Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 298/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej

obchodnou spoločnosťou A., spol. s r. o., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -36 z 26. januára

2011, sp. zn. z 24. februára 2011, sp. zn. z 26. januára

2011, č. k. -38 z 28. februára 2011, č. k.41 CoE 120/2010-59 z 26. januára

2011, sp. zn. z 26. januára 2011, č. k. -42 z 18. februára

2011, č. k. -29 z 26. januára 2011, sp. zn. z 1. marca

2011, č. k. -35 z 8. marca 2011 a č. k. -29 z 28. februára

2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011,

19. mája 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-36 z 26. januára 2011, sp. zn. z 24. februára 2011, sp. zn.

z 26. januára 2011, č. k. -38 z 28. februára 2011, č. k.

-59 z 26. januára 2011, sp. zn. z 26. januára 2011, č. k.

-42 z 18. februára 2011, č. k. -29 z 26. januára 2011,

sp. zn. z 1. marca 2011, č. k. -35 z 8. marca 2011 a č. k.

-29 z 28. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu novembra 2005 až októbra 2008 (ďalej len „zmluvy“)

poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 99,58 € do 1 327,76 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli na návrh

sťažovateľky začaté rozhodcovské konania pred rozhodcovským súdom zriadeným

zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“). Rozhodcovský súd vydal

vo veciach týchto dlžníkov tieto rozhodcovské nálezy: sp. zn. SR 01569/09 z 22. mája 2009

vykonateľný 18. júna 2009 (), sp. zn. SR 07122/09 z 15. júla 2009

vykonateľný 1. októbra 2009 (), sp. zn. SR 1242/06 z 5. mája 2006

vykonateľný 25. mája 2006 (), sp. zn. SR 15532/09 z 29. septembra 2009

vykonateľný 29. októbra 2009 (), sp. zn. SR 05330/09 z 3. júna 2009

vykonateľný 2. júla 2009 (), sp. zn. SR 0920/06 z 11. apríla 2006

vykonateľný 5. mája 2006 (), sp. zn. SR 04058/09 z 24. augusta 2009

vykonateľný 24. septembra 2009 (), sp. zn. SR 18096/09 zo 4. novembra

2009 vykonateľný 3. decembra 2009 (), sp. zn. SR 07692/09 zo 6. júla 2009

vykonateľný 30. júla 2009 (), sp. zn. SR 14609/09 z 25. augusta 2009

vykonateľný 22. októbra 2009 () a sp. zn. SR 05975/08 z 1. júla 2008

vykonateľný 24. júla 2008 ().

Na základe uvedených rozhodcovských nálezov boli spísané pred súdnym

exekútorom zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a následne začal súdny exekútor na

základe poverení udelených Okresným súdom Lučenec alebo Okresným súdom Revúca

(ďalej aj „okresné súdy“) exekučné konania.

Okresný súd Lučenec uzneseniami č. k. -26 z 18. augusta 2010

(), č. k. -20 z 27. októbra 2010 (), č. k.

-28 z 12. októbra 2010 (), č. k. -21

z 27. októbra 2010 (), č. k. -27 z 29. septembra 2010

(), č. k. -23 z 20. októbra 2010 (), č. k.

-25 z 27. októbra 2010 (), č. k. -18

zo 14. októbra 2010 (), č. k. -25 z 27. októbra 2010

(), č. k. -20 z 28. októbra 2010 () a Okresný

súd Revúca uznesením č. k. -16 z 9. novembra 2009 ()

exekúcie vedené na návrh sťažovateľky zastavil. Na základe odvolaní sťažovateľky krajský

súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne a právne

správne.

V ďalšom sťažovateľka podrobne interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu. V podstatnom uviedla, že podľa jej názoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupmi okresného súdu, ktoré ich vydaniu predchádzali,

bolo porušené jej základné právo „na spravodlivý proces“ vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj „právo pokojne užívať svoj majetok“ zaručené v čl. 1 dodatkového

protokolu predovšetkým tým, že okresné súdy začatím konania z vlastného podnetu

nahradili vôľu jedného z účastníkov exekúcie, a tak porušili „zákonom a

garantovanú rovnosť strán“.

Dôvody porušenia svojich práv vidí sťažovateľka v tom, že „okresný súd vydal

poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie

exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu

istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku

posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči

majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní...

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V

priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným

dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho

rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu

oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto

vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, tieto uznesenia zruší, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, a ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v

ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutými

uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto

sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

právnej otázke nastolenej v sťažnosti sťažovateľky, ktorá spočíva v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,

ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

(rozhodnutia rozhodcovského súdu).

Z uznesení krajského súdu č. k. -36 z 26. januára 2011, sp. zn.

z 24. februára 2011, sp. zn. z 26. januára 2011, č. k.

-38 z 28. februára 2011, č. k. -59 z 26. januára 2011, č. k.

-42 z 18. februára 2011, č. k. -29, z 26. januára 2011,

sp. zn. z 1. marca 2011 a č. k. -35, z 8. marca 2011

vyplýva stotožnenie sa s uzneseniami Okresného súdu Lučenec č. k. -26

z 18. augusta 2010 (), č. k. -20 z 27. októbra 2010

(), č. k. -28 z 12. októbra 2010 (), č. k.

-21 z 27. októbra 2010 (), č. k. -27

z 29. septembra 2010 (), č. k. -25 z 27. októbra 2010

(), č. k. -18 zo 14. októbra 2010 (), č. k.

-25 z 27. októbra 2010 () a č. k. -20

z 28. októbra 2010 (), ktorý zastavil označené exekučné konania podľa § 57

ods. 1 písm. g) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný

poriadok“) vzhľadom na to, že v týchto posudzovaných prípadoch vyhlásil exekúciu za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Krajský súd sa tiež uzneseniami sp. zn. z 26. januára 2011 a č. k.

-29 z 28. februára 2011 stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Lučenec

č. k. -23 z 20. októbra 2010 () a Okresného súdu Revúca

č. k. -16 z 9. novembra 2009 (), ktorými bolo zastavené

exekučné konanie vedené na návrh sťažovateľky podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,

v zmysle ktorého možno zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení osobitného

zákona. Aplikovanou právnou normou, z ktorej vyplýva oprávnenie všeobecného súdu

zastaviť exekúciu, bolo v danom prípade ustanovenie a

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“). Z označených uznesení vyplýva, že krajský súd (a rovnako aj

okresné súdy) považoval posudzované rozhodcovské rozsudky za také, ktoré zaväzovali

účastníka rozhodcovského konania na plnenie odporujúce dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje rozhodnutie súdu, ktoré by bolo spôsobilým exekučným

titulom z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je

dôvod na zastavenie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony

(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom

konaní a ) podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej

judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno

skutkové a právne závery krajského súdu v posudzovaných prípadoch považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka tiež namieta porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

tvrdiac, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu“ a „oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný

súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s

uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle už uvedenej ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011