Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 240/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R.

A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a práva na

informácie zaručeného v a 4 a základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -266 z 9. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011

doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručeného v čl. 26

ods. 2 a 4 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -266 z 9. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe žaloby o ochranu osobnosti

a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola sťažovateľke ako odporkyni rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -229 zo 4. marca

2009 uložená povinnosť zaplatiť R. S., P. (ďalej len „navrhovateľ“), z titulu nemajetkovej

ujmy sumu 66 388 € a trovy konania v sume 5 631,77 € do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Zároveň bola sťažovateľka povinná zaplatiť na účet okresného súdu súdny

poplatok v sume 3 385 € a trovy štátu v sume 18,32 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku okresného súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

krajský súd rozsudkom č. k. -266 z 9. decembra 2010 rozhodol tak, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že sťažovateľka bola povinná

zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 5 631,77 € v lehote 15 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. -266

z 9. decembra 2010 došlo k porušeniu jej základného práva na slobodu prejavu a práva na

informácie zaručeného v a 4 a základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v . Svoje presvedčenie odôvodnila takto:

«... svoje rozhodnutie odvolací súd podopiera okrem všeobecného konštatovania tým,

že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav,

výsledky dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke,

nasledovnou argumentáciou:

a) „Odvolací súd považuje konanie odporcu za objektívne spôsobilé zásahu do práv

navrhovateľa, pretože nevychádza z pravdivého skutkového základu a preto nepožíva

ochranu. Súd prvého stupňa správne konštatoval v dôsledku vykonaného dokazovania, že

nebolo preukázané, že navrhovateľ sa dopustil závažnej trestnej činnosti, konanie ktoré je

vo všeobecnosti považované za nemorálne, neetické a protizákonné, čím sa zásah tohto

charakteru stal objektívne spôsobilý narušiť osobnostné právo navrhovateľa, pretože každá

iná osoba, o ktorej by sa prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov hoci len v

rovine polemiky informovalo o takej závažnej amorálnej činnosti, by musela pociťovať ujmu

ako závažnú.“ Pričom z tejto formulácie vôbec nie je zrejmé s akým zásahom spája takéto

hodnotenie, keďže v Článku I. nie je žiadne tvrdenie o tom, že žalobca sa dopustil závažnej

trestnej činnosti.

b) „Súd prvého stupňa spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, správne

prihliadol predovšetkým na to, že prezumpcii neviny priečiace sa údaje v uverejnenom

článku zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej

bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, pretože navrhovateľ bol totiž v rozpore so

skutočnosťou označený za možného páchateľa zo závažnej trestnej činnosti, ktorá je

všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou

odsudzovaná.“ pričom zistenie, že navrhovateľ bol v rozpore so skutočnosťou označený za

možného páchateľa zo závažnej trestnej činnosti odôvodnenie Rozsudku I. ani neobsahuje.

c) „Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru o určení výšky tejto náhrady, súd

prvého stupňa postupoval správne, keď prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč. zák.). Jednoznačne vyvodil

správny záver v dôsledku vykonaného dokazovania výsluchom svedkov (autorky článku,

pani Ď., manželky navrhovateľa, oboch rodičov manželky navrhovateľa, externého

fotografa, svedkyne B.), že došlo k zásahu do súkromnej sféry navrhovateľa, že bola v

značnej miere znížená jeho vážnosť širšej spoločnosti vo vzniku uštipačných poznámok a

narážok, ktorým musel čeliť a všeobecne vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií

ako aj tým, že okoloidúci ľudia, zákazníci prichádzajúci do predajne posmeškami útočili na

vážnosť navrhovateľa, označovali ho za vraha,...“ zistenie, o uštipačných poznámkach a

narážkach na adresu žalobcu, ktorým by musel čeliť, neobsahuje ani Rozsudok I. a nie je

zistiteľné ani z výsledkov dokazovania. Takisto neobsahuje odôvodnenie Rozsudku I. ani

zistenie, že zákazníci prichádzajúci do predajne posmeškami útočili na vážnosť

navrhovateľa, označovali ho za vraha, pretože takisto nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní.

