Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, s. r. o., B., za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s , a

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-24 z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s ,

a a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -24 z 20. októbra 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplynul tento skutkový stav:

«Rada svojim Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 11.02.2010 oznámila

sťažovateľovi začatie správneho konania pod č. 51-PLO/O-947/2010 vo veci možného

porušenia o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že navrhovateľ ako vysielateľ televíznej

programovej služby TV... odvysielal dňa 15.11.2009 sponzorovaný program E., v ktorom

mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo

nepodporoval predaj služieb sponzora, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami

o moskovskom hoteli B. ...

Rozhodnutím zo dňa 27.04.2010, č. Rada rozhodla, že sťažovateľ ako

účastník správneho konania č. 51-PLO/O-947/2010 porušil povinnosť ustanovenú v § 38

ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že dňa 15.11.2009 o cca 18.00 hod. odvysielal

sponzorovaný program E., v ktorom došlo k priamej podpore služieb sponzora programu

osobitnými propagačnými zmienkami o službách v moskovskom hoteli B., za čo mu Rada

uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - pokutu,

určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii, vo výške 1.000,00 EUR

(slovom jedentisíc eur).

Rozhodnutie Rady zo dňa 27.04.2010 č. bolo sťažovateľovi doručené

dňa 03.06.2010. ...

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Rady zo dňa 27.04.2010 č. odvolanie

podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii, datované dňom 18.06.2010, ktoré

sťažovateľ okrem iného odôvodnil aj tým, že vydaním napadnutého rozhodnutia Rady boli

porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1,

a SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s porušením základného princípu právneho štátu (čl. 1

ods. 1 SR), a to z dôvodu nezákonného retroaktívneho použitia právnej normy

Radou na skutkový stav, resp. tým, že konanie Rady predchádzajúce rozhodnutiu Rady trpí

takými vadami, ktoré mali za následok nezákonné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní dospel k záveru, že

odvolanie podané sťažovateľom nie je dôvodné, a odvolaním napadnuté rozhodnutie Rady

potvrdil rozsudkom zo dňa 20.10.2010...»

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla:

„Rada začala správne konanie ... po nadobudnutí účinnosti novely zákona o

vysielaní a retransmisii vykonanej (účinnom odo dňa

15.12.2009), pričom prejednávaný skutok sa stal za účinnosti predchádzajúcej právnej

úpravy (účinnej do 14.12.2009). Navyše ... neobsahuje prechodné

ustanovenia, ktoré by deklarovali, že na konania začaté za účinnosti doterajšej právnej

úpravy, sa použije nová právna úprava. Postup Rady, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie

zo dňa 27.04.2010 č. , bol v rozpore s princípom právneho štátu, nakoľko Rada

na prejednanie protiprávnosti skutku, ktorý sa stal za účinnosti starej právnej úpravy, ako

aj ohľadne uloženia sankcie použila a aplikovala novú právnu úpravu, čo predstavuje

nedovolenú právu retroaktivitu. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Rady nezákonné.

Rada v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nespochybnila, že

postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t.j.

postupovala podľa

účinného odo dňa 15.12.2009... Aj Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku priznáva,

že Rada mala postupovať podľa právnej úpravy v čase dokonania skutku sťažovateľom. ...

V oboch vyššie uvedených konaniach... sťažovateľ namietal aplikáciu právneho

predpisu (zákona o vysielaní a retransmisii) v konaní o uložení sankcie za správny delikt,

ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou. ...

V SR je priamo zakotvený zákaz retroaktivity v právnom poriadku.

Vzhľadom na skutočnosť, že správne trestanie je svojim charakterom a účelom najbližšie

k trestnému konaniu, resp. trestaniu v oblasti trestného práva, možno konštatovať, že

modifikovanú aplikáciu ustanovenia SR možno rozšíriť aj na iné delikty

v oblasti verejného práva, s tým rozdielom, že v oblasti iných odvetví verejného práva

možno ochranu pred retroaktivitou možné nájsť v SR, ktorý zakotvuje

princíp právneho štátu ... Per analogiam k ustanoveniu SR možno

konštatovať, že protiprávnosť konania v oblasti verejného práva (teda aj správneho práva)

sa posudzuje a sankcia sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol správny delikt

spáchaný (konanie dokonané). Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie. ...

V danom prípade nová právna úprava zákona o vysielaní a retransmisii neprivodila

pre sťažovateľa priaznivejší stav z hľadiska posudzovania protiprávnosti jeho konania,

resp. z hľadiska ukladania sankcie... Z uvedeného dôvodu Rada nemohla použiť novú

právnu úpravu na posudzovanie protiprávnosti skutku, ktorý sa stal za účinnosti starej

právnej úpravy... . Uvedené platí bez ohľadu na to, či nová právna úprava je identická so

starou právnou úpravou alebo nie.

