Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 278/2011
PDF · 151.12 KB
No categories available
IV. ÚS 278/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a J. V., T., zastúpených advokátom JUDr. M. C., T.,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 235/2010,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. V. a J. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011
doručená sťažnosť L. V. a J. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 235/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Návrhom podaným dňa 21. 03. 2007 na Okresný súd Trnava sa navrhovateľ
domáhal, aby sme mu boli povinní zaplatiť sumu 3.203,- Sk (106,32 eura) titulom
nedoplatku na zálohových platbách za nájomné a za plnenia spojené s užívaním bytu.
Okresný súd Trnava na základe návrhu vydal dňa 28. 09. 2007 platobný rozkaz
(sp. zn. 29 Ro 116/2007), proti ktorému sme podali odpor. Po zrušení platobného rozkazu
sa vo veci konalo pod sp. zn. 10 C 143/2007.
Dňa 18. 03. 2010 okresný súd vo veci vyniesol rozsudok, ktorým návrhu
navrhovateľa čiastočne vyhovel a zaviazal nás zaplatiť spoločne a nerozdielne
navrhovateľovi sumu 42,69 eura; vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania
nerozhodol s tým, že o nich bude rozhodnuté samostatne po právoplatnosti rozsudku.
Proti predmetnému rozsudku som podal ja, L. V. dňa 19. 04. 2010 odvolanie, ktorým
sa domáham zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Konanie sa vedie na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 24 Co 235/2010.
Od uvedenej doby Krajský súd Trnava vo veci nekoná a do dnešného dňa, t. j. viac
ako rok od začatia odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol.“
Keďže podľa sťažovateľov stav ich právnej neistoty po podanom odvolaní proti
rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 18. marca 2010 trvá až dosiaľ,
navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo L. V. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 235/2010
porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Trnave sa v predmetnej veci prikazuje konať bez zbytočných
prieťahov.“
Ďalej sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
každému v sume 700 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov
smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 24 Co 235/2010.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu
judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 8. júna 2010 (keď mu bol
postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom sťažnosť na porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bola
ústavnému súdu doručená 17. júna 2011, t. j. približne rok od predloženia spisu okresného
súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia
dĺžka predmetného odvolacieho konania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe
nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práv sťažovateľov, resp. že doba konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.
24 Co 235/2010 (dosahujúca jeden rok) zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť
krajský súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to
odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01,
I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom
prerokovaní tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade,
ak krajský súd v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo,
sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011