Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 175/2011
PDF · 172.36 KB
No categories available
I. ÚS 175/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., B., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 67/2010 z 29. septembra 2010
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 49/2010 z 18. januára
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011
doručená sťažnosť Ľ. G., B., K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. A., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 11 S 67/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf
49/2010 z 18. januára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný
výmer číslo: 643/230/39849/09/Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený
sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo
výške 7 215,22 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: 1/226/17083-
36748/2010/990565-r zo dňa 24. 5. 2010, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu tak, že daňovú povinnosť zmenil na výšku 6 473,24 €. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd
v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S/67/2010 zo dňa 29. 09. 2010, ktorým žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 3Sžf 49/2010 zo dňa 18. 1. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového
súdu (ďalej všetky spolu ako „rozhodnutia“).».
Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené jeho právo vlastniť
majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti
došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej
povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone daňovej
kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na to, aby si
preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve
dodávateľa sťažovateľa, iba jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa
sťažovateľa, ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, avšak tieto
nedodal. Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady o sporných
zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane
nevykonal, uspokojil sa len skonštatovaním, že dodávateľ sťažovateľa požadované doklady
nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť štátneho orgánu,
keďže nemá žiadny právny prostriedok na vynútenie si splnenia povinnosti predložiť
účtovné doklady o zdaniteľných obchodoch svojím dodávateľom, aby bolo preukázané, že
tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J. s. r. o. sa
vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu
tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak,
že mu je vyrubená daňová povinnosť, ktorá zasahuje do majetkových práv sťažovateľa. V
konaní pred prvostupňovým súdom správca dane tvrdil, že sťažovateľ bol telefonicky
upovedomený o termíne ústneho pojednávania so svedkom O. S. Toto tvrdenie nie je
pravdivé, O tomto ústnom pojednávaní neupovedomil správca dane sťažovateľa ani
písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ dal správcovi dane
podnet na predvolanie tohto svedka, aby potvrdil existenciu obchodne] dohody medzi
sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť prítomný pri
svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Správca dane tiež uviedol, že z
vyjadrenia svedka O. S. nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach – pre odberateľov K. a H.
došlo k dodaniu tovaru dohodnutým spôsobom, ktorý dostatočne v konaní pred súdom
vysvetlil sťažovateľ a teda že sťažovateľ bol priamym dodávateľom konečnému
odberateľovi. Sťažovateľ uvádza, že z tejto svedeckej výpovede táto skutočnosť nevyplynula,
pretože sa na to správca dane neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže
nevedel o termíne svedeckej výpovede tohto svedka. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane
pochybil, keď mu znemožnil účasť na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene
mu tak odňal zákonné právo v zmysle ust. § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. Už len
toto samotné pochybenie správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu
dane pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil podstatu obchodnej dohody
medzi ním a dodávateľom R. a existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ
navrhoval výsluch svedka O. S. pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol.
Sťažovateľ dostatočne vysvetlil v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré odberatelia K. a H.
nepotvrdili nákup okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola
poskytnutá 5% zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5%
zľavu), tento postup potvrdil aj svedok O. S., títo odberatelia uskutočnili objednávku
v kancelárii S., kde im O. S. ponúkol, že ak chcú 5% zľavu, tak im okná musí dodať
sťažovateľ, čo aj využili. Skutočnosť, že si konkrétne títo 2 odberatelia nepamätajú
podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto nepotvrdili odber okien od sťažovateľa,
avšak iní 18 odberatelia sťažovateľa z rovnakého obdobia, u ktorých správca dane
preveroval tiež dodanie okien od sťažovateľa, potvrdili dodanie okien od sťažovateľa,
nemôže predsa vyvodiť záver správcu dane, že tieto okná sťažovateľ nepoužil na
podnikanie. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením prvostupňového súdu podľa
ktorého v prípade absencie vedomostí štatutárneho orgánu o spolupráci s obchodnými
partnermi, tak ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva právnu ochranu.
Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu vedomostí, ale o
fakt, že si vtedajší konateľ nepamätal na podrobnosti jedného z viacerých obchodov
uskutočnených v čase minulom. Je pravdepodobné, že tieto podrobnosti by si vtedajší
konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak toto
účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže nim disponuje súčasný konateľ, ktorý to správcovi
dane nepoprel. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo.
Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a §
29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. má správca dane
povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Sťažovateľ tvrdí, že
dostatočne preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ spol. J. s. r. o. a tento ďalej dodal
konečným odberateľom S., L., J., pričom títo odberatelia sťažovateľa potvrdili odber tovaru
od sťažovateľa, ktorý sťažovateľ odobral od spol. J. s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet
dane, keďže splnil všetky podmienky uvedené v ust. § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že
napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžf 49/2010 zo dňa 18. 1. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu.
A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu
odvolanie, ktoré aj podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že
sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom
bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu,
v ktorom uvedený súd v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov odobril postup a závery daňových orgánov konajúcich vo veci
sťažovateľa, ktoré vo svojich rozhodnutiach nevychádzali „zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu“.
K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani zo
sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), a preto nie je možné uvažovať o prípadnom
porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.
Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné
alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou, alebo
popierajúce zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že
uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho
výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl.
20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok. Ústavný súd
vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť
majetok), ak toto porušenie nevyplýva z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).
Keďže ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, neprichádza do úvahy ani možnosť
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (I. ÚS 372/06), keďže ústavný súd je
viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažovateľ je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011