Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 323/2011
PDF · 280.34 KB
No categories available
I. ÚS 323/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vedené pod sp. zn. Rvp 1928/2011, Rvp 1929/2011, Rvp 1957/2011, Rvp 2043/2011, Rvp
2046/2011, Rvp 2049/2011, Rvp 2050/2011 a Rvp 2053/2011, vo veci namietaného
porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE 136/2011 z 27. apríla 2011,
sp. zn. 19 CoE 157/2011 z 12. apríla 2011, sp. zn. 6 CoE 139/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn.
5 CoE 189/2011 zo 17. mája 2011, sp. zn. 16 CoE 102/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 8 CoE
112/2011 z 29. apríla 2011, sp. zn. 6 CoE 135/2011 z 27. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE
103/2011 z 23. mája 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1928/2011,
Rvp 1929/2011, Rvp 1957/2011, Rvp 2043/2011, Rvp 2046/2011, Rvp 2049/2011, Rvp
2050/2011 a sp. zn. Rvp 2053/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 1928/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júla 2011
a 9. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 CoE 136/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. 19 CoE 157/2011 z 12. apríla 2011, sp. zn.
6 CoE 139/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. 5 CoE 189/2011 zo 17. mája 2011, sp. zn.
16 CoE 102/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 8 CoE 112/2011 z 29. apríla 2011, sp. zn.
6 CoE 135/2011 z 27. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 103/2011 z 23. mája 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 18. apríla 2008 (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 1928/2011), 26. januára 2007 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1929/2011),
20. decembra 2006 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1957/2011), 29. septembra 2005 (vec
vedená pod sp. zn. Rvp 2043/2011), 6. mája 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2046/2011),
15. januára 2007 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2049/2011), 30. apríla 2008 (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 2050/2011) a 4. marca 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2053/2011), poskytla
ôsmim fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 531,1 € (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 1928/2011), v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1929/2011), v sume
331,94 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1957/2011), v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2043/2011), v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2046/2011), v sume
398,33 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2049/2011), v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2050/2011) a v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2053/2011), ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v niekoľko mesačných splátkach podľa
podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich
splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými a v nadväznosti na
podmienky dojednané v zmluve boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred
vopred stanoveným rozhodcovským súdom, spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom pre vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na
základe poverení udelených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) začal
nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd
svojimi uzneseniami č. k. 61 Er 2032/2009-15 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 1928/2011), č. k. 61 Er 514/2008-14 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
1929/2011), č. k. 49 Er 709/2008-14 z 26. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
1957/2011), č. k. 62 Er 1826/2006-16 z 21. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
2043/2011), č. k. 61 Er 2031/2009-16 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
2046/2011), č. k. 61 Er 2098/2008-14 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
2049/2011), č. k. 49 Er 926/2009-10 z 2. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
2050/2011) a č. k. 61 Er 1121/2009-16 z 11. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp
2053/2011) rozhodol o zastavení exekučného konania. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky napadnutými uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové
uznesenia ako vecne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej
práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z
článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania
„v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V súvislosti s tým okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného
podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho
sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,
tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa
okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle
účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v
tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...
samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli
týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a
dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1928/2011, Rvp 1929/2011, Rvp 1957/2011, Rvp 2043/2011, Rvp 2046/2011,
Rvp 2049/2011, Rvp 2050/2011 a sp. zn. Rvp 2053/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V súvislosti s tým vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri
bod 3).
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
13. Podstatnou bola v posudzovaných prípadoch otázka, či všeobecne súdy (osobitne
krajský súd) rozhodujúce v rámci exekučného konania mali právomoc skúmať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu. Toto rozhodcovské konanie nadväzovalo na rozhodcovskú doložku
uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
14. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa
s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania
založil na § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),
a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v daných veciach
exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul z dôvodu neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako
absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka
ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní: „Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45
ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1
a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová
zmluva... neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne
neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka... Za neprimeranú je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku... ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré
predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol
ovplyvniť.“ Ďalšou vo veci konajúcimi súdmi posudzovanou ako formulárovo
koncipovanou zmluvnou podmienkou, odobrenou rozhodcovským súdom a vyhodnotenou
ako rozpornou so zákonom predovšetkým § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) bola výška úrokov
z omeškania, k plneniu ktorej sa dlžníci zaviazali ako plneniu sankčnej povinnosti z istiny
dlžnej pohľadávky v prospech sťažovateľky.
15. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkom. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na
ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského
práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy
o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako
napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako
spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie
„... podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie – daný tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody,
ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým
podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu...“. Pokiaľ je teda právomoc
rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so
zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom
konaní. Taktiež ako za nekalú formulárovo koncipovanú zmluvnú podmienku krajský súd
posúdil aj rozhodcovským rozsudkom priznanú výšku úrokov z omeškania, a to v sume
0,25 % za každý deň omeškania, čo predstavovalo v súhrne sankčný úrok vo výške 91,25 %
z dlžnej istiny: „Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením
súdu prvého stupňa v otázke výšky úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa správne
posúdil ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“
16. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
17. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo
priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to
vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym
predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon
o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení
s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd k zastaveniu prebiehajúceho exekučného konania,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
18. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
19. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
20. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
21. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne
legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.“
22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
23. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
24. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a noriem
spotrebiteľského práva) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
najvyšším súdom (pozri bod 19).
25. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich
predbežnom prerokovaní odmietol.
III.
26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011