Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 285/2011
PDF · 266.9 KB
No categories available
II. ÚS 285/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou, s. r. o., B., za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplynul tento skutkový stav:
«Rada svojim Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 11.02.2010 oznámila
sťažovateľovi začatie správneho konania pod č. 51-PLO/O-947/2010 vo veci možného
porušenia § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že navrhovateľ ako vysielateľ televíznej
programovej služby TV... odvysielal dňa 15.11.2009 sponzorovaný program E., v ktorom
mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo
nepodporoval predaj služieb sponzora, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami
o moskovskom hoteli B. ...
Rozhodnutím zo dňa 27.04.2010, č. RP/20/2010 Rada rozhodla, že sťažovateľ ako
účastník správneho konania č. 51-PLO/O-947/2010 porušil povinnosť ustanovenú v § 38
ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že dňa 15.11.2009 o cca 18.00 hod. odvysielal
sponzorovaný program E., v ktorom došlo k priamej podpore služieb sponzora programu
osobitnými propagačnými zmienkami o službách v moskovskom hoteli B., za čo mu Rada
uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - pokutu,
určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii, vo výške 1.000,00 EUR
(slovom jedentisíc eur).
Rozhodnutie Rady zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010 bolo sťažovateľovi doručené
dňa 03.06.2010. ...
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Rady zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010 odvolanie
podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii, datované dňom 18.06.2010, ktoré
sťažovateľ okrem iného odôvodnil aj tým, že vydaním napadnutého rozhodnutia Rady boli
porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s porušením základného princípu právneho štátu (čl. 1
ods. 1 Ústavy SR), a to z dôvodu nezákonného retroaktívneho použitia právnej normy
Radou na skutkový stav, resp. tým, že konanie Rady predchádzajúce rozhodnutiu Rady trpí
takými vadami, ktoré mali za následok nezákonné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 8 Sž/13/2010 dospel k záveru, že
odvolanie podané sťažovateľom nie je dôvodné, a odvolaním napadnuté rozhodnutie Rady
potvrdil rozsudkom zo dňa 20.10.2010...»
Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla:
„Rada začala správne konanie ... po nadobudnutí účinnosti novely zákona o
vysielaní a retransmisii vykonanej zákonom č. 498/2009 Z.z. (účinnom odo dňa
15.12.2009), pričom prejednávaný skutok sa stal za účinnosti predchádzajúcej právnej
úpravy (účinnej do 14.12.2009). Navyše zákon č. 498/2009 Z.z. ... neobsahuje prechodné
ustanovenia, ktoré by deklarovali, že na konania začaté za účinnosti doterajšej právnej
úpravy, sa použije nová právna úprava. Postup Rady, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie
zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010, bol v rozpore s princípom právneho štátu, nakoľko Rada
na prejednanie protiprávnosti skutku, ktorý sa stal za účinnosti starej právnej úpravy, ako
aj ohľadne uloženia sankcie použila a aplikovala novú právnu úpravu, čo predstavuje
nedovolenú právu retroaktivitu. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Rady nezákonné.
Rada v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nespochybnila, že
postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t.j.
postupovala podľa zákona o vysielaní a retransmisii v znení zákona č. 498/2009 Z.z.
účinného odo dňa 15.12.2009... Aj Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku priznáva,
že Rada mala postupovať podľa právnej úpravy v čase dokonania skutku sťažovateľom. ...
V oboch vyššie uvedených konaniach... sťažovateľ namietal aplikáciu právneho
predpisu (zákona o vysielaní a retransmisii) v konaní o uložení sankcie za správny delikt,
ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou. ...
V čl. 50 ods. 6 Ústavy SR je priamo zakotvený zákaz retroaktivity v právnom poriadku.
Vzhľadom na skutočnosť, že správne trestanie je svojim charakterom a účelom najbližšie
k trestnému konaniu, resp. trestaniu v oblasti trestného práva, možno konštatovať, že
modifikovanú aplikáciu ustanovenia čl. 50 ods. 6 Ústavy SR možno rozšíriť aj na iné delikty
v oblasti verejného práva, s tým rozdielom, že v oblasti iných odvetví verejného práva
možno ochranu pred retroaktivitou možné nájsť v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zakotvuje
princíp právneho štátu ... Per analogiam k ustanoveniu čl. 50 ods. 6 Ústavy SR možno
konštatovať, že protiprávnosť konania v oblasti verejného práva (teda aj správneho práva)
sa posudzuje a sankcia sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol správny delikt
spáchaný (konanie dokonané). Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie. ...
