Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 298/2011
PDF · 197.96 KB
No categories available
III. ÚS 298/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011, sp.
zn. Rvp 1147/2011, sp. zn. Rvp 1149/2011, sp. zn. Rvp 1205/2011, sp. zn. Rvp 1206/2011,
sp. zn. Rvp 1207/2011, sp. zn. Rvp 1215/2011 a sp. zn. Rvp 1359/2011, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou A., spol. s r. o., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE 73/2010-36 z 26. januára
2011, sp. zn. 43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 121/2010 z 26. januára
2011, č. k. 2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k.41 CoE 120/2010-59 z 26. januára
2011, sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE 41/2011-42 z 18. februára
2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29 z 26. januára 2011, sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca
2011, č. k. 15 CoE 66/2011-35 z 8. marca 2011 a č. k. 13 CoE 37/2011-29 z 28. februára
2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011,
sp. zn. Rvp 1147/2011, sp. zn. Rvp 1149/2011, sp. zn. Rvp 1205/2011, sp. zn.
Rvp 1206/2011, sp. zn. Rvp 1207/2011, sp. zn. Rvp 1215/2011 a sp. zn. Rvp 1359/2011
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1141/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011,
19. mája 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
41 CoE 73/2010-36 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn.
43 CoE 121/2010 z 26. januára 2011, č. k. 2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k.
41 CoE 120/2010-59 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011, č. k.
14 CoE 41/2011-42 z 18. februára 2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29 z 26. januára 2011,
sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca 2011, č. k. 15 CoE 66/2011-35 z 8. marca 2011 a č. k.
13 CoE 37/2011-29 z 28. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu novembra 2005 až októbra 2008 (ďalej len „zmluvy“)
poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 99,58 € do 1 327,76 €, ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli na návrh
sťažovateľky začaté rozhodcovské konania pred rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“). Rozhodcovský súd vydal
vo veciach týchto dlžníkov tieto rozhodcovské nálezy: sp. zn. SR 01569/09 z 22. mája 2009
vykonateľný 18. júna 2009 (Rvp 1141/2011), sp. zn. SR 07122/09 z 15. júla 2009
vykonateľný 1. októbra 2009 (Rvp 1142/2011), sp. zn. SR 1242/06 z 5. mája 2006
vykonateľný 25. mája 2006 (Rvp 1145/2011), sp. zn. SR 15532/09 z 29. septembra 2009
vykonateľný 29. októbra 2009 (Rvp 1146/2011), sp. zn. SR 05330/09 z 3. júna 2009
vykonateľný 2. júla 2009 (Rvp 1147/2011), sp. zn. SR 0920/06 z 11. apríla 2006
vykonateľný 5. mája 2006 (Rvp 1149/2011), sp. zn. SR 04058/09 z 24. augusta 2009
vykonateľný 24. septembra 2009 (Rvp 1205/2011), sp. zn. SR 18096/09 zo 4. novembra
2009 vykonateľný 3. decembra 2009 (Rvp 1206/2011), sp. zn. SR 07692/09 zo 6. júla 2009
vykonateľný 30. júla 2009 (Rvp 1207/2011), sp. zn. SR 14609/09 z 25. augusta 2009
vykonateľný 22. októbra 2009 (Rvp 1215/2011) a sp. zn. SR 05975/08 z 1. júla 2008
vykonateľný 24. júla 2008 (Rvp 1359/2011).
Na základe uvedených rozhodcovských nálezov boli spísané pred súdnym
exekútorom zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a následne začal súdny exekútor na
základe poverení udelených Okresným súdom Lučenec alebo Okresným súdom Revúca
(ďalej aj „okresné súdy“) exekučné konania.
Okresný súd Lučenec uzneseniami č. k. 6 Er/811/2009-26 z 18. augusta 2010
(Rvp 1141/2011), č. k. 10 Er/731/2009-20 z 27. októbra 2010 (Rvp 1142/2011), č. k.
6 Er/657/2006-28 z 12. októbra 2010 (Rvp 1145/2011), č. k. 10 Er/678/2009-21
z 27. októbra 2010 (Rvp 1146/2011), č. k. 6 Er/868/2009-27 z 29. septembra 2010
(Rvp 1147/2011), č. k. 17 Er/657/2006-23 z 20. októbra 2010 (Rvp 1149/2011), č. k.
