Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 239/2011
PDF · 232.18 KB
No categories available
I. ÚS 239/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., Ž., E. R., H., J. K., Česká republika, A. S., H., O. S.,
SRN, a B. C., Ž., zastúpených JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 v jeho
II. výrokovej časti a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla
2011 doručená sťažnosť V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. (ďalej len „sťažovateľky“),
ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011
(ďalej len „uznesenie“) v jeho II. výrokovej časti.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojeného uznesenia vyplýva, že sťažovateľky sa
pôvodným návrhom doručeným okresnému súdu 16. júna 1998 domáhali (proti odporcom
J. P., a M. P., obaja bytom Ž.) určenia vlastníckeho práva k v návrhu špecifikovaným
nehnuteľnostiam. Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 9 C/1391/1998.
3. Sťažovateľky uviedli, že „Podaním zo dňa 04. 04. 2011 doručenom
porušovateľovi (t. j. okresnému súdu, pozn.) 07. 04. 2011... navrhovali s poukazom na ust.
§ 95, ods. 1 O. s. p. pripustenie zmeny petitu žalobného návrhu tak, že sa sťažovatelia
domáhali určenia, že ďalšie nehnuteľnosti - pozemky v k. ú. D. patria v príslušných
spoluvlastníckych podieloch do dedičstva po poručiteľoch neb. M. P. a neb. M. P.
Zároveň týmto podaním sťažovatelia navrhli aj pripustenie vstupu ďalších účastníkov
do konania na strane žalovaných podľa ust. § 92, ods. 1 O. s. p., keďže týmto osobám
svedčilo podľa výpisov z KN vlastnícke právo k pozemkom, ku ktorým sťažovatelia
navrhovali predmetnú zmenu petitu žaloby.
O tomto procesnom podaní rozhodol porušovateľ uznesením č. 9 C/1391/1998-255
zo dňa 13. 04. 2011 tak, že nepripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
odporcov a zároveň nepripustil požadovanú zmenu petitu žalobného návrhu.“.
4. Podľa názoru sťažovateliek: „Nepripustenie zmeny petitu žaloby zo strany súdu,
môže súd vykonať len za zákonom výslovne stanovených podmienok. V tomto prípade tomu
tak však nie je a rozhodnutie porušovateľa považujeme za arbitrárne, svojvoľné a v hrubom
rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, jeho zásadami a v neposlednom rade v rozpore
so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovanom v čl. 46 Ústavy SR
a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6,
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR
uznesením Okresného súdu Okresného súdu Žilina sp. zn.: 9 C/1391/1998... zo dňa 13. 04.
2011 v jeho II. výrokovej časti porušené bolo.
2. Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Okresného súdu Žilina sp. zn.:
9 C/1391/1998... zo dňa 13. 04. 2011 v jeho II. výrokovej časti zrušuje a vec vracia
Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom V. S., E. R., J. K., A. S., O. S.
a B. C. trovy konania v sume 995,90 € vrátane DPH...“
6. Sťažovateľky ako dôkazný materiál k sťažnosti pripojili uznesenie okresného súdu
sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 a „Vyjadrenie (navrhovateľov 1 až 6, pozn.) ku
konaniu, zmene petitu žaloby, návrhu na pripustenie vstupu účastníkov do konania“.
II.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
IV. ÚS 115/07). Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych, obchodných a trestnoprávnych
veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde
možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
9. Predmetom sťažnosti sťažovateliek je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn.
9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 v jeho II. výrokovej časti.
10. Zmyslom a účelom už uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
11. Okresný súd namietaným uznesením z 13. apríla 2011 rozhodol takto:
„I. Súd nepripúšťa, aby do konania pristúpili ako ďalší účastníci na strane
odporcov: v rade 3/ J. P., bytom D.., v rade 4/ E. P., rod. B., bytom D...
