Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 230/2011
PDF · 244.23 KB
No categories available
I. ÚS 230/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods.
2, čl. 141 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S
96/2007-201 z 24. februára 2009 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 21 S 96/2007-229 z 26. februára 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo 17. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011
doručená faxom a podaním doručeným 10. júna 2011 doplnená sťažnosť Ing. P. B., R.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 S 96/2007-201 z 24. februára 2009 v spojení
s opravným uznesením č. k. 21 S 96/2007-229 z 26. februára 2010 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo 17. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“
alebo „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 21 S 96/2007-201 zo dňa 24. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 96/2007-229 zo dňa 26. 2. 2010 bola zamietnutá moja
žaloba, ktorou som sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
správneho orgánu: Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove č. A/2007/028001-
OSÚ zo dňa 21. 5. 2007... Týmto rozhodnutím žalovaný... zamietol moje odvolanie
a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove
č. A/2007/014369 zo dňa 8. 3. 2007 o skončení môjho štátnozamestnoneckého pomeru
z dôvodu, že uznesením vlády Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007 som bol odvolaný
z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove s tým, že podľa § 40
ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe mi bola poskytnutá náhrada vo
výške trojnásobku môjho funkčného platu.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 8 Sžo 140/2010
zo dňa 17. 2. 2011 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline…
Ja, sťažovateľ som bol dňa 19. 4. 2002 prijatý do stálej štátnej služby. Odo dňa 1. 6.
2004 som bol na základe výsledkov výberového konania vymenovaný do funkcie hlavný
radca – predstavený, riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove. Túto
funkciu som vykonával v štátnozamestnaneckom pomere v stálej štátnej službe.
Vláda Slovenskej republiky… 10. 1. 2007 prijala… „uznesenie… č. 28…“, ktorým
odvolala z funkcií riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v 39 okresných
mestách… a tým istým dňom vymenovala do funkcie nových riaditeľov. Ja… som bol týmto
uznesením… odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v Námestove.
V čase môjho odvolania z funkcie som bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej
službe a preto som nemohol byť zároveň štátnym zamestnancom v politickej funkcii. Štátni
zamestnanci v politickej funkcii boli v dočasnej štátnej službe. Podľa zákona č. 312/2001
Z. z… v znení platnom ku… 10. 1. 2007 nebola možná zmena zo stálej štátnej služby na
dočasnú štátnu službu. Ak by došlo k zmene môjho štátnozamestnaneckého pomeru muselo
by byť o tejto zmene…vydané rozhodnutie… podľa § 27 písm. e/ zákona č. 312/2001 Z. z…
Do dnešného dňa žiadny orgán nevydal takéto rozhodnutie…
Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie musí
obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní /rozklade/. Odôvodnenie nie je
potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
Uznesenie vlády Slovenskej republiky… nie je rozhodnutím o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru, keďže nemá náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. O prijatí tohto uznesenia vlády Slovenskej
republiky som sa dozvedel iba z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu bez evidenčného
čísla zo dňa 19. 1. 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s mojou osobou. Do
dnešného dňa mi toto uznesenie vlády Slovenskej republiky nebolo doručené.
Až v mesiaci február 2007 mi bol doručený list Róberta Fica predsedu vlády
Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007, ktorým mi bolo oznámené že dňa 10. 1. 2007 som
bol odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove.
Uznesenie vlády… a aj list R. F… sú neurčité, pretože neobsahujú moje identifikačné
údaje… ktoré by ma identifikovali takým spôsobom aby som nebol zameniteľný s inou
osobou a nemajú náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní.
Keďže u mňa… chýba právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého
pomeru neexistoval skutkový základ na základe ktorého by žalovaný… mohol vydať
rozhodnutie podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe o skončení
môjho štátnozamestnaneckého pomeru. I napriek mojim opakovaným námietkam sa súdy
touto skutočnosťou riadne nezaoberali a dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že
nebolo potrebné vydať takéto rozhodnutie keďže po vydaní uznesenia vlády… o mojom
odvolaní z funkcie žalovaný správny orgán nemal pre mňa zodpovedajúce
štátnozamestnanecké miesto a že voľné státnozamestnanecké miesto som neprijal.
Zákon č. 312/2001 Z. z… neumožňuje, aby štátny zamestnanec v stálej štátnej službe
ukončil štátnozamestnanecký pomer na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky resp.
na základe listu predsedu vlády Slovenskej republiky… môj štátnozamestnanecký pomer bol
skončený v rozpore so zákonom č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe.
