Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods.

2, a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S

96/2007-201 z 24. februára 2009 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -229 z 26. februára 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011

doručená faxom a podaním doručeným 10. júna 2011 doplnená sťažnosť Ing. P. B., R.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 152 ods. 4

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -201 z 24. februára 2009 v spojení

s opravným uznesením č. k. -229 z 26. februára 2010 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 17. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“

alebo „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. -201 zo dňa 24. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. -229 zo dňa 26. 2. 2010 bola zamietnutá moja

žaloba, ktorou som sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného

správneho orgánu: Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove č. A/2007/028001-

OSÚ zo dňa 21. 5. 2007... Týmto rozhodnutím žalovaný... zamietol moje odvolanie

a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove

č. A/2007/014369 zo dňa 8. 3. 2007 o skončení môjho štátnozamestnoneckého pomeru

z dôvodu, že uznesením vlády Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007 som bol odvolaný

z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove s tým, že podľa § 40

ods. 2 písm. b/ o štátnej službe mi bola poskytnutá náhrada vo

výške trojnásobku môjho funkčného platu.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k.

zo dňa 17. 2. 2011 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline…

Ja, sťažovateľ som bol dňa 19. 4. 2002 prijatý do stálej štátnej služby. Odo dňa 1. 6.

2004 som bol na základe výsledkov výberového konania vymenovaný do funkcie hlavný

radca – predstavený, riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove. Túto

funkciu som vykonával v štátnozamestnaneckom pomere v stálej štátnej službe.

Vláda Slovenskej republiky… 10. 1. 2007 prijala… „uznesenie… č. 28…“, ktorým

odvolala z funkcií riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v 39 okresných

mestách… a tým istým dňom vymenovala do funkcie nových riaditeľov. Ja… som bol týmto

uznesením… odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v Námestove.

V čase môjho odvolania z funkcie som bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej

službe a preto som nemohol byť zároveň štátnym zamestnancom v politickej funkcii. Štátni

zamestnanci v politickej funkcii boli v dočasnej štátnej službe. Podľa

Z. z… v znení platnom ku… 10. 1. 2007 nebola možná zmena zo stálej štátnej služby na

dočasnú štátnu službu. Ak by došlo k zmene môjho štátnozamestnaneckého pomeru muselo

by byť o tejto zmene…vydané rozhodnutie… podľa Z. z…

Do dnešného dňa žiadny orgán nevydal takéto rozhodnutie…

Podľa o správnom konaní, rozhodnutie musí

obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní /rozklade/. Odôvodnenie nie je

potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

Uznesenie vlády Slovenskej republiky… nie je rozhodnutím o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru, keďže nemá náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 1

o správnom konaní. O prijatí tohto uznesenia vlády Slovenskej

republiky som sa dozvedel iba z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu bez evidenčného

čísla zo dňa 19. 1. 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s mojou osobou. Do

dnešného dňa mi toto uznesenie vlády Slovenskej republiky nebolo doručené.

Až v mesiaci február 2007 mi bol doručený list Róberta Fica predsedu vlády

Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007, ktorým mi bolo oznámené že dňa 10. 1. 2007 som

bol odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove.

Uznesenie vlády… a aj list R. F… sú neurčité, pretože neobsahujú moje identifikačné

údaje… ktoré by ma identifikovali takým spôsobom aby som nebol zameniteľný s inou

osobou a nemajú náležitosti rozhodnutia podľa

o správnom konaní.

Keďže u mňa… chýba právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého

pomeru neexistoval skutkový základ na základe ktorého by žalovaný… mohol vydať

rozhodnutie podľa o štátnej službe o skončení

môjho štátnozamestnaneckého pomeru. I napriek mojim opakovaným námietkam sa súdy

touto skutočnosťou riadne nezaoberali a dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že

nebolo potrebné vydať takéto rozhodnutie keďže po vydaní uznesenia vlády… o mojom

odvolaní z funkcie žalovaný správny orgán nemal pre mňa zodpovedajúce

štátnozamestnanecké miesto a že voľné státnozamestnanecké miesto som neprijal.

Z. z… neumožňuje, aby štátny zamestnanec v stálej štátnej službe

ukončil štátnozamestnanecký pomer na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky resp.

na základe listu predsedu vlády Slovenskej republiky… môj štátnozamestnanecký pomer bol

skončený v rozpore so o štátnej službe.

O mojom odvolaní zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa 8. 3. 2007

do dnešného dňa nerozhodol príslušný odvolací správny orgán...