II. ... nepripúšťa zmenu návrhu v znení, že:
Súd určuje, že nehnuteľnosti – pozemky... patria v podiele... do novoobjaveného
dedičstva po poručiteľovi M. P...“
12. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil (pozri ďalej aj bod 19) najmä tým, že
„zistil, že pokiaľ sa navrhovatelia domáhali pripustenia zmeny petitu v časti I. výroku sa
jedná o pôvodný návrh, ktorého sa domáhajú voči pôvodným odporcom v rade 1/ a 2/, a to
J. P. a M. P. Zmena návrhu v časti II. petitu sa jedná o rozšírený návrh, ktorého sa
domáhajú voči novooznačeným odporcom v rade 3/ a 4/, a to J. P. a E. P...“. Podľa názoru
okresného súdu „sa jedná o samostatný návrh navrhovateľov voči označeným odporcom,
ktorí nie sú účastníkmi pôvodného konania.
Preto sa v danom prípade nejedná o pristúpenie ďalších účastníkov konania na
strane odporcov v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p., nakoľko sa navrhovatelia voči ním
nedomáhajú žiadneho nároku k žalobnému petitu, ktorý je doposiaľ predmetom konania...“.
Z uvedeného dôvodu okresný súd „nepripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania...
a z rovnakých dôvodov nepripustil zmenu návrhu v časti II. navrhovaného petitu“. Okresný
súd vecne uzatvoril, že „navrhovaná zmena petitu v časti I. nie je zmena návrhu, ale ide o
pôvodný návrh navrhovateľov, súd o tejto časti nerozhodoval a po právoplatnosti
predmetného uznesenia bude súd pokračovať o tomto predmete konania“.
13. Vychádzajúc z uvedených konštatácií, skutkových a právnych záverov okresného
súdu (body 11 a 12) ústavný súd uzatvára, že namietané uznesenie (v časti výroku II) nie je
končeným rozhodnutím „vo veci“, t. j. ani nemohlo byť materiálne sťažovateľkám odňaté
právo na súdnu ochranu, keďže v rozsahu nepripustenia zmeny žaloby (jej rozšírenia) nič
nebráni sťažovateľkám toto právo si v súdnom konaní riadne uplatniť samostatnou žalobou.
S namietaným výrokom II napadnutého uznesenia okresného súdu je nerozlučne spojený
tiež výrok I napadnutého uznesenia okresného súdu (o nepripustení ďalších odporcov
konania), proti ktorému je prípustné odvolanie. Rozhodovanie o tomto výroku (I) má/môže
mať (v konečnom dôsledku) význam aj pre výrok súvisiaci (teda II). Keďže sa sťažovateľky
môžu domáhať určenia, že ďalšie (novoobjavené) nehnuteľnosti patria do dedičstva
samostatnou (novo podanou) žalobou, o ktorej konanie/rozhodovanie je v právomoci
všeobecných súdov (v ktorom konaní sa budú môcť dožadovať aj rešpektovania základných
práv, ktorých porušenie namietajú), ústavný súd sťažnosť (namietajúcu porušenie
označeného článku ústavy a dohovoru „v II. výrokovej časti“ uznesenia okresného súdu
sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (z dôvodov
vyplývajúcich z čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
14. Ústavný súd poznamenáva, že aj v prípade, že by sťažovateľky boli namietali
porušenie označených práv prvým bodom výroku predmetného uznesenia okresného súdu
(nepripustenie ďalších účastníkov do konania), ústavný súd by sťažnosť odmietol aj v tejto
jej časti (keďže nápravy sa sťažovateľky môžu domáhať v odvolacom konaní proti tejto
časti výroku uznesenia) pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je jej
zjavná neopodstatnenosť.
16. Sťažovateľky vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe výkladu a následnej aplikácii
ustanovení v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedených všeobecne záväzných predpisov,
najmä však § 92 ods. 1 a § 95 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) (pozri bod 3).
17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o návrhu sťažovateliek na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania a na pripustenie,
aby do konania vstúpili ďalší účastníci uznesením sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011,
sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu dospel
k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým nepripustil, aby do konania pristúpili
ďalší účastníci na strane odporcov a nepripustil navrhovanú zmenu návrhu, náležite
odôvodnil. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd oboznámil podstatné
(relevantné) časti dovtedajšieho konania: „Návrhom doručeným súdu dňa 16. 6. 1998
doplneným podaním doručeným súdu dňa 28. 9. 2009 sa domáhali voči odporcom v rade 1/
a 2/ určenia, že nehnuteľnosť - pozemok zobrazený ako KNE parc. č. 6637, orná pôda o
výmere 15672 m2, zapísaný na LV č. 3675, k. ú. D. pod B14 na meno J. P. a Mária P. v
podiele 17/72-ín patrí do dedičstva po poručiteľke M. P., rod. K., naposledy bytom D.,
Uznesením č. k. 9 C/1391/1998-174 zo dňa 15. 10. 2010 bol pripustený rozšírený
okruh účastníkov na strane odporcov, a to o odporcu v rade 3/ J. P. a odporkyňa v rade 4/
M. P. Na pojednávaní konanom dňa 10. 2. 2011 navrhovatelia prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vzali návrh voči odporcom v rade 1/, 2/ späť, pričom odporcovia v rade
1/, 21 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že súhlasia so späťvzatím návrhu.
