Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8dc/365662.90c611.pdf
PDF · 140.14 KB
No categories available
8Sž/13/2010
Najvyšší súd 8Sž/13/2010-24
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členiek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky M. T., S., so sídlom B., zastúpeného Mgr. P. Ď.,
advokátom a konateľom spoločnosti Advokátska kancelária B., S. so sídlom D.C. proti
odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava,
o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/20/2010 zo
dňa 27. apríla 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/20/2010 zo dňa
27. apríla 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov konania.
Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť na účet Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 66 € do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Navrhovateľka sa opravným prostriedkom podaným v zákonnej lehote v súlade
s ustanovením § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene
zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
2
o vysielaní“) domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/20/2010
z 27. apríla 2010.
Uvedeným rozhodnutím odporkyňa rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť
ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 15. novembra 2009 o cca
X. hod. odvysielala sponzorovaný program E., v ktorom došlo k priamej podpore predaja
služieb sponzora programu osobitnými propagačnými zmienkami o službách v moskovskom
hoteli B., za čo jej uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z.
sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške
1000,00 €.
V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa po podrobnom popise predmetného programu
uviedla, že správne konanie bolo začaté z dôvodu možného porušenia § 38 ods. 4 záko-
na č. 308/2000 Z. z. Toto ustanovenie bolo v priebehu správneho konania zmenené novelou
účinnou od 15. decembra 2009, ktorá však iba rozšírila okruh povinných subjektov
a povinnosť aj na sponzorovanú programovú službu a sponzorovanú audiovizuálnu mediálnu
službu na požiadanie. Obsah povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. sa
pre vysielateľa a sponzorovaný program v žiadnom ohľade nezmenil a sankcia zostala tiež
totožná. Ustanovenie § 38 ods. 4 zakazuje, aby sponzorovaný program priamo podporoval
predaj služieb sponzora. Sponzor programu získava ako protihodnotu za svoje plnenie určené
na financovanie programu propagáciu svojej osoby, produktu alebo služby. Ide o legálnu
propagáciu popri ostatných mechanizmoch mimo povoleného času vyhradeného pre reklamu.
Vzhľadom na vymedzený účel dospela Rada k názoru, že ak je sponzorom spoločnosť, ktorá
je súčasťou väčšej finančnej skupiny, propagačné efekty sa budú týkať nielen konkrétnej
spoločnosti, ale aj celej finančnej skupiny ako takej, v tomto prípade J.. Opačný výklad by bol
rozpore s účelom ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré vychádza
z európskej úpravy v danej oblasti. Sponzorovanie je jedným z inštitútov, prostredníctvom
ktorého môže vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
získať finančné prostriedky na výrobu programov, a to aj pri zachovaní resp. nezvýšení
reklamného tlaku na recipienta. Preto tu platia osobitné pravidlá, vrátane povinnosti
zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval predaj, nákup ani prenájom
tovarov alebo služieb sponzora, najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených
výrobkoch alebo službách.
3
V predmetnom programe bolo odvysielaných viacero vyjadrení, ktoré hodnotili služby
ponúkané v moskovskom hoteli B., ktorý je akvizíciou finančnej skupiny J., ktorej súčasťou
je sponzor programu. Rada dospela k názoru, že tieto vyjadrenia svojou intenzitou a rozsahom
presiahli mieru bežných vyjadrení informačného charakteru a vyhodnotila ich ako osobitné
propagačné zmienky o službách v moskovskom hoteli B.. S prihliadnutím na skutočnosť, že
išlo o opakované porušenie povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.,
Rada za toto porušenie zákona uložila navrhovateľke ako sankciu pokutu, pričom pri určovaní
jej výšky vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu (nadmerný reklamný tlak na
recipienta, neoprávnené zvýhodnenie sponzora voči tým, ktorí sú propagovaní iba v prípustnej
miere), mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie tejto povinnosti), ako aj rozsah a dosah
vysielania (navrhovateľka je multiregionálnym vysielateľom).
II.