O mojom odvolaní zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa 8. 3. 2007
do dnešného dňa nerozhodol príslušný odvolací správny orgán...
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove ako prvostupňový správny orgán
do dnešného dňa moje odvolanie zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa
8. 3. 2007 nepredložil na rozhodnutie vedúcemu služobného úradu Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, hoci mu v tom
nič nebránilo. To znamená, že o mojom odvolaní do dnešného dňa nerozhodol príslušný
odvolací správny orgán. Takýmto postupom v odvolacom konaní došlo k porušeniu zásady
dvojinštančnosti správneho konania.
Súdy sa touto skutočnosťou riadne nezaoberali a vychádzali iba z ustanovenia § 138
ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, na základe ktorého dospeli k názoru že
postup žalovaného správneho orgánu v odvolacom konaní bol v súlade so zákonom.»
Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra
2002, podľa ktorého „... do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“.
Podľa sťažovateľa „Napadnutými rozsudkami Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v Bratislave predstavujú podstatný zásah do môjho základného
práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, pretože nesprávne aplikovali
ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 21 S 96/2007-201 zo dňa 24. 2. 2009
v spojení s opravným uznesením sp. zn. 21 S 96/2007-229 zo dňa 26. 2. 2010 a Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo dňa 17. 2. 2011
porušili základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 2 odsek 2, článok 141 odsek 1
a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EUR, ktoré sú
Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Sťažovateľovi Ing. P. B. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 261,82 EUR, ktoré
sú Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi... na účet advokáta JUDr. J. V... do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu
odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho
vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného a iného práva rozsudkom
krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Námestove sp. zn. A/2007/028001-OSÚ z 21. mája 2007.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva na súdnu ochranu, do ktorých obsahu patrí aj to, aby sa rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy a právo na to, aby sa vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ
v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa,
pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vedúce
k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uvádza:
«Právne vzťahy pri vykonávaní štátnej služby upravuje zákon o štátnej službe, ktorý
definuje obsah vykonávania štátnej služby ako práva a povinnosti štátu a štátneho
zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej služby alebo súvisiace s vykonávaním
štátnej služby.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca bol štátnym zamestnancom Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove, kde bol rozhodnutím o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru z 01. júna 2004 v zmysle § 27 písm. c/ a § 30 ods. 1 zákona
o štátnej službe a § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí“) vymenovaný do
funkcie hlavný radca – predstavený, riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci
služobného úradu od 01. júna 2004. Toto rozhodnutie vydal vedúci služobného úradu
Ústredia práce: sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, nakoľko podľa § 5 ods. 5 zákona
o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, účinného do 31. decembra 2006 sa na
vymenovanie a odvolanie riaditeľa, ktorý bol zároveň vedúcim služobného úradu vzťahoval
osobitný predpis, zákon o štátnej službe.
Zákonom č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon ostatnej službe a zákon
o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, bolo ustanovenie § 5 ods. 5 zákona
o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí novelizované tak, že úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva
a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.
Zároveň bol doplnený § 11, podľa ktorého sa riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný
podľa zákona účinného do 31. decembra 2006. považuje za riaditeľa úradu vymenovaného
podľa tohto zákona.
Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 z 10. januára 2007 bol žalobca dňom
10. januára 2007 odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v Námestove.
Spornou zostala skutočnosť, či bolo možné štátnozamestnanecký pomer žalobcu
skončiť rozhodnutím o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, ktoré vydal
správny orgán prvého stupňa podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe.
Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo
v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj
z týchto dôvodov: nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na
vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby
a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so
štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo
výške dvojnásobku, jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol
odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného
platu.
Podľa § 5 ods. 4, 6 zákona o štátnej službe funkcie, do ktorých sa štátni zamestnanci
volia alebo vymenúvajú podľa odsekov 3 a 5, sú na účely tohto zákona politické funkcie, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. Výkon politickej funkcie sa považuje za výkon verejnej
funkcie.
Podľa § 10 ods. 6, 8 písm. a/ zákona ostatnej službe vedúci úradu v služobnom úrade
uvedenom v § 7 ods. 1 písm. c/ a d/ je jeho štatutárny orgán. Služobný úrad po odvolaní
vedúceho úradu postupuje podľa § 40 ods. 2 písm. b/, ak ide o štátneho zamestnanca v
stálej štátnej službe.
Podľa § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí úrad
riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej
republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Podľa § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe konanie vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku,
zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 126 zákona o štátnej službe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie
v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej služby a vzniku
štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa § 138 ods. 1 zákona ostatnej službe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý
rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba
považovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom.
Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že žalobca bol dňom
01. júna 2004 vymenovaný Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave do funkcie
hlavný radca – predstavený, riaditeľ a vedúci služobného Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Námestove; uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 10. januára 2007
bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa služobného úradu; Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny v Námestove skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 08. marca
2007 podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe; z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že služobný úrad skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom vzhľadom
k tomu, že po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa Vládou Slovenskej republiky, služobný úrad
nemal také miesto na výkon Štátnej služby, ktoré by zodpovedalo miestu toho istého odboru
štátnej služby a tej istej funkcie, pričom žalobca ponúkané voľné štátnozamestnanecké
miesta neprijal, čo potvrdil svojím podpisom na liste č. 011869/2007/OSÚ „Oznámenie –
ponuka voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007; na základe
odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný správny orgán jeho odvolanie
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/
zákona o štátnej službe je nezaradenie odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na
vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby
u na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so
štátnym zamestnancom nedohodne inak, teda. že po odvolaní štátneho zamestnanca
z funkcie vedúceho úradu, nebolo, možné ho zaradiť na vykonávanie štátnej služby na
štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu z dôvodu,
že služobný úrad takéto miesto nemá, alebo odvolaný vedúci úradu ponúkané miesto
služobným úradom odmietol.
Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca bol odvolaný z funkcie
riaditeľa služobného úradu na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa
10. januára 2007, týmto dňom a na základe tejto skutočnosti bol sním skončený
štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe, pretože
ponúknuté miesta štátnej služby služobným úradom odmietol, pričom služobný úrad iné
voľné zodpovedajúce miesto štátnej služby nemal. Služobný úrad v danej veci postupoval
v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o štátnej službe a platným spôsobom so
žalobcom skončil štátnozamestnanecký pomer, pretože žalobca bol odvolaný z funkcie,
ktorá podľa § 5 zákona o štátnej službe v spojení s § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej
správy v oblasti sociálnych vecí je politickou funkciou, uznesením Vlády Slovenskej
republiky, a takéto odvolanie je jedným zo základných predpokladov pre skončenie
štáínozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/. Zo skutkových okolností ďalej
vyplýva, že žalobca neprijal ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesta služobným
úradom, pričom súčasne z „Oznámenia – ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta“
zo dňa 27. februára 2007 vyplýva, že služobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké
miesto, čím boli splnené aj ďalšie zákonné podmienky pre platné skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Právna norma § 40 ods. 2 písm. b/ zákona
o štátnej službe ustanovuje ako jednu zo zákonných podmienok pre skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru odvolanie z funkcie vedúceho služobného úradu a právna
norma § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí ustanovuje, že
riaditeľa úradu vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky na návrh Ministra práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré zákonné podmienky v danej veci boli
splnené. Pre posúdenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v danej veci spôsob
doručenia rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie žalobcovi je právne
bezvýznamný.»
Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd sa
vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré sú predmetom jeho ústavnej
sťažnosti. Podrobne a s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“) a na zákon č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, uviedol, prečo považoval sťažovateľa za štátneho
zamestnanca, ktorý vykonáva politickú funkciu, akým spôsobom došlo k odvolaniu
sťažovateľa z funkcie a taktiež ako došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
sťažovateľa.
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ svoje tvrdenia o tom, že nebol štátnym
zamestnancom, ktorý vykonáva politickú funkciu, žiadnym spôsobom neodôvodnil, túto
skutočnosť v sťažnosti iba skonštatoval a neuviedol žiadne argumenty, ktorými by aspoň
spochybnil odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere. Z uvedeného dôvodu sa
ústavný súd ďalšími tvrdeniami sťažovateľa o tom, že bolo potrebné rozhodnúť o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 27 písm. e) zákona o štátnej službe, že chýba
právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, a na tieto tvrdenia
nadväzujúcimi argumentmi nepovažoval za potrebné zaoberať.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že do dnešného dňa úrad práce ako
prvostupňový orgán jeho odvolanie proti rozhodnutiu úradu práce sp. zn. A/2007/014369
z 8. marca 2007 nepredložil na rozhodnutie vedúcemu služobného úradu Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, pričom súdy sa
touto skutočnosťou riadne nezaoberali, ústavný súd uvádza, že z citovaného odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami
sťažovateľa v tomto smere a ústavne súladným spôsobom sa s nimi vysporiadal.
Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému
problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia
a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného rozsudku a s ohľadom
na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho
výklad a aplikáciu ustanovení zákona o štátnej službe, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011