Súd uznesením č. k. 9 C/1391/1998-211 zo dňa 10. 02. 2011 konanie voči odporcom v rade
1/ J. P., D. a v rade 21 E. P., bytom D. zastavil.
Na pojednávaní dňa 14. 03. 2011 navrhovatelia navrhli pripustiť zmenu návrhu na
začatie konania, pripustiť v konaní alternatívny petit v znení, že nehnuteľnosti parcela KNE
č. 6637 o výmere 155 672 m2 orná pôda, evidovaná na LV č. 3675, kat. územie D., pod B
14 na meno J. P. a M. P. v podiele 17/72 patrí do dedičstva po poručiteľovi M. P.,
naposledy bytom D., ktorý zomrel...
Nakoľko návrh právneho zástupcu navrhovateľov na pripustenie zmeny návrhu na
začatie konania učinený do zápisnice z pojednávania bol neurčitý, súd uznesením č. k.
9 C l391/1998-230 zo dňa 23. 3. 2011 vyzval navrhovateľov na odstránenie vád tohto
podania pod následkom odmietnutia podania v zmysle ust. § 42 ods. 3 O. s. p.
Navrhovatelia podaním došlým súdu dňa 7. 4. 2011 žiadali pripustiť zmenu návrhu
tak, že súd:
I. určí, že nehnuteľnosť - pozemok zobrazený ako KNE parc. č. 6637, orná pôda o
výmere 15672 m2, zapísaný na LV č. 3675, k. ú. a obec D. vedenom Katastrálnym úradom
Ž., Správou katastra Ž. pod B14 patrí v podiele 17/72-ín do novoobjaveného dedičstva po
poručiteľke M. P., rod. K., naposledy bytom D.,
II. určí, že nehnuteľnosti - pozemky zobrazené ako KN-C parc. č. 3510, trvalé
trávnaté porasty o výmere 3591 m2, parc. č. 3511, trvalé trávnaté porasty o výmere 3655
m2, parc. č. 3516, orná pôda o výmere 4268 m2, parc. č. 3519, ostatné plochy o výmere 592
m2, zapísané na LV č. 795, k. ú. a obec D. vedenom Katastrálnym úradom Ž., Správa
katastra Ž. patria v podiele 113/360-ín do novoobjaveného dedičstva po poručiteľke M. P.,
rod. K., naposledy bytom D., a v podiele 13/360-ín do novoobjaveného dedičstva po
poručiteľovi M. P., naposledy bytom D. P.
Ďalej vzhľadom na to, že sa domáhajú určenia, že nehnuteľnosti KN-C parc.č. 3510,
3511, 3516 a 3519 patria do novoobjaveného dedičstva a podľa aktuálneho výpisu z LV
č. 795 ako vlastníci týchto pozemkov sú zapísaní manželia J. P. a E. P., ktorí sú tým pasívne
vecne legitimovaní, týmto navrhovatelia navrhli podľa § 92 ods. 1 O. s. p. pripustenie
vstupu do konania ďalších účastníkov do konania, a to Jozefa P. a E. P..“ Následne okresný
súd citoval pri svojom rozhodovaní aplikované právne normy a súčasne vykonal ich
interpretáciu: «Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 OSP, na návrh účastníka môže súd pripustiť,
aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je
potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.
Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) že je
fakultatívne, teda súd nie je povinný a umožňuje súdu tzv. pristúpenie ďalšieho účastníka
v sporovom konaní. Občianske súdne konania je ovládané dispozičnou zásadou (až na
výnimky stanovené zákonom) čo znamená, že konanie sa zásadne začína na návrh.
