpených. Navyše, sťažovateľka v I. rade

(narodená 30. marca 1992) už v decembri 2010 bola plnoletá, a tak pre splnenie podmienky

podľa bolo potrebné splnomocnenie udelené

kvalifikovanému právnemu zástupcovi priamo ňou.

Pri zistenom nedostatku v požiadavke na kvalifikované právne zastúpenie ústavný

súd štandardne vyzve sťažovateľa na doplnenie chýbajúcej náležitosti. Pri predbežnom

prerokovaní časti predloženej sťažnosti však ústavný súd tento postup nevyužil, pretože

dospel k záveru, že ani prípadné odstránenie nedostatku sťažnosti v otázke právneho

zastúpenia by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľom v I. až III. rade

úspech v konaní o ich sťažnosti.

Pokiaľ totiž ide o časť sťažnosti namietajúcu porušenie označených práv

sťažovateľov v I. až III. rade uznesením okresného súdu č. k. -202 z 12. apríla

2010, ústavný súd už v bode 1 tejto časti odôvodnenia uviedol, že na prieskum tohto

prvostupňového rozhodnutia okresného súdu nemá dostatok právomoci.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. -246 zo 7. septembra

2010 zas ústavný súd dospel k záveru o neoprávnenosti sťažovateľov v I. až III. rade

napádať sťažnosťou podľa odvolacie uznesenie krajského súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o návrhu podanom zjavne neoprávnenou

osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou

sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (napr. ).

Uznesením č. k. -246 zo 7. septembra 2010 krajský súd ako súd

odvolací rozhodoval o odvolaní sťažovateľky vo IV. rade proti prvostupňovému uzneseniu

okresného súdu. Krajský súd skutkovo ustálil, že odvolanie bolo podané sťažovateľkou

vo IV. rade, pričom vzhľadom na už niekoľkokrát spomínaný rozsudok okresného súdu č. k.

-78 z 8. apríla 2009 je zjavné, že sťažovateľka vo IV. rade odvolanie v mene

sťažovateľov v I. až III. rade ani podať nemohla.

Krajský súd rozhodoval o procesnom podaní sťažovateľky vo IV. rade a poskytoval

tak súdnu ochranu v medziach zákona jej právam, nie právam sťažovateľov v I. až

III. rade. Procesné odmietnutie odvolania sťažovateľky vo IV. rade sa preto nijako nemohlo

dotknúť práv sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým podľa je oprávnený

poskytovať ochranu aj ústavný súd.

Medzi napadnutým uznesením krajského súdu a osobami sťažovateľov v I. až III.

rade teda nie je žiadna vzájomná príčinná súvislosť, preto uznesením krajského súdu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľov v I. až III.

rade. Ústavný súd tak v tejto časti posúdil predloženú sťažnosť ako podanú neoprávnenými

osobami.

3. Keďže ústavný súd predbežne prerokúvanú sťažnosť odmietol ako celok,

nezaoberal sa už sťažnostným návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011