Vo včas podanom opravnom prostriedku podľa § 2501 a nasl. OSP, doručenom
najvyššiemu súdu dňa 21. júna 2010 (rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené dňa
03.06.2010) proti hore uvedenému rozhodnutiu navrhovateľka predovšetkým namietala, že
vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu práv odvolateľa garantovaných Ústavou
Slovenskej republiky, najmä práva na súdnu a inú právnu ochranu. Postupom správneho
orgánu mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Ďalej namietal, že konanie
správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, trpí vadami, ktoré mali vplyv na
zákonnosť rozhodnutia, rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.
Navrhovateľka považovala za potrebné vyjadriť sa predovšetkým k právnemu
posúdeniu veci a postupu Rady v konaní predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia, ktoré
považuje za nezákonné, a v rozpore s princípmi právneho štátu a so zákazom retroaktivity.
Rada začala konanie po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 308/2000 Z. z., pričom
prejednávaný skutok sa stal za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Rada účastníka
informovala, že došlo k zmene právnej úpravy. Pri absencii prechodných ustanovení nie je
prípustné, aby si Rada ako správny orgán osobovala bez opory v zákone právomoc
prináležiacu výlučne zákonodarcovi. Postup Rady bol v predmetnom konaní v rozopre
so zákonom z dôvodu retroaktívneho použitia právnej normy, a teda vydané rozhodnutie treba
4
považovať za nezákonné. Použitie neskoršej právnej normy na posúdenie konania
predchádzajúceho jej účinnosti by mohlo byť prípustné, ak by sa jednalo o normu s účinkom
v prospech trestaného, nie však o normu s účinkom rovnakým, prípadne horším. Poukázala
v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sž/6/2010-27,
kde boli dôvody napadnutia rozhodnutia zo strany vysielateľa o nesprávnom použití právneho
predpisu zhodné. Namietala aj nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, z ktorého nie je zrejmé,
podľa ktorého znenia právneho predpisu správny orgán rozhodol. Rovnakým nedostatkom
trpí tiež výrok v časti o udelení sankcie, keďže Rada nedodržala ani zákonný predpoklad pre
odôvodnenie určenia jej výšky podľa ustanovení zákona o vysielaní. Neúplnosť odôvodnenia
výroku rozhodnutia spôsobuje nezákonnosť celého rozhodnutia. Správnu úvahu správneho
orgánu pri určení výšky sankcie považuje za prejav svojvôle pri výkone právomoci správneho
orgánu, a preto nezákonnú a spĺňajúcu podmienku nedostatku dôvodov.
Z uvedených dôvodov navrhovateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolateľovi prizná
náhradu trov odvolacieho konania.
III.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že povin-
nosť ustanovená v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. sa po zmene právnej úpravy
k 15. decembru 2009 nezmenila pre vysielateľa v žiadnom ohľade, nezmenilo sa paragrafové
označenie tejto povinnosti, jej skutkové vymedzenie, ani sankcia za porušenie danej
povinnosti. Navrhovateľka sa odvysielaním predmetného programu dopustila konania, ktoré
bolo v rozpore s povinnosťou podľa zákona č. 308/2000 Z. z. účinného v čase odvysielania
programu, pričom táto povinnosť je pre vysielateľa totožná aj podľa súčasnej právnej úpravy,
preto princíp právnej istoty nebol v danom prípade porušený. V prípade možného porušenia
povinností, ktoré boli správnym deliktom iba podľa starej právnej úpravy, odporkyňa správne
konania zastavila, nakoľko udelenie sankcie by bolo v rozpore so všeobecnou úpravou
správneho práva ako aj ústavných princípov. Predmetný správny delikt bol odporkyňou
posudzovaný na základe totožných kritérií tak pred účinnosťou predmetnej novely záko-
na č. 308/2000 Z.z., ako aj po nej.
5
Vo výroku predmetného rozhodnutia je uvedené, že vysielateľ porušil povinnosť
ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., z čoho je zrejmé, že Rada rozhodovala
podľa právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania. Preto argument navrhovateľky
o nezrozumiteľnosti výroku napadnutého rozhodnutia považuje odporkyňa za nedôvodný.