... Rada svojim rozhodnutím ako aj Najvyšší súd SR svojim napadnutým

potvrdzujúcim rozsudkom porušili princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov

v právny poriadok ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

SR, pretože akceptovali pravú retroaktivitu v právnom poriadku, spätné pôsobenie

právnej normy do minulosti v predmetných konaniach.“

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR zasiahol svojim rozsudkom vydanom

v konaní do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa, keďže nepreskúmal

zákonnosť uloženej sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil

rozhodnutie postavené na aplikácii práva v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod

vyššie uvedený princíp materiálneho právneho štátu.“.

Podľa sťažovateľky ďalší zásah do jej základného práva na súdnu ochranu spočíva

v odlišnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v identických veciach. V súvislosti

s touto námietkou poukazuje na protichodnosť právnych záverov najvyššieho súdu

vyslovených v namietanom rozsudku a v rozsudku č. k. -27 z 13. mája 2010

(ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti pripojila.

Zo súvisiaceho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zrušil rozhodnutie Rady pre

vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) č. z 12. januára 2010, ktorým

sťažovateľke uložila pokuty za porušenie a

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Časové súvislosti tohto

konania Rady boli identické s konaním, ktoré sťažovateľka napáda sťažnosťou. V konaní

pred najvyšším súdom Rada potvrdila, že „v čase vydania rozhodnutia ,

postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t. j.

postupovala podľa v znení zákona účinného od

15.12.2009“. Najvyšší súd potom konštatoval, že „v tomto prípade je potrebné rozhodnutie

odporkyne zrušiť..., keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku

rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol

účinným“.

Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd „svojim postupom porušil zákonom

ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V roku 2010 v rovnakej veci

už rozhodoval u rovnakého účastníka a dospel k správnemu a odôvodnenému záveru

o porušení zákazu retroaktivity, v dôsledku čoho zrušil rozhodnutie Rady“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.10.2010, sp. zn.

, v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa

27.04.2010, č. , vydaným v správnom konaní č. 51-PLO/O-947/2010, porušil

základné právo spoločnosti M. s.r.o. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení

s , a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn.: sa zrušuje

vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom

B., trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške

314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

V zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a „odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. , až do

nadobudnutia právoplatností rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, pričom

svoj návrh odôvodnila tým, že „Odkladom vykonateľnosti napadnutého rozsudku

Najvyššieho súdu SR by nevznikla žiadnym osobám, vrátane štátu zastúpeného Radou,

ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorú by utrpel sťažovateľ zaplatením sankcie na

základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR, napadnutého touto ústavnou

sťažnosťou.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného v v spojení s , a

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom, ktorým najvyšší súd

v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľky v rámci správneho súdnictva potvrdil

rozhodnutie Rady č. z 27. apríla 2010. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej

základného práva na súdnu ochranu namietaným rozsudkom spočíva v nerešpektovaní

zákazu pravej retroaktivity, ako aj v nejednotnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

v identických veciach, ktorá narúša princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa

a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -24 z 20. októbra 2010 je podľa

názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní o opravnom prostriedku

sťažovateľky proti rozhodnutiu Rady nebol sporným skutkový stav veci. Sťažovateľka ani

v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nespochybňuje záver

Rady o porušení jej zákonnej povinnosti odvysielaním sponzorovaného programu, v ktorom

došlo k priamej podpore predaja služieb sponzora programu. Preto sa ústavný súd týmito

otázkami nezaoberal a svoj prieskum namietaného rozsudku najvyššieho súdu orientoval na

nosnú sťažnostnú námietku sťažovateľky založenú na názore o retroaktívnej aplikácii

relevantných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii Radou a o následnom potvrdení

tohto postupu najvyšším súdom.

Podľa rozhodnutia Rady správneho deliktu sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že

„dňa 15. novembra 2009 o cca 18:00 hod. odvysielala sponzorovaný program E., v ktorom

došlo k priamej podpore predaja služieb sponzora programu osobitnými propagačnými

zmienkami o službách v moskovskom hoteli B.“, čím porušila povinnosť ustanovenú v § 38

ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý zakazuje, aby sponzorovaný program priamo

podporoval predaj služieb sponzora. Rada dospela k názoru, že ak je sponzorom spoločnosť,

ktorá je súčasťou väčšej finančnej skupiny, propagačné efekty sa budú týkať nielen

konkrétnej spoločnosti, ale aj celej finančnej skupiny ako takej (v posudzovanom prípade

finančnej skupiny JT). V predmetnom programe bolo odvysielaných viacero vyjadrení,

ktoré hodnotili služby ponúkané v moskovskom hoteli B., ktorý je akvizíciou finančnej

skupiny..., ktorej súčasťou je sponzor programu (...). Keďže tieto vyjadrenia svojou

intenzitou a rozsahom presiahli mieru bežných vyjadrení informačného charakteru, Rada ich

vyhodnotila ako osobitné propagačné zmienky o službách v moskovskom hoteli B.