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove ako prvostupňový správny orgán

do dnešného dňa moje odvolanie zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa

8. 3. 2007 nepredložil na rozhodnutie vedúcemu služobného úradu Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny v Bratislave t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, hoci mu v tom

nič nebránilo. To znamená, že o mojom odvolaní do dnešného dňa nerozhodol príslušný

odvolací správny orgán. Takýmto postupom v odvolacom konaní došlo k porušeniu zásady

dvojinštančnosti správneho konania.

Súdy sa touto skutočnosťou riadne nezaoberali a vychádzali iba z ustanovenia § 138

ods. 1 o štátnej službe, na základe ktorého dospeli k názoru že

postup žalovaného správneho orgánu v odvolacom konaní bol v súlade so zákonom.»

Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. z 27. novembra

2002, podľa ktorého „... do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“.

Podľa sťažovateľa „Napadnutými rozsudkami Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v Bratislave predstavujú podstatný zásah do môjho základného

práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, pretože nesprávne aplikovali

ustanovenia o štátnej službe.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -201 zo dňa 24. 2. 2009

v spojení s opravným uznesením sp. zn. -229 zo dňa 26. 2. 2010 a Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 17. 2. 2011

porušili základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 v spojení s článkom 2 odsek 2,

a a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EUR, ktoré sú

Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi Ing. P. B. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 261,82 EUR, ktoré

sú Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne a

nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi... na účet advokáta JUDr. J. V... do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (m. m. ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu

odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho

vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného a iného práva rozsudkom

krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Námestove sp. zn. A/2007/028001-OSÚ z 21. mája 2007.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva na súdnu ochranu, do ktorých obsahu patrí aj to, aby sa rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy a právo na to, aby sa vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 , resp. právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ

v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa,

pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vedúce

k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uvádza:

«Právne vzťahy pri vykonávaní štátnej služby upravuje zákon o štátnej službe, ktorý

definuje obsah vykonávania štátnej služby ako práva a povinnosti štátu a štátneho

zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej služby alebo súvisiace s vykonávaním

štátnej služby.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca bol štátnym zamestnancom Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove, kde bol rozhodnutím o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru z 01. júna 2004 v zmysle § 27 písm. c/ a § 30 ods. 1 zákona

o štátnej službe a o orgánoch štátnej správy v oblasti

sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí“) vymenovaný do

funkcie hlavný radca – predstavený, riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci

služobného úradu od 01. júna 2004. Toto rozhodnutie vydal vedúci služobného úradu

Ústredia práce: sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, nakoľko podľa § 5 ods. 5 zákona

o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, účinného do 31. decembra 2006 sa na

vymenovanie a odvolanie riaditeľa, ktorý bol zároveň vedúcim služobného úradu vzťahoval

osobitný predpis, zákon o štátnej službe.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon ostatnej službe a zákon

o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, bolo ustanovenie § 5 ods. 5 zákona

o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí novelizované tak, že úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva

a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.

Zároveň bol doplnený § 11, podľa ktorého sa riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný

podľa zákona účinného do 31. decembra 2006. považuje za riaditeľa úradu vymenovaného

podľa tohto zákona.

Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 z 10. januára 2007 bol žalobca dňom

10. januára 2007 odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v Námestove.

Spornou zostala skutočnosť, či bolo možné štátnozamestnanecký pomer žalobcu

skončiť rozhodnutím o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, ktoré vydal

správny orgán prvého stupňa podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe.

Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj

z týchto dôvodov: nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na

vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby

a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so

štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo

výške dvojnásobku, jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol

odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného

platu.

Podľa § 5 ods. 4, 6 zákona o štátnej službe funkcie, do ktorých sa štátni zamestnanci

volia alebo vymenúvajú podľa odsekov 3 a 5, sú na účely tohto zákona politické funkcie, ak

osobitný predpis neustanovuje inak. Výkon politickej funkcie sa považuje za výkon verejnej

funkcie.

