Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 340/2011
PDF · 287.55 KB
No categories available
IV. ÚS 340/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE/214/2011-42
z 27. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE/214/2011-42 z 27. apríla 2011 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 12. februára 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 30 000,08 Sk
(995,82 €) s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu
a ďalšie poplatky v osemnástich dvojtýždňových splátkach po 2 899,93 Sk (96,26 €).
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe
idúce splátky, bola 23. októbra 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal
v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 15. februára 2005 bol sťažovateľkou
podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Prievidza (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“)
začal 22. júna 2005 nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd následne na základe návrhu povinného na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie
uznesením č. k. 15 Er/208/2005-33 zo 17. januára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 28. januára 2011
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/214/2011-42 z 27. apríla
2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr odvoláva na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv
a následne okrem iného uvádza:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,
tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Okresný súd z podnetu povinného zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie
za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol
priestor sťažovateľ[ke] ako účastní[čke] exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto dôkazom vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu
zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva
„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto
uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoE/214/2011-42 z 27. apríla 2011
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
15 Er/208/2005-33 zo 17. januára 2011 o zastavení exekúcie vedenej súdnou exekútorkou
JUDr. Vierou Kučerovou pod sp. zn. EX 114/2005 potom, ako ju okresný súd
predchádzajúcim uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať na základe notárskej zápisnice, pretože táto nie je spôsobilým exekučným
titulom, keďže nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre
exekúciu kladú. Okresný súd postupoval podľa § 57 ods. 1 písm. f) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, keďže však v predmetnej veci už došlo k čiastočnému vymoženiu
pohľadávky, resp. dobrovoľnému plneniu zo strany povinného, zastavenie exekúcie sa
týkalo iba nevymoženého zostatku pohľadávky. Okresný súd poukázal na Občiansky
zákonník „v spojitosti s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré kogentne ustanovujú
maximálnu výšku úrokov z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného
občianskoprávneho záväzku. Keďže daný vzťah považuje súd za zmluvu o pôžičke podľa
§ 657 a nasl Obč. zákonníka, na strane povinného môže vzniknúť povinnosť platiť úrok
z omeškania len v rozsahu dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v čase omeškania,
a nie 91,25 % ročne. Preto dojednanie úrokov z omeškania v bode 06 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru – v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti
celého dlhu vo výške 0,25% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, považoval okresný súd za
ustanovenie v rozpore s § 39 Obč. zákonníka a teda rozpor so zákonom (§ 517 ods. 2 a § 54
ods. 1 Obč. zákonníka) za absolútne neplatné. Súd má za to, že sa jedná o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 523 ods. 3, ktorá je podľa § 54 ods. 4 Obč. zákonníka ex lege
neplatná.“.
Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani
chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej
otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného
konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 15 Er/208/2005-33
zo 17. januára 2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal
právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o pôžičke, t. j. vykonať dokazovanie bez
vyjadrenia účastníkov.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd s poukazom
na odôvodnenie uznesenia okresného súdu poukázal okrem iného na to, že „Zmluvu o úvere
opodstatnene okresný súd posudzoval z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Ide tam o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje
k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť.
V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd
je preto povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Okresný súd
správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia
pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie v sú pre spotrebiteľov záväzné.
Okresný súd v súlade so skutočnosťou konštatoval, že v zmluve o úvere, ktorá bola uzavretá
účastníkmi je upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich taký podstatný
obsah celej zmluvy o úvere, že nie je možné ich v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka
oddeliť od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie
notárskej zápisnice zakladá nekalú podmienku už vo výške úroku z omeškania, ktorá je tam
uvedená vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok.
V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná zo splnenia predpokladov
vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti
notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47
Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré
predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné
označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,
presný rozsahy obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej
zápisnice treba považovať súhlas povinného, s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože
až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu; ktorá je spôsobilá
byť exekučným titulom na nútený výkon povinností, uvedenej v jej obsahu. Aj v danej veci
odvolateľ akceptuje zákonnú požiadavku, aby notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným
titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho
záväzku. Takýmto právnym záväzkom je uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného
zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-právnym inštitútom, avšak tento inštitút
nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenie občianskeho, prípadne
obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou náležitosťou vykonateľnosti predmetnej
notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku a súhlas povinného s vykonateľnosťou
tejto povinnosti.
V prejednávanej veci však súhlas povinného s exekúciou bol zakotvený už v predtlači
zmluvy s tým, že povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom
zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť, týkajúcu sa predmetnej
zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie preto opodstatnene okresný súd považoval
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom
týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie, a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach
a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek
možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa.“.
V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd
nedospel k záveru, že by predmetné uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom
zasahovalo do sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené
v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané
v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993, Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku podstatné
na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť o zastavení exekúcie dokonca aj bez návrhu (v danej veci sa tak však stalo
na návrh povinného), a urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd
odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu
na spravodlivé súdne konanie postupujúc v intenciách príslušných ustanovení Exekučného
poriadku a Občianskeho zákonníka, ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda
ústavne konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE/214/2011-42 z 27. apríla 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
najvyšším súdom.
Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní
odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej
uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011