Z uvedeného vyplýva, že len ten účastník, ktorý svojim úkonom vyvolal začatie konania
(navrhovateľ), je oprávnený disponovať týmto konaním a len on môže účinne navrhnúť či už
pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania alebo zmenu návrhu na začatie konania.
Podľa ustanovenia § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom
súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť
do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Podľa ods. 2 súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripusti zmenu návrhu ani
v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom
prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Ustanovenie § 95 O. s. p. upravuje dispozitívny úkon účastníka spočívajúci v zmene
návrhu na začatie konania. Zmena môže spočívať v rozšírení návrhu (ak žiada viac alebo aj
iné plnenie alebo určenie, ako sa pôvodne domáhal). Dispozícia účastníka konania, ktorou
chce meniť návrh, je obmedzená iba súhlasom súdu. Z citovaného ustanovenia rovnako
jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) že je fakultatívne, teda súd nie je povinný. Súd pri
úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu, môže zvažovať iba to, či by bol na konanie
ó zmenenom návrhu vecne príslušný, ako i či výsledky doterajšieho konania (ako celku)
môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.» V ďalšej časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia okresný súd uviedol v priebehu konania zistené skutočnosti, ktoré boli vecným
základom pri tvorbe jeho skutkových záverov a z nich vyplývajúcich právnych záverov:
„Súd pri rozhodovaní o udelení súhlasu so zmenou žalobného návrhu a pripustení vstupu
ďalších účastníkov konania na strane odporcov skúmal, či sú splnené podmienky v zmysle
citovaných zákonných ustanovení, pričom zistil, že pokiaľ sa navrhovatelia domáhali
pripustenia zmeny petitu v časti I. výroku sa jedná o pôvodný návrh, ktorého sa domáhajú
voči pôvodným odporcom v rade 1/ a 2/, a to J. P. a M. P. Zmena návrhu v časti II. petitu sa
jedná o rozšírený návrh, ktorého sa domáhajú voči novooznačeným odporcom v rade 3/ a
4/, a to J. P. a E. P. V tomto prípade sa jedná o samostatný návrh, keď sa ním domáhajú
určenia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu k nehnuteľnostiam evidovaných na LV Č.
795 pre k. ú. D., ktoré nie sú predmetom pôvodného konania. Predmetom pôvodného
konania je spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti KNE parc. č. 6637 evidovanej na LV Č.
3675, k. ú. D. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že sa jedná o nový samostatný návrh
navrhovateľov voči novooznačeným odporcom, ktorí nie sú účastníkmi pôvodného konania.
Preto sa v danom prípade nejedná o pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane
odporcov v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p., nakoľko sa navrhovatelia voči ním nedomáhajú
žiadneho nároku k žalobnému petitu, ktorý je doposiaľ predmetom konania. Navrhovatelia
nešpecifikovali, aký vzťah majú navrhovaní pristupujúci účastníci na strane odporcov v
hmotnoprávnom vzťahu v už prebiehajúcom konaní.
Súd je tiež toho názoru, že pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane
odporcov by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, ktorá súvisí s ústavnoprocesnou
zásadou (článok 48 ods. 2 Ústavy ) a rovnako civilné konanie má byť nielen rýchle, ale aj
čo najhospodárnejšie a navrhovaní pristupujúci účastníci na strane odporcov nemajú
postavenie k predmetu veci pôvodného konania, keď v tomto sa navrhovatelia právnej
ochrany pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel ich právnej predchodkyne na nehnuteľnosti,
ktorí mali nadobudnúť odporcovia v rade 1/ a 2/.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto súd nepripustil pristúpenie ďalších
účastníkov do konania na strane odporcov v rade 3/ a 4/ a z rovnakých dôvodov nepripustil
zmenu návrhu v časti II. navrhovaného petitu.
S poukazom na to, že navrhovaná zmena petitu v časti I. nie je zmena návrhu, ale ide
o pôvodný návrh navrhovateľov, súd o tejto časti nerozhodoval a po právoplatnosti
predmetného uznesenia bude súd pokračovať o tomto predmete konania.“
20. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom okresného súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa
argumentáciou sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia okresného súdu sp. zn.
9 C/1391/1998 z 13. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu
okresný súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateliek nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011