Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 306/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vedené pod sp. zn. , a , vo veci

namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 25. februára 2011, sp. zn. z 31. januára 2011 a sp. zn.

z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. a 6. júla

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. februára 2011, sp. zn. z 31. januára 2011 a sp. zn.

z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na

základe zmlúv o úvere uzavretých v auguste 2007 a v apríli až máji 2008 poskytla

sťažovateľka viacerým fyzickým osobám úvery vo výške 331,94 € a 464,71 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 až 12 mesačných splátkach. Keďže

dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním

úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Sťažovateľka

opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže dlžníci neuhradili dlžné čiastky,

začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi sťažovateľkou a dlžníkmi. Rozhodcovské

konanie skončilo vydaním nálezov rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu exekučného

titulu.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 7. marca 2009 spísaná pred

súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný

súd“) 7. apríla 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného

podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením

sp. zn. z 8. apríla 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 17. februára 2009 spísaná pred

súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. marca 2009 začal nútený

výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez

akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn.

z 23. augusta 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 6. septembra 2008 spísaná pred

súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. októbra 2008 začal nútený

výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez

akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn.

z 19. marca 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli

porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia

prvostupňových súdov o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Rozhodcovský nález

totiž zaväzoval dlžníka, a teda povinného na plnenie právom nedovolené. Podstatou

sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla

skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali spôsobiť porušenie jej práv. Sťažovateľka

poukázala na to, že okresný súd tým, že vydal poverenie súdnemu exekútorovi na

vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky legitímne očakávanie vykonania exekúcie voči

majetku dlžníka, a tým ochranu jej majetku. Následne však okresný súd z vlastného

podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začal konanie

o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Tým podľa

sťažovateľky bola porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie

dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol

daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové

dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález ktorým vysloví, že

napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná

sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

12. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu,

že v prejednávaných veciach rozhodcovský rozsudok priznával sťažovateľke zákonom

nedovolené plnenie. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak

neexistuje také rozhodnutie (v posudzovaných prípadoch rozhodcovský rozsudok), ktoré by

bolo spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch

rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do

úvahy. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými uzneseniami poskytol náležitú

ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov

prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného

poriadku, potvrdil.

Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj

okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho

charakteru) odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

16. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia

napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi

došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V prípade sťažovateľky nebola zistená príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak,

ako je uvedené vyššie.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých

uznesení, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho

zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011