Na tomto právnom názore Rada založila svoj záver o porušení povinnosti sťažovateľky

vyplývajúcej z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. S prihliadnutím na

skutočnosť, že išlo o opakované porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 38 ods. 4 citovaného

zákona, Rada uložila sťažovateľke sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d) citovaného zákona,

teda pokutu vo výške 1 000 € určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní

a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom do 14. decembra

2009 vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval

predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä

osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených výrobkoch či službách v týchto

programoch.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom od 15. decembra

2009 vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný

zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo

sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj,

nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä

osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto

programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na

požiadanie.

Podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom

do 14. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby

od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur

do 19 916 eur, ak porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov.

Podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom

od 15. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby

okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi

rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak porušil podmienky na

vysielanie sponzorovaných programov a sponzorovanej programovej služby.

Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré

regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je

zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku

vedel, či zaň podľa objektívneho práva možno vyvodiť zodpovednosť spočívajúcu

v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.

Ústavný súd plne akceptuje všeobecne formulované právne názory sťažovateľky

obsiahnuté v odôvodnení sťažnosti týkajúce sa zákazu retroaktívnej aplikácie právnych

noriem, nestotožňuje sa však s jej názorom, že tieto právne názory sú aplikovateľné na

posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 38 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. d) zákona

o vysielaní a retransmisii účinných v čase spáchania deliktu sťažovateľky a v čase

rozhodovania Rady o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti

vyplýva, že skutok sťažovateľky postihnuteľný Radou bol za správny delikt považovaný tak

v období jeho spáchania (15. novembra 2009), ako aj v čase, keď Rada vydala rozhodnutie

o porušení povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii

a o uložení sankcie (27. apríla 2010). Sťažovateľka ako vysielateľka programovej služby

bola totiž podľa právneho stavu účinného 15. novembra 2009, rovnako však aj podľa

právneho stavu účinného 27. apríla 2010 povinná rešpektovať povinnosť vyplývajúcu

z ustanovenia § 38 ods. 4 citovaného zákona, ktorej obsah sa pre vysielateľa

a sponzorovaný program v dôsledku novelizácie zákona o vysielaní a retransmisii

v žiadnom ohľade nezmenil. Novela zákona o vysielaní a retransmisii účinná od 15.

decembra 2009 iba rozšírila okruh povinných subjektov z vysielateľa aj na poskytovateľa

audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a zároveň rozšírila povinnosť vyplývajúcu

z § 38 ods. 4 citovaného zákona aj na sponzorovanú programovú službu a sponzorovanú

audiovizuálnu službu na požiadanie, pričom ani sankcia za porušenie tejto povinnosti sa

nezmenila. V tejto súvislosti preto nemožno za žiadnych okolností uvažovať o právnej

neistote sťažovateľky, a preto je aj správny záver najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení

namietaného rozsudku uviedol:

„Senát najvyššieho súdu sa síce stotožnil s názorom navrhovateľky, že predmetný

skutok vrátane uloženej sankcie bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase,

kedy sa skutok stal, t.j. podľa v znení účinnom do 14. decembra

2009, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že zmena ustanovenia § 38 ods. 4 sa týkala iba

rozšírenia subjektov, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje a rovnako zostala nezmenená aj

sankcia za porušenie tohto zákonného ustanovenia, dospel k záveru, že rozhodnutie

odporkyne bolo postihnuté iba formálnou vadou, ktorá nemala vplyv na jeho zákonnosť

a navrhovateľka ani postupom, ani rozhodnutím odporkyne nebola ukrátená na svojich

právach.“

Je potrebné prisvedčiť sťažovateľke, že Rada skutočne v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedla, že „Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k zmenám

účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní postupovala

podľa účinného znenia “, avšak berúc do úvahy materiálne

hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa , ústavný

súd konštatuje, že uvedený nedostatok nemožno kvalifikovať ako porušenie zákazu

retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu istotu

adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu

je zrejmé, že právna istota sťažovateľky, čo sa týka porušenia povinnosti podľa § 38 ods. 4

zákona o vysielaní a retransmisii, nebola novelizáciou tohto zákona účinnou

od 15. decembra 2009 nijako dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri

aplikácii právnych noriem nebol v prípade sťažovateľky naplnený. Tento záver je

rozhodujúci pre posúdenie prvej námietky sťažovateľky o nerešpektovaní zákazu pravej

retroaktivity (a tým nerešpektovaní princípu materiálneho právneho štátu) namietaným

rozsudkom ako nedôvodnej.

