Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 303/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 30. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 CoE

206/2010 z 30. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na

základe zmluvy o úvere uzavretej 26. októbra 2005 poskytla sťažovateľka dlžníčke M. K.,

T., úver vo výške 464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť

v 12 mesačných splátkach. Keďže dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok,

dostala sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru

okamžite splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Keďže

však dlžníčka neuhradila dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi

sťažovateľkou a dlžníčkou. Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezu

rozhodcovského súdu, ktorý má povahu exekučného titulu. Sťažovateľka podala 29. januára

2007 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na

základe poverenia udeleného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

21. februára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala

8. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie

exekúcie. Okresný súd ako vecne a miestne príslušný na rozhodovanie bez akéhokoľvek

dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. z 2. novembra 2010

exekúciu zastavil a zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. decembra 2010

tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na

základe predloženého rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok totiž zaväzoval

dlžníčku na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské

konanie vychádzalo z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Krajský súd sa

stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že zmluvu o úvere uzavretú medzi

sťažovateľkou a dlžníčkou bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52

. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere spôsobovala

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech dlžníčky.

Preto je táto rozhodcovská doložka neplatná. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky,

že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru

mali spôsobiť porušenie jej práv. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd tým, že

vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky

legitímne očakávanie vykonania exekúcie voči majetku dlžníčky, a tým ochranu jej

majetku. Okresný súd začal z vlastného podnetu konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred

začatím tohto konania a ani v jeho priebehu neposkytol možnosť účastníkom exekučného

konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka sa nestotožňuje

s postupom okresného súdu, ktorý opätovne preskúmal exekučný titul. Tým podľa

sťažovateľky bola porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie

dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol

daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové

dôkazy, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie o zastavení exekúcie. Sťažovateľka na podporu

svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

5. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že v prípade ak rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval dlžníčku na plnenie

v rozpore s dobrými mravmi, a dokonca rozhodcovské konanie vychádzalo z neprijateľnej

podmienky spotrebiteľskej zmluvy (zmluva o úvere z 26. októbra 2005), je exekúcia na

základe takého rozhodcovského rozsudku neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie

exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“ .

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnosti argumentuje. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením poskytol

náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak uznesenie okresného

súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,

potvrdil.

Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (ale aj

okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

7. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

8. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej

je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej

porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru)

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

9. Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 30. decembra 2010

v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľky nebola

zistená príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto

práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako je uvedené vyššie.

10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011