Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 323/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vedené pod sp. zn. , , , , Rvp

2046/2011, , a , vo veci namietaného

porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 27. apríla 2011,

sp. zn. z 12. apríla 2011, sp. zn. z 27. apríla 2011, sp. zn.

zo 17. mája 2011, sp. zn. z 23. mája 2011, sp. zn. 8 CoE

112/2011 z 29. apríla 2011, sp. zn. z 27. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE

103/2011 z 23. mája 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 1929/2011, , , , , Rvp

2050/2011 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júla 2011

a 9. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2011, sp. zn. z 12. apríla 2011, sp. zn.

z 27. apríla 2011, sp. zn. zo 17. mája 2011, sp. zn.

z 23. mája 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011, sp. zn.

z 27. apríla 2011 a sp. zn. z 23. mája 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 18. apríla 2008 (vec vedená pod

sp. zn. ), 26. januára 2007 (vec vedená pod sp. zn. ),

20. decembra 2006 (vec vedená pod sp. zn. ), 29. septembra 2005 (vec

vedená pod sp. zn. ), 6. mája 2008 (vec vedená pod sp. zn. ),

15. januára 2007 (vec vedená pod sp. zn. ), 30. apríla 2008 (vec vedená pod

sp. zn. ) a 4. marca 2008 (vec vedená pod sp. zn. ), poskytla

ôsmim fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 531,1 € (vec vedená pod sp. zn.

), v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume

331,94 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn.

), v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume

398,33 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn.

) a v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. ), ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v niekoľko mesačných splátkach podľa

podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich

splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými a v nadväznosti na

podmienky dojednané v zmluve boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred

vopred stanoveným rozhodcovským súdom, spoločnosťou S., a. s., B., ktorého

rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom pre vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na

základe poverení udelených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) začal

nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd

svojimi uzneseniami č. k. -15 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn.

), č. k. -14 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

1929/2011), č. k. -14 z 26. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

1957/2011), č. k. -16 z 21. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2043/2011), č. k. -16 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2046/2011), č. k. -14 z 12. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2049/2011), č. k. -10 z 2. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2050/2011) a č. k. -16 z 11. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2053/2011) rozhodol o zastavení exekučného konania. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky napadnutými uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové

uznesenia ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej

práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z

článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania

„v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V súvislosti s tým okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného

podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho

sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,

tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa

okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce

z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle

účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v

tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...

samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli

týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a

dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 2049/2011, a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V súvislosti s tým vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd

potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného

podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri

bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

13. Podstatnou bola v posudzovaných prípadoch otázka, či všeobecne súdy (osobitne

krajský súd) rozhodujúce v rámci exekučného konania mali právomoc skúmať prípustnosť

exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu. Toto rozhodcovské konanie nadväzovalo na rozhodcovskú doložku

uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

14. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania

založil na , o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57

ods. 2 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),

a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v daných veciach

exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul z dôvodu neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako

absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka

ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní: „Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45

ods. 1 písm. c/ správne súd prvého stupňa vychádzal z ust.

a 4 a , a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová

zmluva... neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne

neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter

nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú

nerovnováhu ( ... Za neprimeranú je potrebné považovať

rozhodcovskú doložku... ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré

predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol

ovplyvniť.“ Ďalšou vo veci konajúcimi súdmi posudzovanou ako formulárovo

koncipovanou zmluvnou podmienkou, odobrenou rozhodcovským súdom a vyhodnotenou

ako rozpornou so zákonom predovšetkým Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) bola výška úrokov

z omeškania, k plneniu ktorej sa dlžníci zaviazali ako plneniu sankčnej povinnosti z istiny

dlžnej pohľadávky v prospech sťažovateľky.

15. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkom. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a v nadväznosti na

ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského

práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy

o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako

napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako

spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie

„... podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje

silnejšie postavenie – daný tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek

zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ

vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody,

ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým

podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu...“. Pokiaľ je teda právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní. Taktiež ako za nekalú formulárovo koncipovanú zmluvnú podmienku krajský súd

posúdil aj rozhodcovským rozsudkom priznanú výšku úrokov z omeškania, a to v sume

0,25 % za každý deň omeškania, čo predstavovalo v súhrne sankčný úrok vo výške 91,25 %

z dlžnej istiny: „Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením

súdu prvého stupňa v otázke výšky úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa správne

posúdil ako neprijateľnú podmienku v zmysle .“

16. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

17. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným  § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57

ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to

vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym

predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon

o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení

s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd k zastaveniu prebiehajúceho exekučného konania,

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

18. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

19. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

20. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

21. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne

legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.“

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

24. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a noriem

spotrebiteľského práva) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej

najvyšším súdom (pozri bod 19).

25. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené

podľa a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich

predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011