Podľa § 10 ods. 6, 8 písm. a/ zákona ostatnej službe vedúci úradu v služobnom úrade

uvedenom v § 7 ods. 1 písm. c/ a d/ je jeho štatutárny orgán. Služobný úrad po odvolaní

vedúceho úradu postupuje podľa § 40 ods. 2 písm. b/, ak ide o štátneho zamestnanca v

stálej štátnej službe.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí úrad

riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej

republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Podľa § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe konanie vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku,

zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 126 zákona o štátnej službe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie

v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej služby a vzniku

štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 138 ods. 1 zákona ostatnej službe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý

rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba

považovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že žalobca bol dňom

01. júna 2004 vymenovaný Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave do funkcie

hlavný radca – predstavený, riaditeľ a vedúci služobného Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Námestove; uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 10. januára 2007

bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa služobného úradu; Úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny v Námestove skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 08. marca

2007 podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe; z odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že služobný úrad skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom vzhľadom

k tomu, že po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa Vládou Slovenskej republiky, služobný úrad

nemal také miesto na výkon Štátnej služby, ktoré by zodpovedalo miestu toho istého odboru

štátnej služby a tej istej funkcie, pričom žalobca ponúkané voľné štátnozamestnanecké

miesta neprijal, čo potvrdil svojím podpisom na liste č. 011869/2007/OSÚ „Oznámenie –

ponuka voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007; na základe

odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný správny orgán jeho odvolanie

zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/

zákona o štátnej službe je nezaradenie odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na

vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby

u na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so

štátnym zamestnancom nedohodne inak, teda. že po odvolaní štátneho zamestnanca

z funkcie vedúceho úradu, nebolo, možné ho zaradiť na vykonávanie štátnej služby na

štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu z dôvodu,

že služobný úrad takéto miesto nemá, alebo odvolaný vedúci úradu ponúkané miesto

služobným úradom odmietol.

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca bol odvolaný z funkcie

riaditeľa služobného úradu na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa

10. januára 2007, týmto dňom a na základe tejto skutočnosti bol sním skončený

štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe, pretože

ponúknuté miesta štátnej služby služobným úradom odmietol, pričom služobný úrad iné

voľné zodpovedajúce miesto štátnej služby nemal. Služobný úrad v danej veci postupoval

v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o štátnej službe a platným spôsobom so

žalobcom skončil štátnozamestnanecký pomer, pretože žalobca bol odvolaný z funkcie,

ktorá podľa § 5 zákona o štátnej službe v spojení s § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej

správy v oblasti sociálnych vecí je politickou funkciou, uznesením Vlády Slovenskej

republiky, a takéto odvolanie je jedným zo základných predpokladov pre skončenie

štáínozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/. Zo skutkových okolností ďalej

vyplýva, že žalobca neprijal ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesta služobným

úradom, pričom súčasne z „Oznámenia – ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta“

zo dňa 27. februára 2007 vyplýva, že služobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké

miesto, čím boli splnené aj ďalšie zákonné podmienky pre platné skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Právna norma § 40 ods. 2 písm. b/ zákona

o štátnej službe ustanovuje ako jednu zo zákonných podmienok pre skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru odvolanie z funkcie vedúceho služobného úradu a právna

norma § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí ustanovuje, že

riaditeľa úradu vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky na návrh Ministra práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré zákonné podmienky v danej veci boli

splnené. Pre posúdenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v danej veci spôsob

doručenia rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie žalobcovi je právne

bezvýznamný.»

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd sa

vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré sú predmetom jeho ústavnej

sťažnosti. Podrobne a s poukazom na príslušné ustanovenia

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“) a na , ktorým sa mení a dopĺňa

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa mení a dopĺňa o orgánoch štátnej správy v oblasti

sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, uviedol, prečo považoval sťažovateľa za štátneho

zamestnanca, ktorý vykonáva politickú funkciu, akým spôsobom došlo k odvolaniu

sťažovateľa z funkcie a taktiež ako došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľa.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ svoje tvrdenia o tom, že nebol štátnym

zamestnancom, ktorý vykonáva politickú funkciu, žiadnym spôsobom neodôvodnil, túto

skutočnosť v sťažnosti iba skonštatoval a neuviedol žiadne argumenty, ktorými by aspoň

spochybnil odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere. Z uvedeného dôvodu sa

ústavný súd ďalšími tvrdeniami sťažovateľa o tom, že bolo potrebné rozhodnúť o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 27 písm. e) zákona o štátnej službe, že chýba

právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, a na tieto tvrdenia

nadväzujúcimi argumentmi nepovažoval za potrebné zaoberať.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že do dnešného dňa úrad práce ako

prvostupňový orgán jeho odvolanie proti rozhodnutiu úradu práce sp. zn.

z 8. marca 2007 nepredložil na rozhodnutie vedúcemu služobného úradu Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, pričom súdy sa

touto skutočnosťou riadne nezaoberali, ústavný súd uvádza, že z citovaného odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami

sťažovateľa v tomto smere a ústavne súladným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému

problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia

a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho

výklad a aplikáciu ustanovení zákona o štátnej službe, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011