Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 311/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., S., zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -56 z 2. novembra 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. februára

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011

doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a 2 (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -56 z 2. novembra

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. februára 2011

(ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako odberateľ

uzatvoril s obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o., ako dodávateľom 31. decembra 2006

zmluvu o dodávke a odbere tepla na dobu neurčitú. Dňa 11. januára 2010 vydal Úrad pre

reguláciu sieťových odvetví, odbor regulácie tepelnej energetiky (ďalej len „úrad“)

rozhodnutie č. 0001/2010-N-ZP, ktorým zrušil na základe žiadosti obchodnej spoločnosti

T., spol. s r. o., pre túto obchodnú spoločnosť povolenie na podnikanie v tepelnej

energetike, a to z dôvodu, že od 1. januára 2010 ukončila podnikanie vo výrobe a rozvode

tepla a tepelné hospodárstvo prevzala od 1. januára 2010 formou prenájmu iná spoločnosť

(ďalej len „rozhodnutie úradu“).

Sťažovateľ sa žalobou z 8. marca 2010 podanou krajskému súdu domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia úradu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a žiadal, aby krajský súd uvedené rozhodnutie ako nezákonné

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd uznesením č. k. -56 z 2. novembra 2010 konanie podľa

zastavil dôvodiac, že sťažovateľ ako žalobca nemohol byť účastníkom

konania, v ktorom bolo rozhodnutie o zrušení povolenia na podnikanie v tepelnej energetike

pre obchodnú spoločnosť T., spol. s r. o., vydané, a teda sa s ním v danom konaní ako

s účastníkom konať nemalo. Z toho dôvodu sťažovateľ nebol podľa krajského súdu v spore

aktívne legitimovaný, a teda žalobu podala neoprávnená osoba.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. -76

z 8. februára 2011, ktorým uznesenie krajského súdu č. k. -56 z 2. novembra

2010 potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že krajský súd rozhodol správne,

keď konanie s poukazom na zastavil, pretože žalobu podala neoprávnená

osoba. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý

považoval za správny, a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa

navrhujúc, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -56 zo dňa 02. 11. 2010

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky.

2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

08. 02. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 .

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

08. 02. 2011 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -56 zo dňa

02. 11. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR

na účet advokáta...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu však v danej veci k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ďalej pripomína, že napadnuté

rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných

základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad

z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť

revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť

zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by

mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažnosť pritom smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu aj proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a to z rovnakých dôvodov. Sťažovateľ namieta,

že konajúce súdy nesprávne posúdili interakciu medzi

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“), , a o regulácii

v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“) a § 9 ods. 2 zákona

č. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o tepelnej energetike“) a v dôsledku toho nesprávne vymedzili účastníkov správneho

konania v konaní o zrušení povolenia na podnikanie v tepelnej energetike, v ktorom úrad

svojím rozhodnutím toto povolenie obchodnej spoločnosti T., spol. s r.o. zrušil. Podľa

sťažovateľa mal správny orgán s ním konať ako s účastníkom, a preto bol sťažovateľ

aj aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu v správnom

súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve tak nemala byť posúdená ako podaná

neoprávnenou osobou a konanie nemalo byť zastavené. Takýmto pochybením krajského

súdu a následne aj najvyššieho súdu malo byť zasiahnuté do jeho základných práv podľa

a 2 .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského

súdu č. k. -56 z 2. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2011 došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského

podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Ústavný súd

preto vychádzajúc z uvedeného princípu subsidiarity konštatuje, že nemá právomoc

na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie základného práva sťažovateľa

predmetným uznesením krajského súdu. Opačný záver by znamenal popretie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k zásahu do jeho základného práva podľa a 2 v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia účastníctva v správnom konaní (konanie o zrušenie povolenia

na podnikanie v tepelnom hospodárstve), a tým aj v otázke, či bol sťažovateľ oprávnený

na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Podľa

správneho orgánu a krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu je účastníkom takéhoto

správneho konania iba navrhovateľ (v zmysle § 15 ods. 2 zákona o tepelnej energetike ako

lex specialis), podľa sťažovateľa je ním aj ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti môžu byť správnym rozhodnutím priamo dotknuté (v zmysle § 14 ods. 1

Správneho poriadku). Podstatou veci je tak otázka, či najvyšší súd postupoval ústavne

konformne, ak považoval § 15 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových odvetviach

za použiteľný a za lex specialis voči vymedzeniu účastníkov konania podľa § 14 ods. 1

Správneho poriadku.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrany

ustanoví zákon. Podľa sa možno základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje

kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak a iba v medziach podmienok zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( a ). Splnenie týchto

podmienok treba posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom

chránených záujmov v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu.

Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto

osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Z uvedeného výkladu a chápania

a 2 vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania pred

správnym súdom, musí splniť predpoklady ustanovené zákonom ().

Podľa § 1 Správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom

v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak.

Podľa § 5 ods. 1 písm. e) zákona o regulácii v sieťových odvetviach úrad rozhoduje

o vydaní, zmene a o odňatí povolenia na vykonávanie regulovaných činností podľa tohto

zákona a podľa osobitných predpisov (legislatívny odkaz odkazuje aj na zákon o tepelnej

energetike ako na osobitný predpis).

Podľa § 9 ods. 2 písm. e) zákona o tepelnej energetike úrad rozhodne o zrušení

povolenia, ak držiteľ povolenia prestal vykonávať činnosti, na ktoré má povolenie.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových odvetviach je účastníkom konania

podľa § 5 ods. 1 písm. e) navrhovateľ.

V zmysle § 15 ods. 5 zákona o regulácii v sieťových odvetviach na konanie podľa

odsekov 1 až 4 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa najvyššieho súdu „Ustanovenie (zákon

o regulácii v sieťových odvetviach, pozn.) výslovne ustanovuje, kto je účastníkom konania.

Je ním výlučne navrhovateľ. Keďže uvedené ustanovenie upravuje

okruh možných účastníkov, nie je možné rozšíriť okruh účastníkov ešte všeobecným

zákonom o správnom konaní, pretože správny poriadok je možné použiť len v prípade, ak

osobitný zákon neobsahuje špeciálnu úpravu. Uvedené ustanovenie je určujúce pri

problematike okruhu účastníctva aj pri rozhodovaní o zrušení povolenia v zmysle § 9 ods. 2

(zákon o tepelnej energetike, pozn.), keďže okruh účastníkov

v konaniach podľa zákona upravuje v

Z. z. a nie samotný. Z tohto dôvodu nebolo možné prijať

argumentáciu žalobcu a na okruh účastníkov aplikovať

o správnom konaní (správny poriadok) v spojení s , preto

žalobca nemohol byť účastníkom predmetného správneho konania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že účastníkov konania o zrušenie povolenia vymedzuje nielen

zákon o regulácii v sieťových odvetviach (v § 15 ods. 2), ale aj zákon o tepelnej energetike

(v § 37), pričom vymedzenie účastníkov konania podľa § 37 zákona o tepelnej energetike je

podľa názoru sťažovateľa lex specialis vo vzťahu k vymedzeniu účastníkov v zákone

o regulácii v sieťových odvetviach. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd a ani najvyšší

súd nevzali pri svojom rozhodovaní do úvahy § 30 písm. a) a § 37 zákona o tepelnej

energetike.

Podľa § 30 písm. a) zákona o tepelnej energetike úrad vydáva, mení a zrušuje

povolenia na podnikanie v tepelnej energetike podľa § 5 až § 9 (povolenie na podnikanie

v tepelnej energetike, pozn.).

Podľa § 37 zákona o tepelnej energetike na rozhodovanie podľa tohto zákona sa

vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (legislatívny odkaz odkazuje na správny

poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že § 37 zákona o tepelnej energetike rozširuje

vymedzenie účastníkov správneho konania podľa § 15 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových

odvetviach.

Citované časti odôvodnenia záverov najvyššieho súdu o tom, že ustanovenia zákona

o regulácii v sieťových odvetviach sú určujúce pri vymedzení okruhu účastníctva aj pri

rozhodovaní o zrušení povolenia v zmysle zákona o tepelnej energetike, ako aj odôvodnenia

záverov, že § 37 zákona o tepelnej energetike nerozširuje okruh účastníkov takéhoto

konania, považuje ústavný súd za také, ktoré spĺňajú podmienku ústavne konformnej

aplikácie právneho predpisu. Z pohľadu ústavného súdu nemožno právne závery

najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2011 v naznačenom smere a zistil, že

odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd

spravoval pri posudzovaní účastníkov správneho konania, a tým aj pri posudzovaní aktívnej

legitimácie sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd rozhodol v súlade s platnými právnymi

predpismi, a jeho rozhodnutie je preto ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na to ústavný súd

uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a 2 nie je žiadna príčinná súvislosť.

Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný

súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to,

že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa

preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 .

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti

sťažovateľa týkajúcu sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd dodáva, že prípadné ujmy fyzických

osôb spôsobené tvrdeným nedodržaním zmluvy o dodávke tepla uzatvorenej medzi

sťažovateľom a obchodnou spoločnosťou Technický a bytový podnik, spol. s r. o., sú

uplatniteľné v konaní pred všeobecným súdom ako nároky vyplývajúce z porušenia zmluvy

o dodávke tepla, a preto nemôžu byť preskúmavané v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011