Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 261/2011
PDF · 156.52 KB
No categories available
IV. ÚS 261/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011
doručená sťažnosť Ľ. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S.,
K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 (ďalej aj
„namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn.
38 C 234/2007 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci žalobcu T., a. s. [od 1. júla
2010 S., a. s. (ďalej len „žalobca“)], proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 15 551 Sk (516
€) s príslušenstvom. Konanie pred súdom sa začalo podaním návrhu žalobcom 6. septembra
2007.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... Okresný súd dňa 27. 9. 2007 vydal platobný rozkaz pod č. k. 19 Ro 2361/2007-
24, ktorý prevzala matka sťažovateľa, keďže sťažovateľ bol v zahraničí. Matka sťažovateľa
dňa 6. 11. 2007 proti platobnému rozkazu podala odpor, ku ktorému pripojila uznanie dlhu
podpísané J. V. skutočným dlžníkom žalobcu.
Na výzvu okresného súdu matka sťažovateľa oznámila podaním doručeným súdu dňa
14. 2. 2008, že odpor podala vo vlastnom mene a okresný súd uznesením zo dňa 27. 5. 2008
zrušil vydaný platobný rozkaz.
Podaním zo dňa 17. 6. 2008 na výzvu súdu zo dňa 27. 5. 2008 doručila sťažovateľom
splnomocnená matka sťažovateľa súdu splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa
v konaní 38 C 234/2007 a to dňa 19. 6. 2008 a súčasne navrhla aby súd postupom podľa
§ 93 O. s. p. vzhľadom na uznanie dlhu J. V. tohto predvolal na prvé pojednávanie a
rozhodol o jeho pripustení do konania ako vedľajšieho účastníka s poukazom na uznanie
dlhu pripojené k odporu.
Okresný súd uznesením zo dňa 16. 9. 2008 č. k. 38 C 234/2007 nepripustil vstup J. V.
do konania ako vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľa.
Na odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Košiciach
zrušil uznesenie okresného súdu uznesením zo dňa 30. 4. 2009 č. k. 3 Co/344/2008-55.
Prvé pojednávanie sa malo vo veci sťažovateľa uskutočniť až dňa 7. 9. 2010, ktoré sa
ale neuskutočnilo ani po už skoro 3 rokoch od začatia konania na súde 6. 9. 2007 pre
údajnú mimoriadnu situáciu. Pretože sa prvé pojednávanie neuskutočnilo sťažovateľ podal
sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 7. 9. 2010, na ktorú odpovedal predseda okresného
súdu listom z 29. 9. 2010, s ktorej obsahom čo do prieťahov v konaní sťažovateľ nesúhlasí.
Prvé pojednávanie vo veci sťažovateľa sa nakoniec uskutočnilo až dňa 10. 1. 2011,
kedy bol vyhlásený rozsudok t. j. po 3 rokoch a 4 mesiacoch od začatia konania, ktorý
rozsudok bol splnomocnenej matke sťažovateľa doručený až dňa 28. 2. 2011 t. j. po
zákonnej 30 dňovej lehote na doručenie rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu podal - sťažovateľ odvolanie podaním zo dňa 7. 3.
2011.
Sťažovateľ poukazujúc na rozsudok ESĽP zo dňa 15. februára 2011 v prípade
Bubláková proti Slovenskej republike má za to, že v konaní pred okresným súdom boli
porušené základné práva sťažovateľa a naďalej sú porušované jeho základné práva
zaručené mu čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedených skutočností po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 38 C 234/2007 /pôvodne pod sp.
zn. 19 Ro 2361/2007/ porušené bolo.
Ľ. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.500.- Eur /slovom
dvetisíc eur/ ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Košice I je povinný zaplatiť Ľ. B. do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 Eur na účet advokátky
sťažovateľa JUDr. D. S., advokátke, K.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis
okresného súdu sp. zn. 38 C 234/2007, z ktorého okrem iného zistil, že sťažovateľ
7. septembra 2010 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorou namietal zbytočné
prieťahy v namietanom konaní. Na sťažnosť reagoval predseda okresného súdu prípisom
z 29. septembra 2010. Následne bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. január 2011. Na
tomto pojednávaní bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorý bol doručený účastníkom konania
28. februára 2011; proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 7. marca 2011 odvolanie
(okresnému súdu bolo doručené 10. marca 2011).
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd poskytuje ochranu základnému
právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola
sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušovaniu
označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušovanie v tom čase ešte mohlo trvať
(m. m. I.ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť
bola ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde (napr. II. ÚS 55/02).
Z už uvedeného vyplýva, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta
porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušovanie uvedených práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom tento súd už meritórne rozhodol pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vyhlásením rozsudku v predmetnej veci a jeho doručením účastníkom konania ešte
pred doručením sťažnosti ústavnému súdu okresný súd vykonal v namietanom konaní
všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na
odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Navyše, ústavný súd poukazuje aj na svoje zistenie, že okresný súd vo veci meritórne
rozhodol niekoľko týždňov po tom, ako sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu
sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú ústavný súd
podľa svojej ustálenej judikatúry považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Táto skutočnosť signalizuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sa
sťažnosť podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch ukázala ako efektívny právny
prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta sťažnosťou
adresovanou ústavnému súdu, čo zakladá ďalší dôvod na jej odmietnutie ako zjavne
neopodstatnenej.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011