d) „Zverejnenie fotografie nemalo spravodajský charakter, motívom zverejnenia

údajov a fotografii nebolo poskytnutie informácii významných pre širokú verejnosť, ale

snaha aj za cenu neetického, neodsúhlaseného medializovania súkromných záležitostí

udržať, alebo zvýšiť čítanosť periodika, ako uviedla svedkyňa Ď.“ Svedkyňa Ď. pritom len

uviedla, že Článok I. písala bulvárnym spôsobom v záujme čítanosti, čo je úplne legitímne,

lebo týždenník Plus 7 dní nie je žiadne odborné periodikum a preto používa relatívne

jednoduchú fabulu, používajúcu jednoduché, širokej verejnosti ľahko zrozumiteľné, bežné

slová. Zo svedectva tejto autorky Článku I. nemožno dôvodiť, že v záujem čítanosti. ktorý je

úplne legitímny pre každého vydavateľa tlače, podriadila neetické, neodsúhlasené

medializovanie súkromných záležitostí. Dôvodiť navyše z toho, že zverejnenie fotografie

nemalo spravodajský charakter, pričom ani nie je zrejmé, ktorú z fotografií má odvolací súd

na mysli, je zjavne nepreskúmateľné.

e) „Bez právneho významu je aj snaha odporcu dosiahnuť zmenu napadnutého

rozsudku tým, že pre priznanie nemajetkovej ujmy nebola zistená skutočná ujma, jej rozsah

v jednotlivých sférach profesionálnej, rodinnej či spoločenskej sfére. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu

treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu

značnú. Nie je rozhodujúce subjektívne stanovisko alebo pocity navrhovateľa, ale objektívne

hľadisko, teda to či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase vnímala každá iná

fyzická osoba.“ toto všeobecné konštatovanie je úplne nepreskúmateľné a rozporuplné,

keďže na jednej strane vychádza z potreby preukázania existencie závažnej ujmy a na

druhej strane odkazuje na použitie kritéria „či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v

čase vnímala každá iná fyzická osoba“, ktoré je však použiteľné na riešenie právnej otázky

spôsobilosti zásahu privodiť ujmu a nie ne ustálenie rozsahu ujmy.

f) „Prvostupňový súd akceptoval tie aspekty konania odporcu, ktoré svedčia

predovšetkým o zásahu odporcu v súkromnej sfére navrhovateľa, a to do jeho práva na

podobizeň do jeho práva na udelenie súhlasu so zverejnením jeho tváre a identifikačných

znakov, právne závery ktoré sa nepriečia všeobecnými interpretačným pravidlám

ustanoveniam .“ Toto konštatovanie sa javí žalovanej

ako úplne zrejme nepreskúmateľné bez ďalšieho komentáru...

... podľa názoru žalovanej... odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s

ustanoveniami ods. (2) , keď obsahuje predovšetkým neprehľadné opísanie

jednotlivých vykonaných dôkazov, neobsahuje analýzu skutkového stavu, a bez jeho

vyhodnotenia vo vzťahu k jeho záveru o pravdivosti sporných tvrdení, a keďže z neho

nemožno zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov súd prvého stupňa spravoval, ako

jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne a vo vzájomných súvislostiach z hľadiska ich

významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti.

Rozsudok I. a Rozsudok II. predovšetkým obsahujú zmienky o nepravdivých

informáciách o informáciách bez pravdivého základu, pričom tieto neidentifikuje, kde k ich

zverejneniu došlo a ako tieto zneli a akých skutočností sa týkali a čo o týchto informáciách

bolo v konaní preukázané...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. -266 z 9. 12. 2010

porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 .

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. -266 z 9. 12. 2010

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie

a rozširovanie informácií zakotvené v Článku 26, ods. 2 a ods. 4 Slovenskej

republiky.

Rozsudok porušiteľa rozsudok zn. -266 z 9. 12. 2010 sa týmto ruší

a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €,

ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia sťažovateľa

v sume 935,23 € vrátane dane z pridanej hodnoty, jeho právnemu zástupcovi: JUDr. R. A.,

advokát so sídlom... B...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu

a práva na informácie zaručeného v a 4 a základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom krajského súdu č. k.

-266 z 9. decembra 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala

4. apríla 2011 sťažovateľka dovolanie, o ktorom do rozhodovania ústavného súdu nebolo

právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím o poslednom

procesnom prostriedku (dovolaní), ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m.

, ).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa po rozhodnutí o dovolaní

bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby

sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo

veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53,

54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred prípadným

rozhodnutím všeobecného súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie

dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať

o jej ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie

finančného zadosťučinenie a náhrady trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011