Aj namietanú výšku sankcie odporkyňa určila v súlade s účinnou právnou úpravou.
Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na väčší rozsah a vyššiu intenzitu osobitných
propagačných zmienok o službe sponzora v predmetnom programe a tiež na fakt, že účastník
konania bol v minulosti právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti iba
upozornením na porušenie zákona, preto výšku sankcie v dolnej hranici zákonom
stanoveného rozsahu považovala za dostatočnú.
Na základe uvedeného má odporkyňa za to, že dostatočne zistila skutkový stav veci,
na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona, jej rozhodnutie má všetky
zákonné náležitosti, je riadne odôvodnené a navrhovateľka nebola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím ani postupom správneho orgánu. Navrhla preto, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP rozhodnutie odporkyne č. RP/20/2010
zo dňa 27. apríla 2010 potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako
súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného
opravného prostriedku (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000
Z.z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu
námietok navrhovateľky obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po oboznámení
sa s písomnými podaniami účastníkov vrátane obsahu administratívneho spisu a po prejednaní
veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 O.s.p.) dospel k záveru, že opravný prostriedok
navrhovateľky nie je dôvodný.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
6
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu
a horeoznačeného rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila
povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 15. novembra 2009
o cca X. hod. odvysielala sponzorovaný program E., v ktorom došlo k priamej podpore
predaja služieb sponzora programu osobitnými propagačnými zmienkami o službách
v moskovskom hoteli B..
Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009,
vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval predaj,
nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými
propagačnými zmienkami o uvedených výrobkoch či službách v týchto programoch.
Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009,
za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá
tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decem-
bra 2009, rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby od 663 eur
do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur,
ak porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov.
7
Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 51- PLO/0-
-947/2010, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov založených v spise, z ktorých je
zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Vo veci nariadil pojednávanie,
na ktorom vypočul zástupcov účastníkov konania. Stotožnil sa so záverom odporkyne, že
navrhovateľka v odvysielanom príspevku porušila zákonnú povinnosť, keď v sponzorovanom
programe priamo podporila predaj služieb sponzora programu. Napokon tento záver
nenamietala ani navrhovateľka. Tá považovala rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že bolo
vydané v rozpore so zákazom retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky, keď predmetný program bol odvysielaný 15. novembra 2009 a odporkyňa
konanie navrhovateľky posudzovala, aj rozhodnutie vydala podľa právnej úpravy účinnej
od 15. decembra 2009, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z. z., ktorým sa menil
a dopĺňal zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ktorý nemá prechodné
ustanovenia) a za účinnosti ktorého začalo vo veci správne konanie.
Senát najvyššieho súdu sa síce stotožnil s názorom navrhovateľky, že predmetný
skutok vrátane uloženej sankcie bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase,
kedy sa skutok stal, t.j. podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decem-
bra 2009, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že zmena ustanovenia § 38 ods. 4 sa týkala iba
rozšírenia subjektov, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje a rovnako zostala nezmenená
aj sankcia za porušenie tohto zákonného ustanovenia, dospel k záveru, že rozhodnutie
odporkyne bolo postihnuté iba formálnou vadou, ktorá nemala vplyv na jeho zákonnosť
a navrhovateľka ani postupom, ani rozhodnutím odporkyne nebola ukrátená na svojich
právach.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na skutočnosť, že výška uloženej pokuty
namietaná nebola, dospel súd k záveru, že je potrebné v súlade s ustanovením § 250q ods. 2
OSP napadnuté rozhodnutie odporkyne v celom rozsahu potvrdiť.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 2501 ods. 2 OSP v spojení s § 250k
ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľka
nemala v konaní úspech a odporkyňa na ich náhradu nemá zákonný nárok.
8
O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok
vo výške 66 € rozhodol súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého vyplýva, že poplatníkom je tiež
ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol
úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. októbra 2010
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská