Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 248/2011
PDF · 204.72 KB
No categories available
II. ÚS 248/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 CoE 14/2011-48
z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoE 14/2011-48 z 27. januára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 28. februára 2008 poskytla dlžníkovi R. D. úver
vo výške 531,10 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť
v 6 mesačných splátkach. Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa
do omeškania so splácaním úveru, preto sa stal úver okamžite splatným.
Sťažovateľka uviedla, že „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.
Dňa 15. 01. 2009 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný.
Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.
Dňa 23. 04. 2009 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)
oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Martin... dňa 15. 07. 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúcia.
Dňa 23. 09. 2010 bol Okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie
exekúcie. Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej
agende zahájil konanie o zastavení exekúcie, následne exekučné konanie bez akéhokoľvek
dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu uznesením zo
dňa 19. 11. 2010, sp. zn. 22Er 749/2009-33 zastavil.
Sťažovateľ podal dňa 08. 12. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Žiline... ako súd odvolací uznesením zo dňa 27. 01. 2011 potvrdil
uznesenie Okresného súdu zo dňa 19. 11. 2010 ako vecne a právne správne...
... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd nastolil
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Okresný súd z podnetu dlžníka/povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie,
pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, t.j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania
o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto dôkazom vyjadriť alebo navrhnúť
nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka
plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,
čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na výkon exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom realizovaný pod
dohľadom súdu v rámci exekučného konania. ...
Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy
súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria
možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho
vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa
však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné
považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky
v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu
súkromno-právnej povahy.
Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie
majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok
nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu).
V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný
cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,
sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je
opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na
uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho
vzťahu. ... zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konania bez
ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu“ uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 10 CoE 14/2011-48
z 27. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,
ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení
exekučných konaní ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že „vec preskúmal
v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia a pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (aj) preto, že samotná
rozhodcovská doložka, ktorá bola základom vydania exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku - predstavuje neprijateľnú, a teda neplatnú, zmluvnú podmienku. Predmetná
právna konštrukcia je vo všeobecnosti správna. Odvolateľ - oprávnený uvedené závery
a súvisiace zistenia okresného súdu nijako nespochybnil. To neznamená nič iné, ako to, že
s nimi súhlasí. Vychádzajúc zo zásady, že odvolací súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj
konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ vymedzí (§ 212 ods. 1 O.s.p.), nadväzne
možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne bez ohľadu na (ďalšie)
tvrdenia odvolateľa.
Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania (vymedzeného samotným
odvolateľom) krajský súd dodáva, že ak neprijateľnou podmienkou v konkrétnom prípade je
rozhodcovská doložka (§ 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.), nemôže byť rozhodcovský rozsudok
vydaný na jej základe exekučným titulom, keďže podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
je každá neprijateľnú podmienka neplatná. Zjednodušene povedané, na základe neplatnej
podmienky nemôže byť vydaný platný (v zmysle vykonateľný) exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok.
Hoci vecná správnosť napadnutého uznesenia vyplýva už z uzavretia základnej
otázky (neprijateľného charakteru rozhodcovskej doložky), pre úplnosť krajský súd dodáva,
že neobstoja ani ostatné odvolacie námietky oprávneného. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nebraní exekučnému súdu ani v neskoršom štádiu exekúcie túto zastaviť. Naopak,
právna úprava - § 58 Exekučného poriadku, ukladá exekučnému súdu povinnosť
v ktoromkoľvek štádiu posudzovať z úradnej povinnosti danosť okolností, ktoré podmieňujú
zastavenie exekúcie. Samotný odvolateľ nespochybňoval spotrebiteľský charakter
základného vzťahu medzi ním a povinným. Spotrebiteľským právnym vzťahom je vlastná
podporná aplikácia ustanovení občianskeho práva a nie práva obchodného, z čoho vyplýva
nutnosť posúdenia maximálne možnej výšky úrokov z omeškania tak, ako ho vykonal súd
prvého stupňa. Napokon z obsahu zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným je
nesporné, že sa jednalo vo svojej podstate o spotrebiteľský úver. Nadväzne pri posudzovaní
súvisiacich práv a povinností je nutné vychádzať z ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z.
Odvolateľ vôbec nenamietal výrok o trovách exekúcie. Aplikácia § 203 ods. 2
Exekučného poriadku na rozhodnutie o trovách exekúcie okresným súdom zodpovedá
procesnej situácii v súdenej vecí. Výšku priznaných trov exekúcie odvolateľ žiadnym
spôsobom nespochybnil (vôbec sa k nej nevyjadril). Z daného dôvodu (s odkazom na
ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p.) krajský súd považoval uznesenie súdu prvého stupňa za
vecne správne i v tejto časti.“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa
stotožnil so závermi rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku
a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo
vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by
signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011