Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 340/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -42

z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -42 z 27. apríla 2011 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 12. februára 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 30 000,08 Sk

(995,82 €) s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu

a ďalšie poplatky v osemnástich dvojtýždňových splátkach po 2 899,93 Sk (96,26 €).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe

idúce splátky, bola 23. októbra 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal

v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 15. februára 2005 bol sťažovateľkou

podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Prievidza (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“)

začal 22. júna 2005 nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd následne na základe návrhu povinného na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie

uznesením č. k. -33 zo 17. januára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 28. januára 2011

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -42 z 27. apríla

2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr odvoláva na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv

a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,

tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu povinného zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie

za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol

priestor sťažovateľ[ke] ako účastní[čke] exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto dôkazom vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto

uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -42 z 27. apríla 2011

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-33 zo 17. januára 2011 o zastavení exekúcie vedenej súdnou exekútorkou

JUDr. Vierou Kučerovou pod sp. zn. EX 114/2005 potom, ako ju okresný súd

predchádzajúcim uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať na základe notárskej zápisnice, pretože táto nie je spôsobilým exekučným

titulom, keďže nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre

exekúciu kladú. Okresný súd postupoval podľa § 57 ods. 1 písm. f) a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, keďže však v predmetnej veci už došlo k čiastočnému vymoženiu

pohľadávky, resp. dobrovoľnému plneniu zo strany povinného, zastavenie exekúcie sa

týkalo iba nevymoženého zostatku pohľadávky. Okresný súd poukázal na Občiansky

zákonník „v spojitosti s Nariadením vlády č. , ktoré kogentne ustanovujú

maximálnu výšku úrokov z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného

občianskoprávneho záväzku. Keďže daný vzťah považuje súd za zmluvu o pôžičke podľa

§ 657 a nasl Obč. zákonníka, na strane povinného môže vzniknúť povinnosť platiť úrok

z omeškania len v rozsahu dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v čase omeškania,

a nie 91,25 % ročne. Preto dojednanie úrokov z omeškania v bode 06 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru – v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti

celého dlhu vo výške 0,25% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, považoval okresný súd za

ustanovenie v rozpore s § 39 Obč. zákonníka a teda rozpor so zákonom (§ 517 ods. 2 a § 54

ods. 1 Obč. zákonníka) za absolútne neplatné. Súd má za to, že sa jedná o neprijateľnú

podmienku v zmysle § 523 ods. 3, ktorá je podľa § 54 ods. 4 Obč. zákonníka ex lege

neplatná.“.

Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd

označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného

konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. -33

zo 17. januára 2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal

právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o pôžičke, t. j. vykonať dokazovanie bez

vyjadrenia účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd s poukazom

na odôvodnenie uznesenia okresného súdu poukázal okrem iného na to, že „Zmluvu o úvere

opodstatnene okresný súd posudzoval z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice

Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Ide tam o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje

k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť.

V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný stav môže byť kompenzovaný iba

pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd

je preto povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má

k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Okresný súd

správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia

pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie v sú pre spotrebiteľov záväzné.

Okresný súd v súlade so skutočnosťou konštatoval, že v zmluve o úvere, ktorá bola uzavretá

účastníkmi je upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich taký podstatný

obsah celej zmluvy o úvere, že nie je možné ich v zmysle

oddeliť od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná

v zmysle . Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie

notárskej zápisnice zakladá nekalú podmienku už vo výške úroku z omeškania, ktorá je tam

uvedená vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok.

V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná zo splnenia predpokladov

vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti

notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47

Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré

predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné

označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,

presný rozsahy obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej

zápisnice treba považovať súhlas povinného, s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože

až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu; ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom na nútený výkon povinností, uvedenej v jej obsahu. Aj v danej veci

odvolateľ akceptuje zákonnú požiadavku, aby notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným

titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho

záväzku. Takýmto právnym záväzkom je uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného

zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-právnym inštitútom, avšak tento inštitút

nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenie občianskeho, prípadne

obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou náležitosťou vykonateľnosti predmetnej

notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku a súhlas povinného s vykonateľnosťou

tejto povinnosti.

V prejednávanej veci však súhlas povinného s exekúciou bol zakotvený už v predtlači

zmluvy s tým, že povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom

zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť, týkajúcu sa predmetnej

zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie preto opodstatnene okresný súd považoval

za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom

týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie, a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach

a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek

možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa.“.

V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd

nedospel k záveru, že by predmetné uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom

zasahovalo do sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené

v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané

v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993, a Exekučného poriadku podstatné

na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť o zastavení exekúcie dokonca aj bez návrhu (v danej veci sa tak však stalo

na návrh povinného), a urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd

odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu

na spravodlivé súdne konanie postupujúc v intenciách príslušných ustanovení Exekučného

poriadku a , ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda

ústavne konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. m. m. , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -42 z 27. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. , ,

, ). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

a Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej

najvyšším súdom.

Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej

uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011