V danom prípade nová právna úprava zákona o vysielaní a retransmisii neprivodila
pre sťažovateľa priaznivejší stav z hľadiska posudzovania protiprávnosti jeho konania,
resp. z hľadiska ukladania sankcie... Z uvedeného dôvodu Rada nemohla použiť novú
právnu úpravu na posudzovanie protiprávnosti skutku, ktorý sa stal za účinnosti starej
právnej úpravy... . Uvedené platí bez ohľadu na to, či nová právna úprava je identická so
starou právnou úpravou alebo nie.
... Rada svojim rozhodnutím ako aj Najvyšší súd SR svojim napadnutým
potvrdzujúcim rozsudkom porušili princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy SR, pretože akceptovali pravú retroaktivitu v právnom poriadku, spätné pôsobenie
právnej normy do minulosti v predmetných konaniach.“
Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR zasiahol svojim rozsudkom vydanom
v konaní 8 Sž/13/2010 do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa, keďže nepreskúmal
zákonnosť uloženej sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil
rozhodnutie postavené na aplikácii práva v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod
vyššie uvedený princíp materiálneho právneho štátu.“.
Podľa sťažovateľky ďalší zásah do jej základného práva na súdnu ochranu spočíva
v odlišnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v identických veciach. V súvislosti
s touto námietkou poukazuje na protichodnosť právnych záverov najvyššieho súdu
vyslovených v namietanom rozsudku a v rozsudku č. k. 3 Sž 6/2010-27 z 13. mája 2010
(ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti pripojila.
Zo súvisiaceho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zrušil rozhodnutie Rady pre
vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) č. RP/3/2010 z 12. januára 2010, ktorým
sťažovateľke uložila pokuty za porušenie § 20 ods. 3 a 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Časové súvislosti tohto
konania Rady boli identické s konaním, ktoré sťažovateľka napáda sťažnosťou. V konaní
pred najvyšším súdom Rada potvrdila, že „v čase vydania rozhodnutia RP/3/2010,
postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t. j.
postupovala podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona 498/2009 Z. z. účinného od
15.12.2009“. Najvyšší súd potom konštatoval, že „v tomto prípade je potrebné rozhodnutie
odporkyne zrušiť..., keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku
rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol
účinným“.
Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd „svojim postupom porušil zákonom
ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V roku 2010 v rovnakej veci
už rozhodoval u rovnakého účastníka a dospel k správnemu a odôvodnenému záveru
o porušení zákazu retroaktivity, v dôsledku čoho zrušil rozhodnutie Rady“.
Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.10.2010, sp. zn.
8 Sž/13/2010, v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa
27.04.2010, č. RP/20/2010, vydaným v správnom konaní č. 51-PLO/O-947/2010, porušil
základné právo spoločnosti M. s.r.o. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn.: 8 Sž/13/2010 sa zrušuje
vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom
B., trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške
314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a „odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 8 Sž/13/2010, až do
nadobudnutia právoplatností rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, pričom
svoj návrh odôvodnila tým, že „Odkladom vykonateľnosti napadnutého rozsudku
Najvyššieho súdu SR by nevznikla žiadnym osobám, vrátane štátu zastúpeného Radou,
ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorú by utrpel sťažovateľ zaplatením sankcie na
základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR, napadnutého touto ústavnou
sťažnosťou.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom, ktorým najvyšší súd
v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľky v rámci správneho súdnictva potvrdil
rozhodnutie Rady č. RP/20/2010 z 27. apríla 2010. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej
základného práva na súdnu ochranu namietaným rozsudkom spočíva v nerešpektovaní
zákazu pravej retroaktivity, ako aj v nejednotnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
v identických veciach, ktorá narúša princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa ústavy
a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 je podľa
názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní o opravnom prostriedku
sťažovateľky proti rozhodnutiu Rady nebol sporným skutkový stav veci. Sťažovateľka ani
v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nespochybňuje záver
Rady o porušení jej zákonnej povinnosti odvysielaním sponzorovaného programu, v ktorom
došlo k priamej podpore predaja služieb sponzora programu. Preto sa ústavný súd týmito
otázkami nezaoberal a svoj prieskum namietaného rozsudku najvyššieho súdu orientoval na
nosnú sťažnostnú námietku sťažovateľky založenú na názore o retroaktívnej aplikácii
relevantných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii Radou a o následnom potvrdení
tohto postupu najvyšším súdom.
