Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 175/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., B., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.

A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. septembra 2010

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. januára

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011

doručená sťažnosť Ľ. G., B., K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. A., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf

49/2010 z 18. januára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný

výmer číslo: /Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený

sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo

výške 7 215,22 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: 1/226/17083-

36748/2010/990565-r zo dňa 24. 5. 2010, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu tak, že daňovú povinnosť zmenil na výšku 6 473,24 €. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd

v Trenčíne rozsudkom sp. zn. zo dňa 29. 09. 2010, ktorým žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR

rozsudkom sp. zn. zo dňa 18. 1. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu (ďalej všetky spolu ako „rozhodnutia“).».

Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené jeho právo vlastniť

majetok garantované SR. Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti

došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej

povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone daňovej

kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané na to, aby si

preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve

dodávateľa sťažovateľa, iba jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa

sťažovateľa, ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, avšak tieto

nedodal. Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady o sporných

zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane

nevykonal, uspokojil sa len skonštatovaním, že dodávateľ sťažovateľa požadované doklady

nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť štátneho orgánu,

keďže nemá žiadny právny prostriedok na vynútenie si splnenia povinnosti predložiť

účtovné doklady o zdaniteľných obchodoch svojím dodávateľom, aby bolo preukázané, že

tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J. s. r. o. sa

vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu

tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak,

že mu je vyrubená daňová povinnosť, ktorá zasahuje do majetkových práv sťažovateľa. V

konaní pred prvostupňovým súdom správca dane tvrdil, že sťažovateľ bol telefonicky

upovedomený o termíne ústneho pojednávania so svedkom O. S. Toto tvrdenie nie je

pravdivé, O tomto ústnom pojednávaní neupovedomil správca dane sťažovateľa ani

písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ dal správcovi dane

podnet na predvolanie tohto svedka, aby potvrdil existenciu obchodne] dohody medzi

sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť prítomný pri

svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Správca dane tiež uviedol, že z

vyjadrenia svedka O. S. nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach – pre odberateľov K. a H.

došlo k dodaniu tovaru dohodnutým spôsobom, ktorý dostatočne v konaní pred súdom

vysvetlil sťažovateľ a teda že sťažovateľ bol priamym dodávateľom konečnému

odberateľovi. Sťažovateľ uvádza, že z tejto svedeckej výpovede táto skutočnosť nevyplynula,

pretože sa na to správca dane neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže

nevedel o termíne svedeckej výpovede tohto svedka. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane

pochybil, keď mu znemožnil účasť na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene

mu tak odňal zákonné právo v zmysle ust. Už len

toto samotné pochybenie správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu

dane pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil podstatu obchodnej dohody

medzi ním a dodávateľom R. a existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ

navrhoval výsluch svedka O. S. pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol.

Sťažovateľ dostatočne vysvetlil v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré odberatelia K. a H.

nepotvrdili nákup okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola

poskytnutá 5% zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5%

zľavu), tento postup potvrdil aj svedok O. S., títo odberatelia uskutočnili objednávku

v kancelárii S., kde im O. S. ponúkol, že ak chcú 5% zľavu, tak im okná musí dodať

sťažovateľ, čo aj využili. Skutočnosť, že si konkrétne títo 2 odberatelia nepamätajú

podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto nepotvrdili odber okien od sťažovateľa,

avšak iní 18 odberatelia sťažovateľa z rovnakého obdobia, u ktorých správca dane

preveroval tiež dodanie okien od sťažovateľa, potvrdili dodanie okien od sťažovateľa,

nemôže predsa vyvodiť záver správcu dane, že tieto okná sťažovateľ nepoužil na

podnikanie. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením prvostupňového súdu podľa

ktorého v prípade absencie vedomostí štatutárneho orgánu o spolupráci s obchodnými

partnermi, tak ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva právnu ochranu.

Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu vedomostí, ale o

fakt, že si vtedajší konateľ nepamätal na podrobnosti jedného z viacerých obchodov

uskutočnených v čase minulom. Je pravdepodobné, že tieto podrobnosti by si vtedajší

konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak toto

účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže nim disponuje súčasný konateľ, ktorý to správcovi

dane nepoprel. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo.

Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a §

29 ods. 2 Podľa ust. má správca dane

povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Sťažovateľ tvrdí, že

dostatočne preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ spol. J. s. r. o. a tento ďalej dodal

konečným odberateľom S., L., J., pričom títo odberatelia sťažovateľa potvrdili odber tovaru

od sťažovateľa, ktorý sťažovateľ odobral od spol. J. s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet

dane, keďže splnil všetky podmienky uvedené v ust. § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že

napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

vyplývajúce z SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok

Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 18. 1. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu.

A. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu

odvolanie, ktoré aj podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že

sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom

bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu,

v ktorom uvedený súd v rozpore s príslušnými ustanoveniami

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov a o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov odobril postup a závery daňových orgánov konajúcich vo veci

sťažovateľa, ktoré vo svojich rozhodnutiach nevychádzali „zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu“.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až , resp. dohovoru (nevyplýva to ani zo

sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa

viazaný), a preto nie je možné uvažovať o prípadnom

porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné

alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou, alebo

popierajúce zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že

uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho

výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl.

20 ods. 1 , ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc (, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok. Ústavný súd

vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť

majetok), ak toto porušenie nevyplýva z až (, ).

Keďže ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, neprichádza do úvahy ani možnosť

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (), keďže ústavný súd je

viazaný petitom návrhu ( ) a sťažovateľ je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011