Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 330/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -28

z 25. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -28 z 25.

februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 21. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť

v 12 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite

v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 3. apríla 2004 notárom spísaná notárska

zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 9. augusta 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) 20. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -16 z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -16

z 27. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -28 z 25. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je

vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru

sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,

na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do

vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej

vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de

facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný

sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -28

z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania (resp. vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s následným zastavením

exekučného konania) bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť

z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -28 z 25. februára 2011,

ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -16 z 27. decembra 2010,

(okresný súd týmto uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pozn.) okrem

iného uviedol:

«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu

ustanovenom bez nariadenia pojednávania podľa ust.

uznesenie prvostupňového súdu v súlade s a ako vecne

správne potvrdil.

V zmysle ust. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak vo výroku

vecne správne.

V zmysle ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, materiálu

a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že

prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenú: veci,

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom stotožnil so

skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa ust. z. č. - Exekučného poriadku, podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú

právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas

s vykonateľnosťou určitého záväzku. Formálna stránka vykonateľnosti notárske zápisnice

ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená

v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých

obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Aby teda

notárska zápisnica ako exekučný titul splnila podmienky materiálnej vykonateľnosti, musí

okrem označenia účastníkov, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia obsahovať

výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Nakoľko v tomto

prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe

plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 3210238 zo dňa 21. 8. 2003 uzavretej

medzi oprávneným a povinným, prvostupňový súd sa správne zaoberal skutočnosťou, či

takto udelené splnomocnenie je vôbec platné. Z tohto splnomocnenia obsiahnutého v zmluve

o úvere vyplýva, že dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu t. j, aby v jeho mene uznal jeho záväzok z

úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre

súdny výkon rozhodnutia podľa , resp. pre exekúciu podľa

písm. c/ Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky,

resp. jej zostatku a jej príslušenstva.

Podľa ust. zastupovať iného nemôže ten, kto sám

nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so

záujmami zastúpeného.

Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že

z uvedeného splnomocnenia je zrejmé, že zmluvná voľnosť u povinného pri voľbe zástupcu

na základe splnomocnenia bola obmedzená vzhľadom k tomu, že v splnomocnení,

zakomponovanom do už vopred pripravenej zmluvy o úvere, bolo predtlačené meno

konkrétneho zástupcu - advokáta Mgr. K., a preto nebola preukázaná slobodná vôľa

povinného pri zvolení si zástupcu. Zároveň je potrebné súhlasiť s konštatovaním

prvostupňového súdu, že toto splnomocnenie nespĺňalo ani požiadavku uvedenú v cit ust.

, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne

zastupoval povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň

oprávneného v iných exekučných konaniach, keďže podľa konštatovania prvostupňového

súdu Mgr. T. K. zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine exekučných konaní vedených

na tamojšom súde. Uvedenými skutočnosťami je spochybnený základný predpoklad pri

udelení plnej moci, t j., že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná

voľba povinného pri výbere splnomocnenca. Vzhľadom k tomu, uvedená plná moc nemôže

byť platná a teda ani účinná a preto notárska zápisnica spísaná na jej základe nemôže byť

materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval prvostupňový súd.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal predmetnú

notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal

exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo

úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

netvorí prekážku v zmysle Z ust. Exekučného poriadku

vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v

ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre

ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže

urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že

povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené

formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že

nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd

neprekročil rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu, tak ako to namietal oprávnený v podanom odvolaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací

súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že predmetná notárska zápisnica

z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným titulom a preto bolo

namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku a jej súčasné zastavenie.»

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví,

ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať.

Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh

alebo aj bez návrhu.

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je

zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne

i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Skúma, či podklad, na základe ktorého súdny

exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je

exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného

poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je

zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu

práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3

Exekučného poriadku.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu právne závery

krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. -28 z 25. februára 2011 považovať

za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by

mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením

krajského súdu č. k. -28 z 25. februára 2011 k porušeniu práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše

pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. O prípadnom porušení

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo

strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského

súdu č. k. -28 z 25. februára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011