Podľa rozhodnutia Rady správneho deliktu sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že
„dňa 15. novembra 2009 o cca 18:00 hod. odvysielala sponzorovaný program E., v ktorom
došlo k priamej podpore predaja služieb sponzora programu osobitnými propagačnými
zmienkami o službách v moskovskom hoteli B.“, čím porušila povinnosť ustanovenú v § 38
ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý zakazuje, aby sponzorovaný program priamo
podporoval predaj služieb sponzora. Rada dospela k názoru, že ak je sponzorom spoločnosť,
ktorá je súčasťou väčšej finančnej skupiny, propagačné efekty sa budú týkať nielen
konkrétnej spoločnosti, ale aj celej finančnej skupiny ako takej (v posudzovanom prípade
finančnej skupiny JT). V predmetnom programe bolo odvysielaných viacero vyjadrení,
ktoré hodnotili služby ponúkané v moskovskom hoteli B., ktorý je akvizíciou finančnej
skupiny..., ktorej súčasťou je sponzor programu (...). Keďže tieto vyjadrenia svojou
intenzitou a rozsahom presiahli mieru bežných vyjadrení informačného charakteru, Rada ich
vyhodnotila ako osobitné propagačné zmienky o službách v moskovskom hoteli B.
Na tomto právnom názore Rada založila svoj záver o porušení povinnosti sťažovateľky
vyplývajúcej z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. S prihliadnutím na
skutočnosť, že išlo o opakované porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 38 ods. 4 citovaného
zákona, Rada uložila sťažovateľke sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d) citovaného zákona,
teda pokutu vo výške 1 000 € určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní
a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.
Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom do 14. decembra
2009 vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval
predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä
osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených výrobkoch či službách v týchto
programoch.
Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom od 15. decembra
2009 vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný
zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo
sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj,
nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä
osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto
programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na
požiadanie.
Podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom
do 14. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby
od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur
do 19 916 eur, ak porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov.
Podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom
od 15. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby
okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak porušil podmienky na
vysielanie sponzorovaných programov a sponzorovanej programovej služby.
Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré
regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je
zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku
vedel, či zaň podľa objektívneho práva možno vyvodiť zodpovednosť spočívajúcu
v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.
Ústavný súd plne akceptuje všeobecne formulované právne názory sťažovateľky
obsiahnuté v odôvodnení sťažnosti týkajúce sa zákazu retroaktívnej aplikácie právnych
noriem, nestotožňuje sa však s jej názorom, že tieto právne názory sú aplikovateľné na
posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 38 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. d) zákona
o vysielaní a retransmisii účinných v čase spáchania deliktu sťažovateľky a v čase
rozhodovania Rady o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti
vyplýva, že skutok sťažovateľky postihnuteľný Radou bol za správny delikt považovaný tak
v období jeho spáchania (15. novembra 2009), ako aj v čase, keď Rada vydala rozhodnutie
o porušení povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii
a o uložení sankcie (27. apríla 2010). Sťažovateľka ako vysielateľka programovej služby
bola totiž podľa právneho stavu účinného 15. novembra 2009, rovnako však aj podľa
právneho stavu účinného 27. apríla 2010 povinná rešpektovať povinnosť vyplývajúcu
z ustanovenia § 38 ods. 4 citovaného zákona, ktorej obsah sa pre vysielateľa
a sponzorovaný program v dôsledku novelizácie zákona o vysielaní a retransmisii
v žiadnom ohľade nezmenil. Novela zákona o vysielaní a retransmisii účinná od 15.
decembra 2009 iba rozšírila okruh povinných subjektov z vysielateľa aj na poskytovateľa
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a zároveň rozšírila povinnosť vyplývajúcu
z § 38 ods. 4 citovaného zákona aj na sponzorovanú programovú službu a sponzorovanú
audiovizuálnu službu na požiadanie, pričom ani sankcia za porušenie tejto povinnosti sa
nezmenila. V tejto súvislosti preto nemožno za žiadnych okolností uvažovať o právnej
neistote sťažovateľky, a preto je aj správny záver najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení
namietaného rozsudku uviedol:
„Senát najvyššieho súdu sa síce stotožnil s názorom navrhovateľky, že predmetný
skutok vrátane uloženej sankcie bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase,
kedy sa skutok stal, t.j. podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra
2009, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že zmena ustanovenia § 38 ods. 4 sa týkala iba
rozšírenia subjektov, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje a rovnako zostala nezmenená aj
sankcia za porušenie tohto zákonného ustanovenia, dospel k záveru, že rozhodnutie
odporkyne bolo postihnuté iba formálnou vadou, ktorá nemala vplyv na jeho zákonnosť
a navrhovateľka ani postupom, ani rozhodnutím odporkyne nebola ukrátená na svojich
právach.“
Je potrebné prisvedčiť sťažovateľke, že Rada skutočne v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedla, že „Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k zmenám
účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní postupovala
podľa účinného znenia zákona č. 308/2000 Z. z.“, avšak berúc do úvahy materiálne
hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný
súd konštatuje, že uvedený nedostatok nemožno kvalifikovať ako porušenie zákazu
retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu istotu
adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu
je zrejmé, že právna istota sťažovateľky, čo sa týka porušenia povinnosti podľa § 38 ods. 4
zákona o vysielaní a retransmisii, nebola novelizáciou tohto zákona účinnou
od 15. decembra 2009 nijako dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri
aplikácii právnych noriem nebol v prípade sťažovateľky naplnený. Tento záver je
rozhodujúci pre posúdenie prvej námietky sťažovateľky o nerešpektovaní zákazu pravej
retroaktivity (a tým nerešpektovaní princípu materiálneho právneho štátu) namietaným
rozsudkom ako nedôvodnej.
