Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 275/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M., zastúpeného obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v

mene ktorej koná konateľ JUDr. J. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. o d m i e t a ako podanú neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2011 doručená sťažnosť M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

V napadnutom konaní rozhodoval najvyšší súd o odvolaní prokurátora Okresnej

prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresný prokurátor“) proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -57 z 5. marca 2010,

ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia

M. č. 1/2009 z 27. januára 2009, ktorým sa vyhlasujú záväzné časti ÚPN CMZ B., Zmeny a

doplnky (ďalej len „všeobecné záväzné nariadenie“) so zákonom. Najvyšší súd uvedený

rozsudok krajského súdu zmenil tak, že vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s

, a o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“) a o obecnom zriadení v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „porušovanie vyššie uvedených práv nastalo tým, že

závery ktorými sa všeobecný súd pri svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené a

arbitrárne, v dôsledku čoho je Rozsudok nepreskúmateľný.“ Najvyšší súd sa mal podľa

sťažovateľa odchýliť od znenia stavebného zákona tým, že „svojvoľne zákonom

požadovanú povinnosť rozšíril“. V dôvodoch sťažnosti ďalej sťažovateľ uviedol, že „vidí

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, vrátane práva na

spravodlivý proces v tom, že napádaným rozhodnutím došlo k porušeniu subjektívneho

práva Sťažovateľa na riadne a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo všeobecnosti

totižto uvedenému základnému právu fyzickej alebo právnickej osoby zodpovedá

verejnoprávna povinnosť štátu ako jej adresáta zabezpečiť, aby sa súd, ako kompetentný

štátny orgán súdnej moci v odôvodnení vydaného rozhodnutia vždy jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...

Máme za to, že v danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne

aplikoval ustanovenia ust. , a

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)... a ust. § 6 ods. 1 zákona

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. ... Rovnako namietame

nedostatok napádaného rozhodnutia z dôvodu nedostatočného výkladu vyššie uvedených

jednotlivých ustanovení zákonov ako aj nedostatočnú a tendenčné aplikovanú zásadu

verejnosti v procese obstarávania a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie...“.

Podľa názoru sťažovateľa skutkové okolnosti v danej veci „nenapĺňajú zákonné

podmienky pre povinnosť orgánu územného plánovania na opätovné prerokovanie

vznesených pripomienok“ a vzhľadom na to bol proces schvaľovania návrhu územného

plánu zóny súladný so stavebným zákonom. „V odôvodnení napádaného rozhodnutia

absentuje právne posúdenie podaní, a to či sa jedná o pripomienku alebo stanovisko...

Argumentácia napádaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kde

pod pojmom zohľadniť chápe v súvislosti so znením ustanovenia § 22 ods. 7 Stavebného

zákona pojem akceptovať je podľa nášho názoru reštriktivnym výkladom tohto ustanovenia.

Pojem zohľadniť je totižto nutné chápať širšie. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa totižto

nezaoberal záväzným metodickým usmernením Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR vo veci vyhodnocovania pripomienok k návrhu územnoplánovacej dokumentácie

podľa ust. § 22 Stavebného zákona, ktoré je v zmysle ust. § 17 ods. 3 Stavebného zákona

záväzné pre všetky orgány územného plánovania, tzn. aj pre M. a je právnou praxou v

procese schvaľovanej územnoplánovacej dokumentácie zaužívané.“

Sťažovateľ napáda aj výklad a podmienky aplikovateľnosti § 27 ods. 4 stavebného

zákona najvyšším súdom, ktorý považoval za lex specialis k ustanoveniu § 6 ods. 8 zákona

o obecnom zriadení.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„I. Základné právo sťažovateľa - M... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 24. 11. 2010 porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 24.

11. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi, M.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s. r. o... trovy konania vo výške 306,34 Eur... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia ...“.

Sťažovateľ súčasne navrhol rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť právoplatného rozsudku najvyššieho súdu z dôvodu, že „v súčasnosti

naďalej plynie Sťažovateľovi v zmysle ust. a ods. 5 šesťmesačná lehota v ktorej

je Sťažovateľ povinný uviesť predmetné všeobecne záväzné nariadenie do súladu so

zákonom“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Keďže sťažovateľ sťažnosťou podľa namieta, že najvyšší súd porušil

jeho základné právo podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty rozsudkom, ústavný súd sa

zaoberal otázkou jeho procesnej legitimácie v tomto type konania.

Sťažnosť podľa je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu

ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných

práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické

osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu

[rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom ( v spojení s

a )]. V sťažnosti podľa ide predovšetkým o ochranu súkromnej

sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou, a s tým previazané presadzovanie

ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je

teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je

podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby

().

Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa je to,

že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv

a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,

a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom

(subjektom) základných práv a slobôd (, ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že by bolo nelogické a v zrejmom

rozpore s prirodzenou koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj

ústavná úprava základných práv a slobôd (pozri napr. , ,

), ak by ich nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba

verejného práva s tým istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom

týchto subjektov poskytuje ústavný súd podľa (m. m. ).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať

sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,

ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo

jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,

ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu

a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním

(obdobne ).

Z okolností veci vyplýva, že sťažovateľ má v zmysle § 16 ods. 2 stavebného zákona

postavenie orgánu územného plánovania, a teda v konkrétnom prípade vystupuje ako

„nositeľ verejných úloh“ pri výkone samosprávy [§ 4 ods. 3 písm. j) zákona Slovenskej

národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov].

Sťažovateľa je nutné považovať za orgán verejnej moci, a nie za právnickú osobu, ktorá

môže byť nositeľom (resp. dohovorom a chartou) zaručených základných práv

a slobôd. S prihliadnutím na uvedené preto nemožno považovať sťažovateľa za osobu, ktorá

je oprávnená namietať podľa porušenie svojich základných práv, ku ktorému

malo dôjsť v konaní vedenom všeobecnými súdmi o návrhu na vyslovenie nesúladu

všeobecne záväzného nariadenia so zákonom podľa § 250zfa Občianskeho súdneho

poriadku. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol jeho sťažnosť ako podanú neoprávnenou

osobou už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011