Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 330/2011
PDF · 209.05 KB
No categories available
IV. ÚS 330/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE/28/2011-28
z 25. februára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 28/2011-28 z 25.
februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 21. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť
v 12 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite
v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže
dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 3. apríla 2004 notárom spísaná notárska
zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne bol 9. augusta 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“) 20. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd
uznesením č. k. 5 Er/473/2004-16 z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er/473/2004-16
z 27. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je
vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru
sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,
na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do
vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej
vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de
facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 CoE 28/2011-28
z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania (resp. vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s následným zastavením
exekučného konania) bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť
z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 5 CoE 28/2011-28 z 25. februára 2011,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er 473/2004-16 z 27. decembra 2010,
(okresný súd týmto uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pozn.) okrem
iného uviedol:
«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu
ustanovenom § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2
O. s. p. uznesenie prvostupňového súdu v súlade s § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak vo výroku
vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, materiálu
a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenú: veci,
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.
Podľa ust. § 41 ods.2 písm. c/ z. č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas
s vykonateľnosťou určitého záväzku. Formálna stránka vykonateľnosti notárske zápisnice
ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená
v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých
obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Aby teda
notárska zápisnica ako exekučný titul splnila podmienky materiálnej vykonateľnosti, musí
okrem označenia účastníkov, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia obsahovať
výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Nakoľko v tomto
prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe
plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 3210238 zo dňa 21. 8. 2003 uzavretej
medzi oprávneným a povinným, prvostupňový súd sa správne zaoberal skutočnosťou, či
takto udelené splnomocnenie je vôbec platné. Z tohto splnomocnenia obsiahnutého v zmluve
o úvere vyplýva, že dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu t. j, aby v jeho mene uznal jeho záväzok z
úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky,
resp. jej zostatku a jej príslušenstva.
Podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám
nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so
záujmami zastúpeného.
Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že
z uvedeného splnomocnenia je zrejmé, že zmluvná voľnosť u povinného pri voľbe zástupcu
na základe splnomocnenia bola obmedzená vzhľadom k tomu, že v splnomocnení,
zakomponovanom do už vopred pripravenej zmluvy o úvere, bolo predtlačené meno
konkrétneho zástupcu - advokáta Mgr. K., a preto nebola preukázaná slobodná vôľa
povinného pri zvolení si zástupcu. Zároveň je potrebné súhlasiť s konštatovaním
prvostupňového súdu, že toto splnomocnenie nespĺňalo ani požiadavku uvedenú v cit ust.
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne
zastupoval povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň
oprávneného v iných exekučných konaniach, keďže podľa konštatovania prvostupňového
súdu Mgr. T. K. zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine exekučných konaní vedených
na tamojšom súde. Uvedenými skutočnosťami je spochybnený základný predpoklad pri
udelení plnej moci, t j., že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná
voľba povinného pri výbere splnomocnenca. Vzhľadom k tomu, uvedená plná moc nemôže
byť platná a teda ani účinná a preto notárska zápisnica spísaná na jej základe nemôže byť
materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval prvostupňový súd.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal predmetnú
notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal
exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že
povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené
formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že
nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd
neprekročil rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, tak ako to namietal oprávnený v podanom odvolaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací
súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že predmetná notárska zápisnica
z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným titulom a preto bolo
namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku a jej súčasné zastavenie.»
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví,
ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať.
Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh
alebo aj bez návrhu.
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je
zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého
exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Skúma, či podklad, na základe ktorého súdny
exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je
exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného
poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je
zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu
práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3
Exekučného poriadku.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu právne závery
krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 považovať
za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by
mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky
exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením
krajského súdu č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 k porušeniu práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše
pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského
súdu č. k. 5 CoE /28/2011-28 z 25. februára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011