2. Druhá sťažnostná námietka vychádzala zo sťažovateľkou preukázanej skutočnosti,
že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie § 20 ods. 4
zákona o vysielaní a retransmisii odlišne. Ústavný súd nespochybňuje relevantnú totožnosť
oboch posudzovaných vecí, predovšetkým v právnej rovine, teda v otázke retroaktívnej
aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k imanentným znakom právneho
štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou
je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Ústavný súd však dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je predovšetkým vecou
odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného
súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.
V odôvodnení súvisiaceho rozsudku podľa názoru ústavného súdu absentuje
aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení ústavy i ustanovení dohovoru, na ktoré
najvyšší súd odkázal (čl. 6 a čl. 7 dohovoru). Najvyšší súd iba skonštatoval, že rozhodnutie
Rady je potrebné zrušiť, keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený
vo výroku rozhodnutia Rady, bol použitý zákon, ktorý v čase spáchania skutku nebol
účinný. Nijako sa však nevysporiadal s čiastočnou totožnosťou relevantných ustanovení
zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá mala v posudzovaných skutkových okolnostiach
pre rozhodnutie Rady nesporný význam. Najvyšší súd len formálne odkázal na skutočnosť,
že Rada neaplikovala pri rozhodovaní právne normy účinné v čase spáchania skutku, bez
toho, aby sa zaoberal aj materiálnym hľadiskom, ktorým je podstata a účel zákazu
retroaktivity. Preto právny záver vyslovený v súvisiacom rozsudku podľa názoru ústavného
súdu vyvoláva relevantné pochybnosti o splnení požiadaviek na ústavne akceptovateľné
súdne rozhodnutie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sa nemožno dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo
nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.
Navyše, ústavný súd má pochybnosti, či v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sž 6/2010 z 13. mája 2010 možno hovoriť o konštantnej rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu alebo či nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho
súdu. Zo sťažnosti sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 16/2011 ústavný
súd zistil, že najvyšší súd v inej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 2 Sž 8/2010, ktorá je
skutkovo aj právne identická s vecou vedenou najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 6/2010,
rozhodol obdobne ako vo veci namietaného rozsudku, teda potvrdil rozhodnutie Rady.
Ústavný súd neopomenul ešte jeden významný aspekt charakteru právnej istoty
sťažovateľky v skutkových okolnostiach jej prípadu.
Sťažovateľka sa dovoláva ústavnej ochrany jej právnej istoty, pričom táto ochrana
má byť docielená zrušením namietaného rozsudku a následným vrátením veci najvyššiemu
súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom. Vyhovenie tejto
požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu právnej istote
sťažovateľky, ktorou disponovala 15. novembra 2009, keď sporná relácia bola odvysielaná.
V tom čase totiž súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol ani vyhlásený,
sťažovateľke teda nebol doručený, a tak nemohol byť ani právoplatný. Právna istota
sťažovateľky v čase odvysielania sponzorovaného programu „E.“ sa preto nemohla zakladať
na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy budú okolnosti jej skutku posúdené tak,
ako to najvyšší súd učinil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.
Z uvedeného vyplýva, že právna istota v kvalite, akej sa sťažovateľka sťažnosťou
dovoláva, v čase spáchania jej skutku objektívne neexistovala. Ústavný súd jej potom
nemôže priznať právnu ochranu.
Sťažovateľka sa teda druhou sťažnostnou námietkou domáhala ochrany právnej
istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia a v nadväznosti na
to i o správnosti z neho vyplývajúceho právneho záveru existujú závažné ústavne významné
pochybnosti. V namietanom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne arbitrárne či
ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie označených
práv sťažovateľky. Navyše, v čase spáchania skutku sťažovateľky jej právna istota
objektívne nebola tvorená žiadnou vedomosťou o právnych záveroch, ktoré napokon našli
svoje vyjadrenie v súvisiacom rozsudku. Ústavný súd preto hodnotí aj druhú sťažnostnú
námietku sťažovateľky ako nedôvodnú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že
namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej označených práv,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej ústavný súd už
nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom, ktoré nebolo súčasťou príloh jej sťažnosti.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je
podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej
vety ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval. Ústavný súd preto
nepovažoval za dôvodné vyzývať sťažovateľku na predloženie splnomocnenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať
o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011