10 Er/618/2009-25 z 27. októbra 2010 (Rvp 1205/2011), č. k. 9 Er/10/2010-18
zo 14. októbra 2010 (Rvp 1206/2011), č. k. 10 Er/462/2009-25 z 27. októbra 2010
(Rvp 1207/2011), č. k. 8 Er/1141/2009-20 z 28. októbra 2010 (Rvp 1215/2011) a Okresný
súd Revúca uznesením č. k. 3 Er 3983/2008-16 z 9. novembra 2009 (Rvp 1359/2011)
exekúcie vedené na návrh sťažovateľky zastavil. Na základe odvolaní sťažovateľky krajský
súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne a právne
správne.
V ďalšom sťažovateľka podrobne interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu. V podstatnom uviedla, že podľa jej názoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupmi okresného súdu, ktoré ich vydaniu predchádzali,
bolo porušené jej základné právo „na spravodlivý proces“ vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj „právo pokojne užívať svoj majetok“ zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu predovšetkým tým, že okresné súdy začatím konania z vlastného podnetu
nahradili vôľu jedného z účastníkov exekúcie, a tak porušili „zákonom a ústavou
garantovanú rovnosť strán“.
Dôvody porušenia svojich práv vidí sťažovateľka v tom, že „okresný súd vydal
poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie
exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu
istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku
posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči
majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie...
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní...
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V
priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným
dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho
rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu
oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto
vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, tieto uznesenia zruší, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v
ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutými
uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011,
sp. zn. Rvp 1147/2011, sp. zn. Rvp 1149/2011, sp. zn. Rvp 1205/2011, sp. zn.
Rvp 1206/2011, sp. zn. Rvp 1207/2011, sp. zn. Rvp 1215/2011 a sp. zn. Rvp 1359/2011
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto
sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej
právnej otázke nastolenej v sťažnosti sťažovateľky, ktorá spočíva v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,
ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(rozhodnutia rozhodcovského súdu).
Z uznesení krajského súdu č. k. 41 CoE 73/2010-36 z 26. januára 2011, sp. zn.
43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 121/2010 z 26. januára 2011, č. k.
2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k. 41 CoE 120/2010-59 z 26. januára 2011, č. k.
14 CoE 41/2011-42 z 18. februára 2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29, z 26. januára 2011,
sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca 2011 a č. k. 15 CoE 66/2011-35, z 8. marca 2011
vyplýva stotožnenie sa s uzneseniami Okresného súdu Lučenec č. k. 6 Er/811/2009-26
z 18. augusta 2010 (Rvp 1141/2011), č. k. 10 Er/731/2009-20 z 27. októbra 2010
(Rvp 1142/2011), č. k. 6 Er/657/2006-28 z 12. októbra 2010 (Rvp 1145/2011), č. k.
10 Er/678/2009-21 z 27. októbra 2010 (Rvp 1146/2011), č. k. 6 Er/868/2009-27
z 29. septembra 2010 (Rvp 1147/2011), č. k. 10 Er/618/2009-25 z 27. októbra 2010
(Rvp 1205/2011), č. k. 9 Er/10/2010-18 zo 14. októbra 2010 (Rvp 1206/2011), č. k.
10 Er/462/2009-25 z 27. októbra 2010 (Rvp 1207/2011) a č. k. 8 Er/1141/2009-20
z 28. októbra 2010 (Rvp 1215/2011), ktorý zastavil označené exekučné konania podľa § 57
ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný
poriadok“) vzhľadom na to, že v týchto posudzovaných prípadoch vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Krajský súd sa tiež uzneseniami sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011 a č. k.
13 CoE 37/2011-29 z 28. februára 2011 stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Lučenec
č. k. 17 Er/657/2006-23 z 20. októbra 2010 (Rvp 1149/2011) a Okresného súdu Revúca
č. k. 3 Er 3983/2008-16 z 9. novembra 2009 (Rvp 1359/2011), ktorými bolo zastavené
exekučné konanie vedené na návrh sťažovateľky podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
v zmysle ktorého možno zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení osobitného
zákona. Aplikovanou právnou normou, z ktorej vyplýva oprávnenie všeobecného súdu
zastaviť exekúciu, bolo v danom prípade ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“). Z označených uznesení vyplýva, že krajský súd (a rovnako aj
okresné súdy) považoval posudzované rozhodcovské rozsudky za také, ktoré zaväzovali
účastníka rozhodcovského konania na plnenie odporujúce dobrým mravom.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje rozhodnutie súdu, ktoré by bolo spôsobilým exekučným
titulom z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvod na zastavenie exekúcie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom
konaní a Občianskeho zákonníka) podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno
skutkové a právne závery krajského súdu v posudzovaných prípadoch považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach
týkajúcich sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
ich zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka tiež namieta porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
tvrdiac, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu“ a „oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s
uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle už uvedenej ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011