2. Druhá sťažnostná námietka vychádzala zo sťažovateľkou preukázanej skutočnosti,

že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie § 20 ods. 4

zákona o vysielaní a retransmisii odlišne. Ústavný súd nespochybňuje relevantnú totožnosť

oboch posudzovaných vecí, predovšetkým v právnej rovine, teda v otázke retroaktívnej

aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k imanentným znakom právneho

štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou

je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Ústavný súd však dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je predovšetkým vecou

odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ). Úlohou ústavného

súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

V odôvodnení súvisiaceho rozsudku podľa názoru ústavného súdu absentuje

aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení i ustanovení dohovoru, na ktoré

najvyšší súd odkázal (čl. 6 a čl. 7 dohovoru). Najvyšší súd iba skonštatoval, že rozhodnutie

Rady je potrebné zrušiť, keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený

vo výroku rozhodnutia Rady, bol použitý zákon, ktorý v čase spáchania skutku nebol

účinný. Nijako sa však nevysporiadal s čiastočnou totožnosťou relevantných ustanovení

zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá mala v posudzovaných skutkových okolnostiach

pre rozhodnutie Rady nesporný význam. Najvyšší súd len formálne odkázal na skutočnosť,

že Rada neaplikovala pri rozhodovaní právne normy účinné v čase spáchania skutku, bez

toho, aby sa zaoberal aj materiálnym hľadiskom, ktorým je podstata a účel zákazu

retroaktivity. Preto právny záver vyslovený v súvisiacom rozsudku podľa názoru ústavného

súdu vyvoláva relevantné pochybnosti o splnení požiadaviek na ústavne akceptovateľné

súdne rozhodnutie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v konaní podľa čl. 127

ods. 1 sa nemožno dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo

nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.

Navyše, ústavný súd má pochybnosti, či v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. mája 2010 možno hovoriť o konštantnej rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu alebo či nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho

súdu. Zo sťažnosti sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že najvyšší súd v inej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. , ktorá je

skutkovo aj právne identická s vecou vedenou najvyšším súdom pod sp. zn. ,

rozhodol obdobne ako vo veci namietaného rozsudku, teda potvrdil rozhodnutie Rady.

Ústavný súd neopomenul ešte jeden významný aspekt charakteru právnej istoty

sťažovateľky v skutkových okolnostiach jej prípadu.

Sťažovateľka sa dovoláva ústavnej ochrany jej právnej istoty, pričom táto ochrana

má byť docielená zrušením namietaného rozsudku a následným vrátením veci najvyššiemu

súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom. Vyhovenie tejto

požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu právnej istote

sťažovateľky, ktorou disponovala 15. novembra 2009, keď sporná relácia bola odvysielaná.

V tom čase totiž súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol ani vyhlásený,

sťažovateľke teda nebol doručený, a tak nemohol byť ani právoplatný. Právna istota

sťažovateľky v čase odvysielania sponzorovaného programu „E.“ sa preto nemohla zakladať

na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy budú okolnosti jej skutku posúdené tak,

ako to najvyšší súd učinil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že právna istota v kvalite, akej sa sťažovateľka sťažnosťou

dovoláva, v čase spáchania jej skutku objektívne neexistovala. Ústavný súd jej potom

nemôže priznať právnu ochranu.

Sťažovateľka sa teda druhou sťažnostnou námietkou domáhala ochrany právnej

istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia a v nadväznosti na

to i o správnosti z neho vyplývajúceho právneho záveru existujú závažné ústavne významné

pochybnosti. V namietanom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne arbitrárne či

ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie označených

práv sťažovateľky. Navyše, v čase spáchania skutku sťažovateľky jej právna istota

objektívne nebola tvorená žiadnou vedomosťou o právnych záveroch, ktoré napokon našli

svoje vyjadrenie v súvisiacom rozsudku. Ústavný súd preto hodnotí aj druhú sťažnostnú

námietku sťažovateľky ako nedôvodnú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej označených práv,

a preto podľa sťažnosť sťažovateľky odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej ústavný súd už

nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom, ktoré nebolo súčasťou príloh jej sťažnosti.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je

podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej

vety ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval. Ústavný súd preto

nepovažoval za dôvodné vyzývať sťažovateľku na predloženie splnomocnenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať

o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011